hudobné čísla. Tento mesiac prebiehajú oslavy 45. výročia vzniku tohto najstaršieho súboru v Košiciach. Práve preto sme prijali pozvanie vedúceho súboru Mariána Balogu na návštevu v tomto chráme folklóru, ktorý každodenne zapĺňajú vyznavači tanca a hudby. Časť škôlky si Čarnica prenajala od mesta.
"Za 45 rokov sa vystriedalo v súbore vyše tisíc tanečníkov, väčšina tých ľudí prešla okolo mňa. Niekto príde, stačia mu dve-tri skúšky a povie si: Toto by robil len blázon, a ide preč. A druhý ostane desať rokov," hovorí vedúci súboru Marián Baloga, ktorý si v tomto súbore našiel svoju životnú partnerku a dnes v ňom tancuje jeho dcéra Zuzana a zať Michal Šoltés. Napočítal vraj v súbore za tie roky tridsať manželstiev a okolo päťdesiat detí. Mnohé, podobne ako tie jeho, tancujú v Čarnici, ide už o piatu generáciu. Tá predposledná, najsilnešia, sa vymenila len nedávno. V súbore na chvíľu vzniklo menšie vákuum, odišlo veľa tanečníkov, začali si zakladať rodiny, narodili sa deti. Teraz je však zasa všetko v poriadku. Noví členovia majú za sebou prvé vystúpenia a nové choreografie majú v malíčku.
"Súbor Čarnica vznikol v 57. roku, ale na základe už existujúceho telesa, ktoré existovalo v Pionierskom dome. Bol to detský krúžok Vienok. Deti vyrástli a nechceli ukončiť činnosť a vznikla Čarnica. Preto je ťažko presne povedať, ku ktorému dňu presne. Rozhodli sme sa pre 17. november, to je pekný dátum.
A ako vznikol názov? Existoval spevácky súbor, ktorý práve v tom čase nacvičoval pesničku Čarnica a pamätám si ako niekto navrhol nech sa rovnako volá aj súbor," rozhovoril sa pán Baloga v miestnosti plnej trofejí z celej Európy ale aj Ázie. Každá z nich vyvoláva spomienky. Kroník sa za tie roky naplnilo niekoľko.
Čarnica na celý život
Ľudia, ktorí tu začínali, prichádzajú spomínať. Prvým choreografom bol Jozef Karásek. Dodnes sa občas na skúškach objaví plný elánu. Práve on vytiahol Čarnicu na výslnie. Jedným z bývalých je aj podnikateľ Štefan Haberland. Zastihli sme ho v jednej zo skúšobní, kde práve vyhrávala muzika. Stenu zdobí galéria fotografií bývalých členov. "Tuto je hlásateľka Betka Štrkulová-Šebová, prvá československá miss, známy košický gynekológ Vinco Ondrušek, dnešný riaditeľ baletu SND Emil Bartko a aj huslistka Helenka Vojnárová, bývala primáškou a dnes hrá vo Filharmónii. A toto som ja," ukazuje Štefan Haberland fotografiu mladého člena speváckej družiny...
Bývalí členovia prichádzajú v týchto dňoch aj kvôli blížiacim sa oslavám, ktoré budú 29. novembra (reportáž sme robili pred oslavami - pozn. red.) v Jumbo centre. "Zatiaľ si ich výročie pripomenieme iba v kruhu bývalých Čarničiarov, lebo by sa do sály ostatní nepomestili. Premiéru nového programu, určeného pre verejnosť, chystáme na budúci rok v júni," prezrádza vedúci súboru.
Zastihli sme aj muzikanta Zdena Fačku, ktorý patril k zakladajúcim členom. Hral na cimbale. Teraz je na dôchodku, ale chodí stále na skúšky. Marián Baloga s ním občas konzultuje hudobné záležitosti. "Ja sa považujem za Čarničiara už 45 rokov. Tvorím stále. K poslednému pastierskemu tancu, aj ku karičke som robil hudbu. Začínal som s harmonikou ale orchester potreboval cimbalistu, lebo v Košiciach boli iba dvaja, tak som sa naučil hrať na cimbale," pochválil sa pán Fačko.
