ktorá pracuje s telovými tekutinami. Po implantácii pod kožu alebo do miechy vyrába elektrický prúd z reakcie glukózy a kyslíka.
Batérie plnené biologickými tekutinami nie sú novým nápadom. Už pred 40 rokmi existovali prístroje, ktoré získavali energiu z reakcie glukózy a kyslíka. Na použitie v medicíne však boli priveľké, neboli prispôsobené fungovaniu vo vnútri ľudského tela a nevyrábali dostatok elektriny. Adam Heller a jeho kolegovia tvrdia, že nimi vyvinutý článok spĺňa všetky uvedené podmienky. Vnútro batérie skrýva dve dvojcentimetrové uhlíkové vlákna, hrubé sedem tisícin milimetra. Každé vlákno obklopuje katalyzátor, ktorý urýchľuje chemickú reakciu spaľovania glukózy.
Táto reakcia prebieha na obidvoch elektródach. Jedna elektróda je zabalená v polyméri a enzýme glukózová oxidáza. Enzým odoberá glukóze elektróny a polymér tvorí elektronický most medzi enzýmom a uhlíkovými vláknami. Na druhej elektróde odovzdáva polymér elektróny uvoľneným molekulám kyslíka. Počas reakcie sa elektróny dostávajú do prúdového obvodu. Batéria funguje pri teplote asi 37 stupňov Celzia a kyslosti prostredia 7,2. Vyrába približne toľko energie ako 1,9 mikrowattová tužková batéria. To stačí na pohon miniatúrneho glukózového senzora diabetikov. Pre umelé srdce je však výkon nedostatočný. "Na to je prístroj príliš slabý a má krátku životnosť," uviedol Heller. Zdokonaľovanie batérie bude pokračovať, pretože skutočné telové tekutiny sú oveľa komplikovanejšie ako modelová tekutina, ktorú vedci používali doteraz.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
