V záhradách nemusia vždy rásť iba stromy a kríky. Ich pýchou môžu byť aj vodopády, jaskyne nýmf, kamenné moria alebo tisícky kaktusov.
Záhrada bola pre človeka vždy symbolom krásy - aj biblický Eden bol vlastne záhradou. Na svete existuje mnoho rôznych záhradných štýlov, o ktorých sa dá povedať, že viac či menej vypovedajú o zmýšľaní tých, ktorí ju vytvorili. Zatiaľ čo francúzske záhrady vynikajú súmernosťou, anglické skôr pripomínajú voľnú krajinu. Z úplne iných tradícií potom vychádzajú záhrady čínske alebo arabské. Či už slúžili na meditáciu, alebo iba na odpočinok, majú všetky záhrady na svete jedno spoločné. Nikde inde nepanuje taká dokonalá súhra medzi človekom a prírodou.
Kráľ Ferdinand II. a kráľovná Izabela I. nezasiahli do španielskych dejín iba ako zjednotitelia aragónskych a kastilských kráľovských dŕžav. V januári roku 1492 sa im podarilo dobyť Granadu, posledné územie ovládané Arabmi a ukončiť tak dlhý čas reconquisty. Strediskom tejto oblasti bola Alhambra, mesto prekrásnych záhrad, sadov a viníc. Palác v Alhambre sa vo veľkej miere zachoval tak, ako ho založil v 14. storočí emír Jusuf I., premenou prešli iba záhrady. Hoci bohatstvo okrasných rastlín, ktoré toľko obdivovali kresťanskí dobyvatelia, v dnešnej palácovej záhrade chýba, základné architektonické prvky zostali rovnaké.
Arabi boli neprekonateľnými majstrami v stavbe zavlažovacích systémov, v ktorých voda preteká dômyselnými vodnými kaskádami. Voda tam v mnohých podobách tryská z fontánok a prechádza celým palácom. V príjemne vlhkom vzduchu je cítiť ruže, jazmín a pomarančovníky.
Alhambru obdivoval cisár Karol V. i Napoleon Bonaparte. Svoje uznanie jej vyslovili básnici a spisovatelia René de Chateaubriand, Victor Hugo, Théophile Gautier aj Washington Irving. Niet divu. Alhambra je určite prejavom toho najkrajšieho, čo maurská kultúra Španielsku priniesla.
(nabudúce Sourhead)
Autor: ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
