porozprávali s PhDr. Annou Truksovou, vedúcou oddelenia poradenstva v osobnostnom vývine
a psychoterapie pedagogicko-psychologickej poradne pre stredné školy v Košiciach.
Aký máte vzťah k vašej práci a k študentom, s ktorými pracujete?
- Keďže na tomto pracovisku robím už dvadsaťosem rokov, asi by to bez dobrého vzťahu k práci nešlo vzhľadom na rôzne okolnosti. Nemyslím len finančné, ktoré ľudia možno dávajú do popredia. Bez vzťahu k práci, bez záujmu a nadšenia by som túto prácu nemohla robiť.
V čom presne spočíva náplň vašej práce? Pracujete len so stredoškolákmi?
- Sme pedagogicko-psychologická poradňa pre stredné školy, no do ich systému sú zaradené aj osemročné gymnáziá. Trápia ich rôzne starosti týkajúce sa školského prostredia, životného plánovania, alebo problémy so vzťahmi, či komunikáciou s okolím. Je aj skupina študentov, ktorá udáva problémy psychosomatického charakteru ako tréma, pocity úzkosti, zajakávanie a podobne. To sú najčastejšie aspekty, v ktorých mávajú študenti ťažkosti.
Aké sú rozdiely v starostiach menších detí a stredoškolákov, vysokoškolákov?
- Už len v tom, že tie menšie deti samé neprídu, aj keď aj ony sú si vedomé svojich práv a sú schopné rozlíšiť, ak niečo nie je v poriadku. Na problémy skôr upozorní rodič alebo pedagóg, zatiaľ čo starší študenti vedia vyhľadať pomoc aj sami.
Ako sa k vám študenti dostanú?
- Pracujeme v systéme kontaktných psychológov. Študenti aj rodičia nás poznajú a vedia, kam sa obrátiť. Na školách máme vstupy do tried, čiže študenti nemajú problém sa s nami skontaktovať.
Stáva sa, že rodič si nevie poradiť s dieťaťom. Chodia k vám študenti aj na nátlak rodiča alebo len dobrovolne?
- Myslím, že väčšina študentov príde, pretože to sami chcú. Je malé percento takých, ktorí prídu na nátlak, ale mám aj také skúsenosti. Rodič si napríklad môže myslieť, že jeho dieťa potrebuje pomoc, no nakoniec môžme zistiť, že ju potrebuje celá rodina. Preto sa venujeme aj rodinnému poradenstvu.
Ako týmto ľudom pomáhate, sú na to vypracované metódy, alebo je to individuálne?
- Každý psychológ má k poradenstvu iný prístup, ale ja osobne nerada používam nejaké diagnózy, alebo škatuľky. Najlepším odborníkom na svoj problém je sám klient. Takže v rozhovore, ktorý je najčastejším poradenským aj terapeutickým prostriedkom, sa zúčastňujem ako pozorovateľ, ale s klientom zostávame rovnocennými partnermi. A musíme si aj dôverovať.
Myslíte, že by ste mali menej práce, ak by vzájomné pomáhanie si medzi ľuďmi fungovalo lepšie?
- Určite. Myslím, že človek nemusí ísť za študovaným odborníkom, aby našiel úľavu. Aj keď sú situácie, kedy je to potrebné. Môže mu však pomôcť a poradiť hocikto, aj cudzí člověk vo vlaku. Niekedy by som si aj želala, aby sme mali menej práce, aby sa ľudia viac počúvali, a snažili sa vzájomne si porozumieť.
Autor: Olívia Fodorová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
