Košice. Tento festival sa koná každoročne na prelome mesiacov november a december a je charakteristický najmä diverznosťou predstavení, čo sa týka formy aj obsahu. Porozprávali sme sa s človekom, herečkou a riaditeľkou tohto festivalu, ktorej sa podarilo túto obrovskú rozbiehavosť spojiť do jedného celku a dať ostatným možnosť byť spolutvorcami atmosféry a nového sveta, ktorý tam vznikol.

Ako sa momentálne cítite? Splnili sa všetky vaše očakávania?

- Opadlo zo mňa napätie, ale celé by som to prirovnala skôr k tehotenstvu a pôrodu. Nosila som čosi tých desať mesiacov, kým som festival pripravovala a nevedela, čo sa vlastne narodí. Nakoniec sa narodilo 21 detí, pričom každé bolo absolútne rozdielne a aj to bol jeden z mojich cieľov. Festival som stavala v dvoch rovinách smerom dovnútra pre hercov a divadlá, t.j. čo to dáva nám - aktérom a čo to dáva publiku. Snažím sa zároveň publikum postaviť nad nás ostatných, pretože ako herci máme úžasnú emotívnu pamäť a vieme si teda tie okamžiky preniesť do ďalšieho hereckého života. Publikum je otázka večera a atmosféry, ktorá prebieha v danom okamihu na javisku.

V porovnaní s minuloročnými úspechmi festivalu ste niesli ako riaditeľka významnú zodpovednosť aj za tento ročník...

- Mala som ťažkú pozíciu, pretože vždy je ambíciou nepokaziť si renomé. Pre mňa bola jediná šanca obohatiť festival ešte niečím iným. Preto sme pozvali ešte ďalšie divadlá, ktoré festival jednoznačne obohatili. Samozrejme, s tými ľuďmi som sa predtým nepoznala a prvý raz som ich videla až na festivale. Vedela som, že väčšina budú mladí ľudia, ale naozaj tu záleží na tom duchovnom veku. Všetci však boli prínosom, či už boli z Ruska, z Lisabonu alebo zo Slovinska a pre mňa bolo jedno úžasné poznanie, že naozaj neexistuje žiadna bariéra medzi ľuďmi. Existuje len dobré a zlé divadlo, komunikatívne a nekomunikatívne. Každé jedno predstavenie, ktoré bolo komunikatívne, tých divákov okamžite chytilo, pretože iskra preskočila a oni ho dokázali prijať také, aké bolo a nemuselo to byť podľa ich predstáv. Pozorne som sledovala divákov, ktorých tu bolo približne štyri tisíc. A asi iba desať z nich odišlo v priebehu predstavenia, čo predstavuje veľmi mizivé percento. Buď sa im to nepáčilo, alebo mali pocit, že niečo iné je dôležitejšie ako divadlo. Tí ostatní diváci na predstaveniach zostávali, sedeli, rozprávali sa o nich, vyjadrovali svoje názory, či pocity.

My sme včera videli Pasažiera, vizuálno - kontaktné divadlo z Čiech a musím povedať, že aj keď sa nejedná o moju srdcovú záležitosť, pretože mám radšej textové divadlá, bolo to pre mňa zaujímavé.

- Boli diváci, ktorí vychádzali z divadla a mali presne taký pocit ako vy a boli takí, ktorí hovorili, že toto bolo najlepšie. Robíme to preto, aby si naozaj každý niečo našiel, aby sme ukázali, že tie nezávislé divadlá sú schopné obsiahnuť celú túto úžasnú škálu, pretože v Košiciach máme síce činohru, operu, balet, ale v podstate okrem speváckeho predstavenia, muzikálového žánru, bolo na festivale úplne všetko.

Končí sa štvrtý ročník. Aký vplyv má podľa vás na Košice toto "všetko" v podaní nezávislých divadiel?

