bezpečnostných koncepcií na stranu USA, alebo podfajčievať skôr európskej línii, stelesňovanej dnes najmä Nemeckom a Francúzskom? Toť otázka. Téma nabrala také grády, že aj v čase vzrušujúcejších káuz, ako napr. krajanský zákon, či komunálne voľby, okupuje spravodajské i iné stránky centrálnej tlače.
My sa môžeme v regionálnej tlači len uchechtávať. Jednak sme námet dávno objavili aj rozobrali, druhak ide o dilemu blbo formulovanú, keďže jednotné "európske" stanovisko dlho nebude, tretiak záleží vždy od konkrétnej kauzy a štvrták - správna odpoveď je dosť jednoduchá. Ak teda vychádzame z dvojitej premisy, že politické vedenie štátu nemá v lebke úplné zatmenie a sleduje štátny záujem.
Samozrejme, Slovensko by malo v globálno-bezpečnostných otázkach preferovať a podľa možností podporovať koncepty USA. Minimálne z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že v Prahe sa nerozhodovalo len o rozšírení aliancie, ale predovšetkým o jej prežití ako funkčného obranno-politického bloku. Pointa je v tom, že vojensko-technologická priepasť medzi USA a ostatnými členmi NATO narástla v 90.-tych rokoch do takej miery, že pre bezpečnosť Ameriky nie je vitálnou témou, či sa bude brániť svetovému teroru sama, alebo v rámci NATO. Obrátene to neplatí ani náhodou - s čestnou výnimkou Británie a sčasti aj Francúzska je Európa neschopná čeliť novým (ani starým) hrozbám. V NATO tomu hovoria "islandizácia" (Island je člen NATO, ktorý nemá armádu).
Ak teda sme vstúpili do NATO (aj, v prvom rade) preto, aby sme sa cítili bezpečne, tak by sme sa mali usilovať o to, aby USA ťažisko svojich aktivít podržali v aliancii. Ak je prioritou Washingtonu boj proti teroru a šíreniu zbraní hromadného ničenia, tak je v záujme európskych spojencov, aby aj v tejto oblasti zostalo NATO centrálou strategických rozhodnutí. Alternatívou totiž je, že USA budú politicky koncipovať a vykonávať "preventívnu ofenzívu" (to je nová doktrína) samy, alebo s trvalými (Británia) či ad hoc (Rusko) spojencami. A NATO ako inštitúcia skončí - aj so svojimi vojensky chudorľavými členmi - na periférii svetového diania.
To je celá veda; Chirac ani Schröder Bushovi nezabránia, aby hájil slobodu Ameriky podľa vlastného uváženia. A Slovensko už vôbec nie. Môžeme sa ale zúčastniť na formovaní tejto politiky v prípade, ak USA uznajú NATO za zmysluplnú platformu svojho ťaženia. A k tomu vedie cesta iba cez vytvorenie proamerického krídla medzi európskymi členmi aliancie. To by bolo protiváhou Berlína, Paríža a niektorých ďalších metropol EÚ, v ktorých prevládajú "mníchovanské" nálady. A toto krídlo, dá rozum, môže vzniknúť najmä na báze teraz pozvaných kandidátov. Teda aj Slovenska. Sme na túto "vyrovnávaciu misiu" predestinovaní z viacerých objektívnych dôvodov.
Naopak, podpora francúzskych či nemeckých postojov (medzi ktorými je, mimochodom, tiež značný rozdiel, takže nie je jasné, ktoré je pravé "európske") nesľubuje Slovensku nič. V Európskej únii síce dnes (po dohode o agroplatbách, kde vypiekli s kandidátmi) opäť funguje os Berlín-Paríž, po vstupe nových členov sa ale rozhádajú ako psy (psi??), keďže ich záujmy sa vo viacerých oblastiach začnú krížiť. To je zákon, keďže Nemci sú čistí prispievatelia a Francúzi čistí poberatelia z centrálneho mešca. Slovensko bude v EÚ patriť do "visegrádskej" podskupiny (ak ju nerozbijú Maďari jednostrannou orientáciou na Nemcov) a vytvárať ad hoc názorové koalície s rôznymi inými členmi podľa povahy problému, o aký pôjde. Jednotná zahraničná politika EÚ nebude, keďže Británia všetky pokusy spoľahlivo skrečuje. Kde je tu nejaký záujem, ktorý by mohol vyvážiť hodnotu účasti NATO na strategických rozhodnutiach USA, a teda aj účasti členských štátov, vrátane Slovenska? Keby sme sa my a ďalší noví členovia zatvárili tak ako Nemci, tak Bush zdvihne kotvy a nechá NATO napospas osudu debatného klubu. To chceme na prahu vytúženého členstva?
Druhým argumentom pre príklon k USA je skúsenosť. Amerika už dvakrát zachránila Európu pred najhroznejšími totalitami. Len vďaka USA dnes Európa nie je subkontinentom gulagov, ale je slobodná, existuje EÚ a Schröder môže metať svoje pacifistické dristy. História dostatočne jasne ukázala, že jedine USA si vážia slobodu a demokraciu a vedia tieto hodnoty aj chrániť.
Diskusia, samozrejme, môže na Slovensku dopadnúť aj inak. Nebola by prvá ani druhá v tejto krajine, kde nad elementárnym rozumom zvíťazia predsudky, desaťročia vštepovaný antiamerikanizmus, závisť a komplexy menejcennosti. Potom zostane už iba dúfať, aby to nebola aj diskusia posledná.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
