krajiny. More predstavovali riečky a jazierka, a ak nebol v mieste prirodzený vlastný zdroj vody, nahradzovali ju stavitelia kameňom. Tu je počiatok "suchej" záhrady budhistických mníchov, ktoré vznikali v 14. storočí. Námetom záhrad bola niekedy skutočná, inokedy vymyslená krajina, ktorej zobrazenie vychádzalo z budhistického alebo taoistického videnia sveta. Vôbec prvé japonské záhrady boli ovplyvnené kultmi, ktoré dnes nesú jednotný názov šintoizmus.

Dávno pred zavedením budhizmu v 6. storočí uctievali Japonci prírodné prvky ako sú skaly, vodopády alebo stromy. Čisto japonský štýl záhrad vznikol spojením týchto tradícií s kultúrnym vplyvom Číny. Vtedy sa objavili prírodné okresné záhrady, záhrady určené na meditáciu a čajové záhrady. Prvé z nich boli určené ku každodennému odpočinku. Patrili k nim vodné plochy, veľa mostíkov a okrasné vtáky, najčastejšie pávy. Vyvýšené kamene symbolizovali hory, kvety pripomínali beh času a poukazovali na striedanie ročných období. Zen, japonská budhistická škola, doviedla k dokonalosti záhrady bez vodných plôch. Ich stredom bol obyčajne štvorcový dvor vysypaný pieskom, z ktorého vyčnievali neveľké kamene. V blízkosti boli umiestnené prístrešky, kde tieto kamene pozorovali mnísi, ktorí tam sedávali pri svojom rozjímaní. Úlohou čajových záhrad bolo oddeliť od okolitého ruchu pavilón, kde sa ľudia venovali obradu pitia čaju. V zásade ním bola predpísaná skromnosť - medzi kríkmi a machom viedla jednoduchá cestička, jediným architektonickým prvkom bol symbolický portál alebo misa s vodou na očistenie. V období Edo (1603 až 1867) patrila čajová záhrada ku každému väčšiemu paláca.

Súčasní japonskí architekti bežne kombinujú prvky všetkých troch záhradných typov a ich rozdelenie preto nie je také dôležité ako kedysi. Obľuba tradičných miniatúrnych svetov pritom neklesá, táto pozoruhodná tradícia pokračuje ďalej v záhradách moderných domov súčasného Japonska.

Autor: ji

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.