- Mňa hlavne teší, že na tieto festivaly chodia predovšetkým mladí, pretože sa o nich hovorí, že nemajú o nič záujem, že radšej pôjdu na pivo. To, že sem chodia, je určite aj vďaka systému permanentiek. Vychádza to potom na trinásť korún za jedno predstavenie, za čo si teraz nekúpite ani liter mlieka. Majú záujem, získavajú nové zážitky a naučia sa chodiť do rôznych divadiel. Ešte by som chcela spomenúť študentov Gymnázia J.A. Komenského, ktorí nám veľmi pomohli. Slovinci, Portugalci a ostatní ich volali "our angels", lebo boli takisto spolutvorcami intímnej a komunikatívnej atmosféry, ktorá tu vznikla, a pre ktorú sa tu budú radi vracať. Človek tu vidí srdcervúce objatia pri lúčení, slzičky, výmeny adries, mailov a pozvaní, pretože tu vznikli priateľstvá medzi ľuďmi, aj napriek jazykovej bariére.

Tu mi napadá myšlienka, ktorú pred istým časom vyslovil Vilo Klimáček (GunaGu), že Slovensko je aj tak prehnitá divadelná gubernia...

Myslím, že to povedal preto, že tá gubernia spočíva v zaužívaných stereotypoch. Nejde tu ani tak o divadelné predstavenia a stvárnenie, ale o inštitucionalizovanie kultúry ako takej. Nikto nie je ochotný prekročiť ten Rubikon a povedať nie, pretože hľadanie nových ciest je nebezpečnejšie. Na to narážajú nezávislé divadlá permanentne. Hovorím im aj nechcené deti, ktoré sa však narodili z lásky. Stále nám vyhadzujú na oči, že nemáme nárok na majetok, ani na dedičstvo. My musíme dokázať každodennou robotou, že máme právo na svoju existenciu a na to, aby sme dostali aspoň nejakú odrobinku zo štátneho rozpočtu, pretože my robíme to, čo štátne divadlá nerobia. Oni sa zabetónujú, urobia si obrovské scény, ktoré sú neprenosné a majú problémy s technikou. Naše malé divadlá suplujú to, čo by mala robiť štátna kultúra. Napriek tomu polovica z toho, čo sa mi podarilo získať zo zahraničných nadácií, ide na dane tomuto štátu.

Nezávislé divadlá môžeme vidieť aj ako odraz politického života, keďže aj tento festival má rozšírujúcu sa medzinárodnú účasť.

- Musíme ich vidieť vo vzťahu s politikou. Napríklad Portugalci hovorili, že majú oveľa lepšie kšefty, pretože tu hrali zadarmo. Oni však boli veľmi zvedaví, chceli spoznať našich ľudí. Povedali si, že doteraz Slováci žili za nejakou železnou oponou a v súčasnosti sa tvária ako demokrati. Keď prišli, boli úplne hotoví a majú z nás vynikajúci pocit. Sami povedali, že sme úžasní, takí ako oni, ale máme ešte niečo naviac - našu slovanskú dušu. Pre obe strany je to nové poznanie. Napríklad Rusov a Slovincov poznáme, Poliaci boli vždy svojskí a ich kultúra viac inklinovala k avantgarde , západu. České divadlo sa začína podobať tomu poľskému, ale aj tam existujú šialené rozdiely. My sme boli vždy konzervatívnejší, aj tým ,že skôr vládneme slovom a nie pohybom ako zase maďari. Oni tu boli aj minulý rok a rozhodli sa, že tento si zaslúži ich premiéru.

Zaslúži si zahraničie naopak nejakú našu premiéru?

- Áno, určite. Chceme sa dostať von a takisto sa zúčastniť rôznych festivalov. Rozmýšlame o hre, ktorá by bola komunikatívna v zahraničí. Malo by to byť predstavenie, ktoré je menej zamerané na text a viac na kontakt. Divadlá, ktoré sa tento rok zúčastnili festivalu, strašne chceli, aby sme my prišli k nim. My sme divadlo založené skôr na texte, čo trošku vadí. Budeme musieť teda skĺbiť tieto dve polohy, aby sme aj my mohli vycestovať.

My našim pankhartom želáme veľa šťastia a budeme veľmi radi, keď sa budeme môcť zúčastňovať aj ďalších ročníkov, ktoré nás budú napĺňať úžasnou pozitívnou energiou, ktorá vládla aj na tomto festivale.

Autor: Ľuba Čurpeková

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.