Trasy karaván sú síce z povrchu zemského neviditeľné, ale v roku 1991 sa zreteľne objavili na fotografiách britskej družice
V živote sultanátu Omán sa islamské tradície snúbia s technickým pokrokom. Tento malý štát, ktorého územie je z troch štvrtín tvorené piesočnou a púštnou planinou, patrí vďaka bohatým náleziskám ropy k svetovým obchodným veľmociam.
Sultanát Omán s rozlohou tristo tisíc štvorcových kilometrov, leží na juhovýchodnom okraji Arabského polostrova pri Arabskom mori. Už v 3. stor. pred našim letopočtom sa tento štát stal centrom námorného obchodu medzi Egyptom. Mezopotámiou a Indiou, a to vďaka strategickej polohe pri mori na križovatke obchodných ciest. Hlavné mesto Muscat pri Hormuzskom prielive je metropolou plnou kontrastov. Neďaleko rušného prístavu stoja na svahoch holých kopcov pokoj vyžarujúce domčeky Ománcov. Omán má dokonalú sieť diaľnic, ale vodiči tam musia byť opatrní. Aj v Muscate sa môžu stretnúť s ťažbou pozvoľne križujúcou cestu. Jeden z perských básnikov kedysi charakterizoval Omán ako miesto, kde "ešte počas života okúsia hriešnici svoj budúci osud". Mal na mysli neznesiteľnú horúčavu panujúcu v púštnych oblastiach Ománu, ktorú porovnával s horúčavou v pekle, ktoré hriešnikov čaká. Rovnako v Muscate dosahuje počas dňa teplota 40 °C.
Aj keď Ománci dodržujú muslimské tradície, sú otvorení tiež budúcnosti. Ománske ženy chodia väčšinou do zamestnania a bežne ich nájdete aj za volantom automobilu, čo je napr. v Saudskej Arábii nepredstaviteľné. Ománci oslavujú rad muslimských sviatkov a bavia sa pri ťavích dostihoch. V deň štátneho sviatku sa v Muscate koná vojenská prehliadka. Vojsko sultanátu tvoria horskí vojaci v tradičnom oblečení, ale slávnostné dôstojnícke uniformy si zachovali britský ráz. Pri sviatočných príležitostiach žiaria už z diaľky ženy, ktoré sa obliekajú do šiat pestrých farieb so zlatými ornamentami a zdobia si ruky i nohy šperkami. Večer sa po nábreží v Muscate prechádzajú muži oblečení do dlhých, širokých bielych košieľ zvaných disdasha a pri pase mávajú zavesenú tradičnú dýku kanžár.
V Ománe dnes žije viac než päťsto tisíc cudzincov, väčšinou Indov a Pakistancov. Prichádzajú do Ománu od roku 1970, priťahovaní ekonomickou prosperitou krajiny. K moci sa vtedy dostal po puči zorganizovanom proti vlastnému otcovi Sultánovi Kábus bin Said bin Tajmúr as-Said, naklonený pokroku. dovtedy patril Omán k najchudobnejším a najzaostalejším krajinám. Existovali tam iba tri školy, ktoré ponúkali najzákladnejšie vzdelanie 900 žiakom. Dnes je v Ománe 177 základných škôl a viac než 50 nemocníc.
Najväčším bohatstvom Ománu je ropa a prírodný plyn. Mestečka roztrúsené po širokej púštnej planine, pod ktorou sa skrýva čierne zlato, zdobia kvetinové záhony a pestované trávniky. Nikoho z tamojších obyvateľov ani nenapadne kvety odtrhnúť alebo vstúpiť na hustú pažiť obklopujúcu monumentálne mešity s kupolami a stredové ostrovčeky s majestátnymi sochami.
Oblasť Dhofar na juhu krajiny, ktorého strediskom je Salála, je už do prvého storočia nášho letopočtu najväčším svetovým vývozcom kadidla. Stromy, z ktorých sa táto vonná živica získava, rastú iba v Dhofare a v niektorých oblastiach Somálska. V dávnych dobách bolo kadidlo posvätné a šlo na odbyt hlavne v Egypte a v starom Ríme. Podľa jednej legendy spotreboval rímsky cisár Nero na pohrebe svojej manželky celú ročnú produkciu kadidla. Kadidlo, alebo olibanum bolo v stredoveku veľmi cenené. Predkovia dnešných Ománcov chránili svoje stromy pred zlodejmi tým, že k ním stavali ako strážcov jedovaté hady. Dodnes tam nájdeme ruiny budov, ktoré slúžili ako sklady kadidla. To sa potom nakladalo na lode smerujúce do Egypta alebo Indie. Kadidlo vozili tiež karavány, ktorých trasy sú síce z povrchu zemského neviditeľné, ale v roku 1991 sa zreteľne objavili na fotografiách britskej družice. Archeológovia sú presvedčení, že trasy karaván viedli k tajomnému a stratenému mestu Ubar, ktoré kedysi objavil Marco Polo a popísal ho ako skutočný raj z ružového kameňa a zlatých stĺpov. Neskôr po ňom zúfalo pátral aj slávny Lawrence z Arábie.
Bohatstvo a strategická poloha krajiny na križovatkách obchodných ciest spôsobili, že sa Omán stal centrom pozornosti námorných veľmocí ako Anglicko a Portugalsko, ale aj Iránu. Ománsky obchodný monopol ukončili Portugalci, ktorí pobrežie krajiny ovládli v roku 1515 a udržali sa tam o polovice 17. storočia. V 18. storočí bol Omán okupovaný Iránom a hneď po tom Angličanmi. Z čias cudzej okupácie, ale aj z obdobia mieru čulé obchodné výmeny zostalo sultanátu rozmanité architektonické dedičstvo viac než 500 pevností, hradieb a strážnych veží, roztrúsených po celom území.
Muscat bol v 16. storočí jedným z najdôležitejších a najväčších arabských prístavov. Z tohto miesta boli vypravované lode naložené arabskými koňmi, hodvábom soľou, kadidlom a jantárom a z Indie sa vracali s nákladom vonného klinčeka, kmínu, čierneho korenia a ďalších druhov, ktoré bolo žiadaným artiklom v Perzii a Arábii. Život v Muscate vždy ovplyvňovali rybári a námorníci z najrôznejších krajín, ktorí tam čakali na vyplávanie svojej lode. Hneď vedľa pevnosti Chalali, ktorá je dedičstvom po Portugalcoch, vybieha do mora skala, ktorej sa hovorí Kniha návštev. Námorníci zdolávajú jej steny, aby na nej mohli zanechať svedectvo. Na skale sú vyryté či namaľované mená desiatok lodí, ktoré v prístave hlavného mesta kotvili: Eskimo, Perseus, Leninogorsk...
Ropa a prírodný plyn dodali tradičnému islamskému Ománu moderný ráz. Ománci ako národ sa však nedá pochopiť, pokiaľ človek nepochopí ich minulosť danú bohatstvom ktoré prinášal obchod s kadidlom, korením a drahými kameňmi, ktorý Ománu závidel celý svet. Niektorí historici sa dokonca domnievajú, že práve v týchto miestach kedysi žila slávna kráľovná zo Sáby. Možno sa to raz niekomu podarí potvrdiť...
Autor: iká
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
