že sa za zlatom vydali tisícky Američanov do Kalifornie. Zlatá horúčka vypukla rýchlo,"odľahlý zapadák" sa stal veľmi rýchlo predmetom záujmu.
V Kalifornii okolo roku 1840 žila iba hŕstka Američanov. Jedným z najbohatších bol John Sutter, emigrant zo Švajčiarska. Sutter sníval o poľnohospodárskom impériu, ktoré by riadil on sám. Záplava prichádzajúcich ľudí jeho plány rýchlo prekazila.
Spústa Američanov prichádzala ku rieke American River. Koncom roku 1847 Sutter poslal ku rieke Jamesa Marshalla aby mu postavili pílu. Marshallovi sa srdce rozbúšilo 24.1.1848. Siahol na zem a držal v ruke kus zlata . Trošku sa obzrel a našiel ďalší kúsok. Marshall spolu s robotníkmi našiel stále viac a viac zlata. Spolu so Sutterom sa dohodli, že budú o náleze mlčať.
O náleze zlata sa správy dostali až na východné pobrežie Ameriky. Ľudia veľmi nedali na reči, no nález zlata potvrdili aj úrady. Hlavnou rozbuškou zlatej horúčky sa stal Sam Brannan. Po skončení zlatokopeckej éry sa stal najbohatším mužom Kalifornie. Ukazoval fľašku so zrnkami zlata, sám zlato nikdy nekopal. Skúpil všetky lopaty, krompáče a panvice v okolí. Kovové panvice, ktoré stáli 30 centov predával za 15 dolárov. V priebehu dvoch mesiacov zarobil tridsaťšestisíc dolárov. Nález zlata oficiálne potvrdil prezident James Polk v decembri 1848. Pre Američanov to bola výzva k činom. Obchodníci, vojaci, farmári sa vydali na dlhú a ťažkú cestu za zlatom.
Zlatá horúčka sa stala rajom pre kšeftárov. Meno Levi Strauss začalo vyrábať trvanlivé nohavice z plachtoviny. Philip Armour bol mäsiar v NewYorku. Neskôr si otvoril obchod v Placerville, za krátku dobu si postavil mäsokombinát v Milwaukee. Jeho spoločnosť dodnes patrí k najväčším v USA. Na výrobe povozov zbohatol Studebaker. Na bankových službách si dobre zarobila dvojica Henry Wells a Wiliams Fargo. Banková spoločnosť sa vypracovala na bankového obra a je úspešná. Obchodníci zbohatli, robotníci si zarobili akurát na živobytie.
Na vypuknutie zlatej horúčky mali značný vplyv aj médiá. NewYork Tribune písal:"Šťastie leží na povrchu zeme v takom množstve ako blato na našich uliciach". Epidémia zlatej horúčky zachvátila krajinu v roku 1849. Železnica v tom čase ešte nebola, takže cesta bola náročná. Odvážlivci sa museli plaviť okolo najjužnejšieho výbežku Južnej Ameriky. Plavba trvala viac než šesť mesiacov. Tvrdých 3200 kilometrov prekonať povozom nebolo o nič ľahšie. Tí, čo cestovali z východného pobrežia, dávali prednosť lodi. Morská choroba, nedostatok pitnej vody a potravín boli celkom bežné.
Cestu Oregon-Kalifornia uprednostňovali predovšetkým stredoameričania. Cesta bola síce kratšia, ale omnoho náročnejšia. Na ďalekú cestu sa vydali ľudia bez skúseností. Väčšina z nich fyzicky nikdy nepracovala, o tom, čo ich čaká nemali ani predstavu. Za zlatom sa vydali na vozoch, ktoré šli rýchlosťou tri kilometre za hodinu. Pôvodné obyvateľstvo sa k cudzincom správalo priateľsky. Chronickým problémom bol nedostatok vody. Šikovnejší Kaliforčania šli naproti cudzincom s vodou. Predávali ju po dolári za pohár, neskôr za toľko, koľko od nich mohli dostať. Mnohí nechali svoje posledné doláre za pitie, len aby zostali nažive.
Zlatokopi prichádzali po celý rok k rieke, zlata však bolo stále menej a menej. Pri koryte rieky denne trávili aj desať hodín, pritom kopali, osievali a ryžovali. Výnos bol malý, bola to vopred prehratá vojna. V roku 1850 sa atmosféra priateľstva a kamarátstva úplne vytratila. Prestali svätiť sviatky, začali piť a hrať hazardné hry. Často siahali po zbrani, s mozoľnatými rukami začali vyhľadávať svet hriechu. Boli aj šťastlivci, ktorí natrafili na väčší kus zlata. Niektorí verili v úspech, ale domov sa už nikdy nevrátili.
Americká zlatá horúčka vytvorila nového Američana. Naučila ľudí riskovať, vydávať sa na ďaleké cesty a podnikať. Krásny sen sa niektorým naplnil. Pre väčšinu zlatá horúčka bola sklamaním. Mnohí prišli pri hazardných hrách o svoj celý majetok za jedinú noc...
Autor: Ing. Lórant KULÍK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
