čoskoro roztopí, aspoň trošičku presvetlí sivú a nevľúdnu krajinu. Mnohokrát sa musí na prvý snehový poprašok čakať až do decembra a vtedy sa skôr ironicky a hanlivo hovorí, že Martin prichádza na zablatenom mopede. Ale Martinovia oslavujú svoj sviatok 11. novembra bez ohľadu na to, či sa brodia v snehu alebo preskakujú mláky a obchádzajú blato. Možno, že si niektorí s priateľmi a rodinou zasadnú k stolu s pečenou husou a lokšami, dodržujúc tak starú tradíciu. Je to aj deň, kedy sa v tisícich kostolov celej Európy zasvätených svätému Martinovi rozsvecujú svetlá. A svetlo žiari nielen z nich, ale aj zo stoviek pestrých lampiónov, ktoré do kostolov donášajú najmä deti. Pamiatka na svätca sa udržuje už sedemnásť storočí a ako patrón najrozmanitejších povolaní, mnohých krajín, miest, kostolov a farností nie je doteraz prekonaný. V roku 1997 si celá kultúrna Európa pripomínala jeho výročie najrozmanitejšími akciami.
O svätcovi sa zachovalo mnoho životopisných údajov, lebo jeho život opísali mnohí a jeden z prvých bol dokonca jeho žiak. Z nich sa dozvieme to, že sa narodil pohanským rodičom v Panónii, v Szombathely - mestečku, ktoré dnes leží na území Maďarska. Veľmi skoro ho začali priťahovať bohoslužby kresťanov. Keď mal prijať svätý krst, neočakávane ho povolali do vojenskej služby. Nie síce celým srdcom, ale predsa spoľahlivo a odvážne plnil Martin svoju povinnosť ako vojak a neskôr dôstojník. Svojím blížnym prejavoval skutky milosrdenstva. Jeden jeho počin takejto služby ho učinil nezabudnuteľným. V tuhej zime, keď mnohí ľudia od zimy a hladu zomierali, ponáhľal sa Martin s oddielom rímskej jazdy do mesta Amiens neďaleko Paríža. Pri bráne zbadal slabo oblečeného žobráka. Nemal mu už čo dať, lebo peniaze predtým rozdal chudobným. Avšak súcit s trpiacim mu vnukol nápad, že sa s ním môže podeliť o svoj plášť. Mečom ho rozdelil na dvoje a jedným kusom zahalil skrehnutého človeka. Táto scéna delenia plášťa patrila po celé storočia k najobľúbenejším motívom umelcov.
Martin neskôr zanechal vojenský stav a stal sa učeníkom svätého Hilária. Vrátil sa k rodičom do svojho rodiska, kde sa mu podarilo pokrstiť matku a obrátiť na vieru mnoho pohanov. Ani jeho horlivosť nebola po vôli všetkým. Nemilosrdne ho kritizovali a prenasledovali najmä rôzni bludári. Rozhodol sa preto pre pustovnícky život charakteristický skromnosťou a asketizmom. Týchto zásad sa nevzdal nikdy, aj keď neskôr dosiahol hodnosť biskupa. Venoval sa najmä vidiečanom, medzi ktorými ešte pretrvávali pohanské modly. Zakladal vidiecke farnosti, ktoré každoročne navštevoval, pričom cestoval peši, na somárovi alebo loďkou. Pripisujú sa mu aj početné zázraky, uzdravoval posadnutých, malomocných a chorých. Počas svojho dlhého takmer 80 ročného života so zanietenou láskou sa angažoval v rozsiahlom misijnom diele. Na mieste, kde zomrel vznikla čoskoro nádherná románska bazilika, ktorá sa v stredoveku stala francúzskou národnou svätyňou. Neskôr sa postavilo v tejto krajine až 3 600 kostolov s jeho patrocíniom. Veľkú úctu mu preukazovali Taliani, Nemci, Rakúšania a obyvatelia bývalého Uhorska, veď tu stála kedysi jeho kolíska. Na Slovensku je mu zasvätený gotický Dóm v Bratislave a biskupská katedrála v Spišskej Kapitule.
Autor: PhDr. Klaudia BUGANOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
