priniesli informácie pred týždňom, sa aj táto rovnako vyskytuje vo svete u staršej populácie. Názov - Parkinsonova - dostala podľa londýnskeho rodinného lekára Jamesa Parkinsona, ktorý v roku 1817 ako 62-ročný napísal monografiu "Esej o trepotajúcom sa ochrnutí". Toto ochorenie existovalo už v stredoveku a pred Parkinsonovým opisom k akejkoľvek forme postihnutia svalov alebo paralýze pristupovali ako k ochrnutiu.
Parkinsonova choroba má tri hlavné príznaky: tras jednej alebo viacerých končatín, stuhnutosť svalov a pomalosť, ťažkosti s pohybom a dopredu nachýlené telo.
Príznaky sú u každého pacienta variabilné, ale u väčšiny postihnutých je dominantný jeden príznak nad ostatnými. Tras je najčastejšie viditeľný na jednej alebo obidvoch končatinách jednej strany tela a to v pokoji alebo pri únave a nervozite postihnutého. Tras vymizne v spánku alebo sa zníži jeho intenzita pri práci končatiny.
Pred zavedením názvu Parkinsonova choroba bolo "Trepotajúce ochrnutie" známe ako paralýza (ochrnutie). Parkinson vo svojej monografii zdôraznil, že tras je iba príznakom ochorenia, ale nie ochorením samým. Tras nebol spôsobený ochrnutím ani slabosťou, ale pomalosťou pohyblivosti, čo sa bude zdať mnohých paradoxné. Parkinsonova choroba sa rozvinie, keď zlyhá normálna funkcia malého počtu nervových buniek v mozgu. Lokalizácia týchto buniek je známa až od roku 1950 a odvtedy a začali hľadať možnosti liečby tohto ochorenia.
V roku 1961 sa začali pokusy vo Viedni a v Montreale, pri ktorých sa používala levodopa (L-dopa) - chemická látka, ktorá umožňuje organizmu syntézu dopamínu. Výsledky pokusov ukázali, že L-dopa umožňuje postihnutým bunkám znovu vyrábať dopamín, čím sa zmiernia viaceré príznaky, predovšetkým pomalosť a ťažkosti s pohybom. Od roku 1967 sa začalo liečiť L-dopom, liečba sa postupne rozšírila a privítali ju ako zázračný liek. L-dopa poskytla nádej tisíckam chorých na Parkinsonovu chorobu. Tí, ktorí boli roky pripútaní na lôžko mohli chodiť, pacienti so svalovou stuhnutosťou našli v tomto lieku úľavu.
Ochorenie sa liekmi vyliečiť nedá, iba zmierniť a oddialiť. takto postihnutí by okrem liekov mali dbať o rehabilitáciu, ktorá by sa mala stať súčasťou ich každodenného programu - podľa rád odborníkov udržiavať svalstvo rúk a nôh, aby nestuhlo. Tu je dôležité pôsobenie domáceho prostredia a členov rodiny, pretože pacient dá radšej prednosť nečinnosti, ležaniu a sedeniu.
Mnohí sa za svoju chorobu hanbia a stránia sa ľudí pre svoju "šuchotavú chôdzu" a spomalené reakcie, trpia depresiami, zatrpknutosťou alebo naopak požadovačnosťou. Veľkou pomocou pre chorých a ich rodiny sú združenia parkinsonikov, kde si vymieňajú skúsenosti a získavajú poznatky. Zatiaľ je nám známe iba bratislavské. Na východnom Slovensku je dosť takto postihnutých, lenže mnohých odrádza vyjsť medzi ľudí s rovnakou diagnózou práve ich ostych.
Autor: Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
