O najmenšom slovanskom národe, ktorý nemá materskú krajinu
Európska kancelária pre menej používané jazyky vydala plagát, na ktorom je v ráme vyobrazený rovný tucet ohrozených jazykov, orgány reči pripichnuté špendlíkom: katalánčina, bretónčina, frízčina, gálčina, sardínčina, luxemburčina, okcitánčina... Jeden z nich je lužická srbčina.
Na severe ohraničujú Lužicu (čo znamená bažina či kaluž, končiny bohaté na vodu), kde sa týmto jazykom ešte stále hovorí, nivy a vresoviská, na juhu prechádza do pahorkatiny. Polia, lúky a lesy, potoky a jazerá, kameňolomy kraju, ktorý dodnes nesie znaky pôvodného slovanského osídlenia, dominuje lužný les Spreewald. Spréva sa tu rozvetvuje do troch stovák ramien, plavba na plti patrí medzi turistické atrakcie rovno pred bránami Berlína. Početné kaplnky a kríže svedčia zas o tom, že ateizácia, zrejme jediný úspech, ktorým sa zaniknutá NDR mohla pýšiť, v Lužici živnú pôdu nenašla.
V čase putovania národov okolo r. 600 osídlili Lužickí Srbi územie medzi Odrou a Labe, od Visly a Karpát po ústie Odry do Baltického mora. Nemecké výboje na východ im nedovolili vytvoriť si vlastnú štátnosť. Severnú časť Lužice, dnešnú Dolnú Lužicu si prisvojilo Prusko, zatiaľ čo Sasku pripadol juh, Horná Lužica. História bola jej obyvateľom naklonená priaznivejšie, v tolerantnejšom Sasku neboli vystavení takému germanizačného tlaku.
Do spisovnej podoby sa lužická srbčina spolu s poľštinou, češtinou a slovenčinou patrí do rodiny západoslovanských jazykov začala vyvíjať v 16. st. pod vplyvom reformácie. Hoci jej oblasť siahala v tých časoch až po Wittenberg, sám Luther sa nazdával, že ani nie o sto rokov zanikne. Jazyk sa však udržal, dokonca v dvoch variantoch: hornolužičtina pripomína češtinu (čo neznamená, že by sme jej bez problémov rozumeli), dolnolužičtina má bližšie k poľštine.
Jednako sa jeho územie v priebehu tisícročia scvrklo, od polovice 19. storočia sa začalo rozpadávať aj pôvodné slovanské osídlenie. Prebytočné obyvateľstvo odchádzalo do stredísk priemyslu, kde sa už kvôli vzostupu v zamestnaní muselo prispôsobiť, naučiť sa po nemecky. Zároveň sa Lužickí Srbi stali časom na vlastnom území menšinou. Útlak vyvrcholil za nacizmu, keď im zakázali akýkoľvek prejav národného života.
Komunistická NDR sa síce usilovala o uchovanie etnika, no oficiálne forsírovanie vyvolávalo na nemeckej strane nevraživosť, samotným Lužickým Srbom spôsobovalo komplexy. Navyše obyvatelia bývalej NDR obe ich strediská dodnes spájajú s najobávanejšími väznicami: v Cottbuse a najmä Bautzene umiestňoval režim politických previnilcov.
Dnes sa počet Hornolužičanov a Venédov, ako sa označujú Dolní Lužičania, odhaduje na šesťdesiattisíc ešte koncom 19. storočia ich bolo o stotisíc viac. Žijú na juhu spolkovej krajiny Brandenbursko a východe Saska, asi na desatine voľakedajšieho územia. Kam siahalo pôvodne, na to poukazujú miestne mená: Lipsko, po nemecky Leipzig, pochádza zo slova lipa, Jüterborg z Jutrobog (Ranný boh), slovanského pôvodu sú mená zakončené na itz.
Lužický pôvod dávajú staršie ženy, azda posledná generácia, najavo krojom, ktorý nosia denne, no najmä do kostola, dievčatá a mladé ženy aspoň na slávnosti a procesie. Dôsledne sa zachovávajú zvyky, najmä na Veľkú noc. Vtedy sa v nedeľu vyberie na vyzdobených koňoch vyše tisíc mužov v deviatich procesiách v dlhých sakách a cylindroch od svojho kostola do susednej farnosti, spevom a modlitbami zvestovať, že Kristus vstal z mŕtvych. Obľube u detí sa teší vtačia svadba 25. januára. V predvečer sviatku postavia na okennú dosku alebo pred dvere taniere a druhého rána nájdu na nich vtáčky z cesta a cukru, poďakovanie za to, že sa v zime starali o vtáctvo.
Vďaka dvom elektrárňam patril tento kút Nemecka k najviac zamoreným v Európe. Aj dnes ešte preorávajú kraj oceľové opachy a hľadajú, ako sa spieva v jednej piesni, to, "čo schoval čert" hnedé uhlie. Elektrárne už odstavili, kraj sa zotavuje, pritom sa však vyľudňuje naďalej, tentoraz za prácou. A tá sa najskôr nájde na západe zjednotenej krajiny.
Lužickí Srbi nemajú materskú krajinu, od ktorej by sa dočkali podpory, preto sa ani nepovažujú za národnostnú menšinu. Pri pohľade na dvojjazyčné tabule poskočí srdce vari každému expertovi z Európskej únie, no v bežnom živote je možnosť uplatniť lužickú srbčinu obmedzená o dvadsaťpäť rokov sa už nenájde nik, kto by hovoril po dolnolužicky ako materinským jazykom.
Na začiatku slovensko-lužických vzťahov stojí Jan Bok, básnickým menom Bocatius, ktorý koncom 16. storočia prišiel z Dolnej Lužice na Slovensko: rektor mestskej školy v Prešove, neskôr v Košiciach, kde ho zvolili za mestského sudcu a richtára, diplomat v službách vodcov protihabsburských povstaní. Aj inak nás spája s Lužicou viac, ako by sme sa nazdali podľa sprievodkyne v Lužickom múzeu v Budišíne práve slovenčina je pre nich jazyk vari najzrozumiteľnejší. Ostatne, do ich piesňového repertoáru patrí aj náš Boleráz, boleráz. Akurát spevníky ho uvádzajú ako "čěski hlós".
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