Televízny režisér Peter Hudák zas patrí ku generácii rokov šesťdesiatych. "Veľmi som túžil dostať sa do Čarnice. A neveril som, že vôbec medzi tú košickú elitu môžem prísť. Veľmi mi tie roky v nej pomohli. Čerpám z nich dodnes. V televízii sa robili folklórne programy a tie sa transformovali do šoubiznisu. Nebyť toho, že som tancoval v Čarnici, ťažko by som sa mohol dostať do televíznej brandže. Bola to vysoká škola v rámci mojej profesie," poznamenal Peter Hudák.
V tých rokoch tancovala v súbore aj Betka Štrkulová-Šebová a ako tvrdia jej vtedajší kolegovia, na súťaži jej tiež pomohli skúsenosti nadobudnuté v Čarnici. "Dievčatá boli zvyknuté chodiť po pódiu. Nebol problém zatancovať. A Betka zabodovala práve tancom," povedal Marián Baloga.
Chlapci sú vo folklóre vzácnejší
V tanečnej sále práve nacvičujú dievčatá karičku. Chlapci zatiaľ iba posedávajú. Tí najmladší sa musia ešte veľa učiť. "Prichádzajú, keď majú 15 rokov. Chlapci, tí sú vzácnejší. Väčšinou ich totiž príde päť a ostane jeden. Ale máme ich teraz asi tak 15 a z toho 12 tancuje. Teraz s nimi robíme zvlášť. Sú ešte kostrbatí. A nejde o to, či chlapec vie tancovať, ale skôr aby dorástol ako chlap. Trvá to dlho, kým sa dostane do charakteru, odstráni tie diskotékové pohyby a naučí sa trošku tej ľudovky," hovorí Marián Baloga.
Jeho zať Michal Šoltés je momentálne služobne najstarším tanečníkom. Začínal ešte ako žiak základnej a dnes má za sebou vysokú školu. Pred piatimi rokmi na oslavách 40. výročia bol jedným zo sólistov legendárneho tanca Ovčí zdych. Tento sa dedí z generácie na generáciu, postavil ho ešte choreograf Karásek. Ide o rituálny tanec. Je náročný čo do výrazu, ale aj technicky, keďže obsahuje množstvo vysokých skokov. "Na poslednej premiére, vtedy pre piatimi rokmi, som sa necítil vo svojej koži. Mali sme na to málo času a týždeň pred premiérou si kolega zlomil pri nácviku koleno. Neobišiel som bez zranenia ani ja. Rozbil som si bradu. Je to tanec, na ktorý sa musí tanečník cítiť. Neprekonaný, až legendárny v histórii nášho súboru," hovorí Michal Šoltés. Byť sólistom v Ovčom zdychu je obrovský záväzok. Interpretovať ho vraj treba so slzami v očiach a bol a je snom mnohých generácií tanečníkov.
Katarína Sminčáková tancuje od siedmych rokov. "Čarnica je moja druhá rodina, dala mi veľa. Každé z vystúpení je silným zážitkom. Začínala som v malom detskom súbore Čarnička a potom prišla Čarnica. Keď to človeka raz chytí za srdce, nedá sa s tým skončiť. Folklór je veľmi pekné umenie. Je to uvoľňujúca záležitosť. Klasický tanec, ktorý je aj o nejakom umení," tvrdí Katarína.
"Je to neskutočná partia. Pretože kde sa stretnú folkloristi, sú za jedno. A nerozhoduje ani vekový rozdiel. Vždy bolo tak, že je to jedna komunita ľudí, ktorí vedia spolu vychádzať a zabávať sa," dopĺňa jej slová kolega Michal Šoltés. "Čarnica je súbor, kde všetci majú radi tanec. Podstatné je, že ľudia chodia do súboru, aby si tu zatancovali. Ak tancujú s radosťou, nie je nutné robiť na tréningoch bohvieakú drezúru. V Čarnici sa vždy tancovalo srdcom a preto bol jej prejav spontánne krásny."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
