atraktívnym programom bolo. Každoročne opakované stretnutie horských nosičov pod názvom Sherpa rallye malo tohto roku ako hlavný bod vynášku krosny s koksom na chatu pod vrcholom Rysov. Pre tých, ktorí si to chcú vyskúšať - je to výstup na 270. poschodie.
"Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa" - slogan určený pôvodne olympiádam (tam platí akosi stále menej) platí pre preteky Šerpa rely doslova. Táto súťaž s vysokohorskom vynáškou 60 kg nákladu je v športe ozaj ojedinelým pretekom. Je to akýsi kríženec osobitnej atletiky a sociológie v praxi: zvládnutím fyzického výkonu sa tu v prvom rade urobí radosť druhému (chatárovi na chate v cieli). Pozitívnu energiu však z priebehu naberú všetci účastníci stretnutia a to nie len z veľkolepej vysokohorskej prírody a zo stretnutia starých známych.
Sherpa Rallye nie je súťažou mladou. Tohto roku bol už jej 18. ročník a ako cieľové chaty sa už doteraz vystriedali viaceré. Potom čo v minulom období potrebovala vynášky obnova zhorenej Zbojníckej chaty, padlo rozhodnutie o tohtoročnom cieli na chatu pod Rysmi. Táto obľúbená tatranská chata si totiž v posledných dvoch rokoch užila dosť s iným živlom - lavínami.
Lavína - poprvé!...
Ešte v pamäti máme správu z februára 2000: "Lavína z Českého štítu preletela cez chatu pod Rysmi, strhla celé poschodie aj s nocľahárňou a rozmetala to všetko až 400 metrov ďaleko." (... a napadli na to 4 metre snehu a z chaty nebolo vidieť nič.) Iba neúnavná aktivita chatára Viktora Beránka, stovky dobrovoľníkov (asi 3 500 hodín práce), 20 ton trosiek znesených dole, desiatky ton stavebného materiálu vynesených hore, mohlo chatu už v lete oživiť. Presne o rok však lavína na chatu spadla opäť. Nebola druhá. Podľa záznamov a tvrdenia chatárov bolo za celú históriu chaty veľkých lavín šesť a malých - škoda reči. Ortieľ odborníkov zo Strediska lavínovej prevencie zaznel jasne: Chatu neubránime pred lavínami, je v lavinóznom teréne, protilavínové zábrany budú chabé a neestetické a rekonštrukcie na súčasnej stavbe budú po každej zime nekonečným príbehom. A tak problém bol na stole. Na riešenie sa ponúkli tri varianty: Zrušiť. Opäť rekonštruovať. Postaviť vyššie nad sedlom - v teréne bez lavín novú chatu. Väčšina zainteresovaných, zasvätených, kompetentných, ale i normálnych bola za variant tretí. Vláda sľúbila 4 milióny, prísľub na dotáciu cez Phare dala Európska únia, pridali sa sponzori zo stavebných firiem, zadarmo bol vypracovaný projekt, súhlas dali protilavínoví aj vodárenskí odborníci, ... až nakoniec všetko zaspalo niekde medzi odborom životného prostredia, problémom s pozemkom, ochranármi a určitými nerozhodnutými spolumajiteľmi súčasnej chaty.
Trochu z histórie
Problémy sú na to, aby sa riešili. Tých okolo chaty je akosi veľa a mnohé súvisia s majetkoprávnymi vzťahmi.
Chatu v prvej podobe postavili r. 1933 turisti z Klubu čsl. turistov (KČST). Ten vlastnil aj ďalšie dve vysokohorské chaty - Zbojníčku a Térynku. (Horolezecký klub James, založený r. 1921, vtedy v pásme skál nemal chatu žiadnu). Roku 1938 sa vytvorila spoločná organizácia turistov, lyžiarov, horolezcov, jaskyniarov a horských záchranárov. Časom do toho vpadla vojna, Slovenský, štát, znárodnenie, socializácia, jednotná telovýchovná organizácia a ďalšie zmätky. Tie posledné si pamätáme všetci - reštitúcie a privatizácie. Po zmenách v r. 1989 vznikol Klub slovenských turistov (KST) a ten roku 1990 na základe zákona požiadal SZKT (Slovenských zväz telesnej kultúry) o vrátenie tatranských chát. Klub KST ako organizácia jedine k tomu oprávnená (i podľa nariadenia vlády) dostala koncom roka 1990 do užívania všetky tri spomínané chaty a naviac aj štvrtú - Brnčalovu pri Zelenom plese, ako náhradu za mnohé iné zhorené a zdevastované. Na to do diania vstúpili zväzy horolezecký a lyžiarsky a poukázali na nárok a určitý majetkový podiel v štyroch chatách prinavrátených turistom (isté investície, rekonštrukcie,...). Trochu im to trvalo, ale tak po 2 rokoch sa tieto tri organizácie dohodli na majetkovom podieľaní sa v pomere: 66 percent KST, 25 percent James a 9 percent Slovenský lyžiarsky zväz. Tu niekde by skončila problematika z aritmetiky a začali problémy v sociológii - v duchu "ja na bráchu, brácha na...". Neviem, ale zdá sa, že progres by tu asi urobila iba siedma lavína, ktorá by všetkých mudrlantov, včítane archívu katastra trochu povozila.
Odhady nákladov na novostavbu "Rysov" hovoria o 20 miliónoch. Nedávno otvorená novučičká Zbojnícka chata, predtým vyhorená do tla, rátala v rozpočte s 12 miliónmi. Nakoniec ale došlo k zázraku: Na slovenské pomery, ale i v praxi celej galaxie niečo nevídané nielen že sa neprekročil rozpočet, ale stavba chaty nevyšla ani na polovicu!
