Einstein odhalil tajomstvá relativity pravdepodobne preto, lebo jeho temenný lalok, ktorý je centrom matematického myslenia, mal nezvyčajný vývoj - bol širší a chýbala mu ryha v inferiórnej časti temenného laloka - tak sa to tvrdilo v lekárskom britskom časopise Lancest. Albert Einstein zomrel v roku 1955, ale jeho mozog ešte stále nie je prebádaný.
Hneď po narodení budúceho slávneho génia v roku 1879 stará mať vyhlásila, že sa jej hlava vnúčika Alberta akosi nepozdáva. Tak sa začala spletitá história geniálneho mozgu, ktorý v roku 1905 dospel do vypracovania teórie relativity. O päťdesiat rokov ho patológ Dr. Thomas Harvey zachránil pred plameňmi kremačnej pece, pretože ho pokladal za substrát nadľudskej inteligencie. Jeho záchranu si však vysvetlil po svojom. Pozostatky mozgu rozkrájal na 240 častí a uložil v pivnici svojho domu, kde nepovšimnuté ležali dlhé roky v pohároch na zaváraniny.
Až do roku 1978 neboli o Einsteinovom mozgu známe nijaké informácie. Ako spomína Steven Levy v časopise Newsweek, v tom čase na podnet svojho zamestnávateľa šéfredaktora istého amerického regionálneho časopisu sa pokúšal mozog geniálneho vedca nájsť. Podarilo sa mu vypátrať Harveyho, ktorý mu po dlhom prehováraní ukázal dva poháre na zaváraniny s rozrezanými časťami mozgu. Zároveň Harvey tvrdil, že zatiaľ údajne nenašiel žiadne odchýlky od normálu.
Až v roku 1985 sa neuroanatomička Marian Diamondová rozhodla podrobiť vzorky Einsteinovho mozgu podrobnej analýze. Porovnávaním mozgových buniek slávneho vedca s bunkami iných ľudí zistila, že počet glií prevýšil priemer o 73 percent. Gliá nie sú jednotkami inteligencie, ale fungujú ako podporné tkanivo v nervovom systéme, vyživujú ho a zabezpečujú nerušený priebeh procesu myslenia.
Diamondová vyvodilo záver, že práve zásluhou glií dosahoval einsteinov mozog mimoriadne výkony. S touto teóriou nesúhlasil americký neurobiológ Larry Kruger.
Štúdia z roku 1996 ukázala, že cortex laureáta Nobelovej ceny bol "hustejšie osídlený neurónmi". Stále však chýbal náznak toho, že by práve ich hustota viedla k rovnici E = mc2.
Vedecký tím pod vedením profesorky Sandry Witelsonovej, ktorý svojou štúdiou nedávno rozvíril hladinu verejnej mienky, začal svoju prácu v roku 1966. Vtedy im Dr. Harvey poslal vzorky Einsteinovho mozgu, ako aj staré fotografie zachytávajúce mozog pred rozrezaním.
Witelsonová zistila, že na rozdiel od 35 mozgov kontrolnej skupiny mal Einsteinov mozog zväčšený temenný lalok o 15 percent, že bočná ryha je nezvyčajne krátka a časť mozgu, nazývaná operkulum, je nevyvinutá. Mnohých vedcov svojimi meraniami nepresvedčila. Napríklad nemecký neurológ Adolf Hopf zastáva názor, že význam týchto odchýlok netreba preceňovať. "Ľudský mozog sa vyznačuje veľkou variabilitou," tvrdí. Pre Sandru Witelsonovú sú však výsledky doterajšieho výskumu dostatočným argumentom na sformulovanie odvážnej teórie: v spodnej časti temenného laloka leží centrum vnímania reality v troch dimenziách, matematického myslenia a virtuálnych predstáv o pohybe. Je celkom možné, že zvláštny tvar ryhy zjednodušil výmenu informácií medzi nervovými bunkami v tejto časti mozgu a vytvoril vhodné predpoklady na rozvinutie Einsteinovho génia.
Tento záver pokladá neurológ Gustav Jirikowski za nezmyselný. "Snaha o lokalizovanie anatomického sídla inteligencie je zastaraná metóda," tvrdí nemecký neurológ Heinze Wässle. Aj keď moderné metódy vizualizácie umožňujú presne určiť miesto anatomických štruktúr, ktoré pri určitých procesoch myslenia zohrávajú významnú úlohu, tieto štruktúry sú samy osebe mŕtve. Ich funkcia je výsledkom zložitých interakcií medzi štruktúrami. "Porovnanie dvoch mozgov nie je možné už iba preto, že na komplexnú analýzu jediného centimetra kubického hmoty vedci potrebujú niekoľko rokov," upozorňuje Wässle.
Práve preto sa aj Rusi vzdali zámeru dopátrať sa bližšie informácie o kreatívnej inteligencii a rétorických schopnostiach V. I. Lenina. Po sedemdesiatich rokoch intenzívnej práce sa im podarilo prebádať iba zlomok Leninovho mozgu, ktorý bol krátko po jeho smrti rozporcovaný na 31 000 plátkov. Vedci síce uňho objavili zväčšenie čelového laloka, zvýšený počet neurónov, inak sa však Leninov mozog v ničom nelíši od mozgu iných ľudí.
Zistenia Witelsonovej tímu predsa len môžu byť cenným odrazovým mostíkom na ďalší výskum Einsteinovej geniality.
Autor: NW
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