Zbojnícka chata
Prvostavbu Zbojníckej chaty postavili roku 1907 Uhorské štátne lesy, aby mali kontrolu nad dolinou, v ktorej sa rozmohlo pytliactvo. O tri roky na to ju bezplatne darovali turistickej verejnosti a po rozpade Uhorska pripadla KČST. Ďalšia história sa podobá tej, opísanej tu o niečo skôr, až na záver: Chata v lete 1998 ľahla popolom. Zástupcovia majiteľov chaty (nám už známe trio) boli v tomto prípade pre zmenu pomaly rýchlejší ako tlejúci oheň. Svorne už o štyri dni po požiari vyhlásili spoločný zámer postaviť na tom istom mieste prepotrebnú chatu novú. Vyhlásili zbierku na obnovu, zložili určité financie (až na lyžiarov), niečo pridala poisťovňa, niečo štátne organizácie a za masívnej podpory dobrovoľníkov, chatára Ľudovíta Záhora a predsedu James Mariána Šajnohu, vyrástla v Tatrách najmodernejšia chata. Po skolaudovaní čističky v lete 2001 bola chata slávnostne otvorená 20. októbra - presne po 3 rokoch, 4 mesiacoch a 5 dňoch. Magické trojčíslie (3, 4, 5) ani nemuselo podnecovať veľa fantázie, aby v 6. hodine po prestrihnutí pásky neočakávali všetci prítomní čo sa stane. Ale nič väčšie, ako to, že chata stojí sa ani stať nemohlo.
Tatranskí šerpovia
Šerpovia - malý tibetský horský kmeň z Nepálu, bol pri horolezeckých expedíciách v Himalájach roky prenajímaný na vynášky. Práve ich meno sa použilo ako "krycie" v názvosloví pre tatranských nosičov a ich horský pretek. Krstným otcom myšlienky súťaže s vynáškou 60 kg nákladu bol Viktor Beránek, chatár najvyššie položenej chaty v Karpatoch vôbec ( bufety pri termináloch lanoviek nerátajte ).Pred tohtoročným 18. ročníkom sa ako cieľ vynášky najčastejšie objavovali chaty : Rysy, Zbojnícka, Štefánikova, a dokonca niekoľkokrát aj alpské chaty Garibaldiho a Tagliaferri to keď talianski chatári nadšení myšlienkou a atmosférou Šerparely preniesli niekoľko ročníkov z Tatier do Álp.
Minuloročné preteky prebehli práve v talianskych Alpách Orobie pri Miláne a Taliani by neboli Talianmi, keby nepozvali do Álp celý autobus slovenských nosičov aj s harmonikárom Ferom a Demänovkou. Po preteku a niekoľkých hltov z nej bolo Talianom jedno, že nevyhrali domáci, ale nejakí: Čiko, Miki, Lenka, všetci z Karpát. Veľký favorit z nosičov, trojnásobný víťaz Šerparely, Miki Knižka (na Zbojníčke rok pred tým vytvoril dokonca rekord, keď z Hrebienka na chatu vyniesol krosnu koksu za 1 hod a 23 minút), bol vtedy v Alpách druhý, keď ho predbehol Milan Juroš-Čiko, nosič z nízkotatranskej Kamennej chaty.
Keďže borec Miki je toho roku v Kanade, pozornosť celého pretekárskeho poľa i realizačných tímov sa obrátila na posledného víťaza Čika.
Na štarte pri Popradskom plese všetci nenápadne sledovali, akej značky má Čiko ponožky a to, či na podloženie mechu koksu na krosne použije polyetylén, polypropylén či polystyrén. Nakoniec darmo, bolo jedno, akú polymerizáciu kto použil, rozhodujúca bola kondička srdca, pľúc a nôh. Na štarte sa zišlo 24 nosičov a 13 nosičiek, čo je o 10-20 menej ako v tých lepších časoch. Deň pred tým totiž čerstvo nasnežilo. Na odporúčanie V. Beránka, ktorý ráno zbehol z chaty k štartu, aby to zorganizoval i odpretekal, znížil sa objem koksu na nosiča pre šmykľavý terén na 50 kg pre mužov a 15 kg pre ženy. Zatiaľ čo pri nakladaní koksu bolo všeobecne veselo, na trase nosiči mierne zvážneli. Depresie zmizli, len čo si spomenuli na to, že Beránek bežne vynáša 85 kg, Miki Knižka drží rekord vo vynáške 131 kg a že ich hore na chate čaká sud. Tentoraz nie na nosenie ale na vypitie...
A kto bol pri sude prvý? No predsa žena! Mira Paliderová z Kamennej chaty zvíťazila časom 1:16:00, keď tesne pred reťazami predbehla čelo mužskej kategórie. V hlavnej kategórii, 50 kg koksu, zvíťazil Edo Lipták s časom 1:29:30, pred M. Jurošom a L. Gildeinom. Poslední nosiči dochádzali na chatu s hodinovým zpozdením a už za vyhrávania živej hudby od Sherpa Bandu. Tým v tom čase ale ešte chýbal najťažší nástroj plechová tuba, ktorá ešte brodila niekde zamotaná pri reťaziach.
Správa na záver
Chata pod Rysmi je jediná chata, ktorá spadá pod zimný uzáver. Keď 1. novembra chatár Beránek chatu zamkol a schádzal dole k Popradskému plesu, zrazu skamenel. Z náprotivného svahu štítov Satana sa rútila nemalá snehová lavína. Čo je tridsať rokov v Tatrách nosičom a chatárom, v tomto termíne lavínu ešte nezažil...
Autor: Martin Cibula
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
