Zuzanu Martinákovú
podpredsedníčku NR SR a SDKÚ
1. Existuje udalosť, jav alebo vec, ktorú si dodnes nedokážete vysvetliť?
- Doteraz si lámem hlavu nad tým, prečo ani jedno z mojich detí, keď boli menšie, nevedelo v noci spať. Nikdy som si to nedokázala vysvetliť, prečo to muselo postihnúť práve mňa... Najmladší štvorročný Tomáš sa to síce doteraz nenaučil, no jeho bratia už áno. Keď prídu z flámu, vedia spať až do neskorého popoludnia.
2. Kto a kedy za vás ťahal horúce gaštany z ohňa?
- To je oblasť, ktorá absolútne patrí do rúk môjmu manželovi Mariánovi Bednárovi. Čokoľvek nepríjemné mám urobiť, zavolám si ho a hovorím mu, to musíš urobiť alebo zariadiť za mňa. Niekedy však a to vôbec neviem prečo, povie, že do toho musím byť zapojená aj ja, či sa mi to páči alebo nie. Už dlhší čas je s tým však uzrozumený a berie to ako fakt. Jednoducho vie, že na riešenie nepríjemných záležitosti, ktoré sa mi postavia do cesty, je tu on a jeho plecia.
3. Ak by ste sa mohli prevteliť, kým alebo čím by ste chceli byť v budúcom živote?
- V budúcom živote by som chcela byť zas mamou, ale tentoraz by som chcela mať aj dcéru. V podstate len toto mám na pláne, aby som si v ňom užila.
4. Čo vám zabudli dať sudičky do vienka?
- Dlhé nohy. A tak som ich chcela mať dlhšie, no už teraz to neviem nijak zmeniť... Svojho času ešte za socializmu som mala ponuku pracovať ako manekýnka. Vtedy sa to ešte nevolalo modelka, ale podľa mňa v tom nebol nejaký veľký rozdiel. Narodila som sa v Púchove, a tam sídlil známy výrobca konfekcie Makyta. Možností na uplatnenie ako manekýnky tam bolo dosť, lenže kvôli svojej výške som to nemohla robiť. Teraz si tak hovorím, možno to bolo aj šťastie, lebo môj životný osud by ma zavial asi iným smerom, než tam, kde som teraz...
5. Kedy ste mali zo seba najlepší pocit?
- Mám ho najmä v poslednom čase. Úplne najviac som šťastná vtedy, keď sa niečo vydarí deťom. Čo si tak spomínam, potešilo ma, keď najstarší syn dobre zmaturoval a dostal na právo, či prostredný úspešne absolvoval strednú školu v Škótsku. Teda ako každého rodiča ma nadchýnajú najmä úspechy detí. Vlastný úspech prišiel vtedy, keď sme dokončili volebný program SDKÚ a ja ako autorka sociálnej oblasti som za sebou videla výsledok konkrétnej roboty.
6. Čo vás otravuje?
- Takí ľudia, ktorí skúšajú všetkých a všade. Obiehajú všetkých, o ktorých si myslia, že im môžu niečo vybaviť alebo nejako ich preferovať. Oni obiehajú všetky sekretariáty rôznych ľudí, a v každej tej kancelárii vás vychvália a hovoria, ako vám dôverujú. Pritom však viem, že tie ich naučené reči hovoria všade tam, kam prídu. Toto ma vie značne otráviť.
7. Kedy ste zažili najväčšie prekvapenie?
- Vo volebnom štábe našej strany, keď nám oznámili prvé predbežné výsledky parlamentných volieb. Hoci som bola jednou z najväčších optimistiek, takýto výsledok ma takmer šokoval. Hoci to potom kleslo na konečných 15 percent, bol to pre nás obrovský úspech a prekvapenie zároveň.
8. Na čo by ste sa nikdy nedali nahovoriť?
- Na viacero vecí, no najmä nie na pitie alkoholu. To už dlho nerobím a ani tak skoro nezačnem. Taktiež by ste ma asi nemohli vidieť, ako tancujem na stole. Možno by som si zatancovala aj s premiérom, ale len na parkete a nie nikde inde... Určite by som sa nenechala nahovoriť na také situácie, ktoré sú podľa mňa už za hranicou normálneho správania sa.
9. Zažili ste situáciu, keď vám zostal rozum stáť?
- Nechcem to až tak úplne konkretizovať, ale bolo to najmä po tom, čo som videla zloženie niektorých koalícií v komunálnych voľbách, kde bola zastúpená aj naša strana. To som ani nevedela, že či sa mám z toho smiať alebo plakať.
10. Čo vám vždy urobí obrovskú radosť?
- Najväčšiu radosť mi urobia určite deti a z tých hmotných statkov drobné šperky. Samozrejme, keď ich dostanem k nejakému sviatku.
11. Kedy ste mali chuť prepadnúť sa pod zem?
- Nedávno som si na jednej protokolárnej akcii pomýlila v mojej mysli dvoch zahraničných diplomatov. No a s tým dotyčným som sa rozprávala o veľmi konkrétnom probléme, pričom som bola presvedčená, že on s tým bude mať čo do činenia. Lenže to bol úplne iný človek, než za koho som ho pokladala. Hoci sa tváril veľmi diplomaticky a chápavo, už po niekoľkých vetách pochopil, že som si ho s niekým zmýlila. Pre mňa to bolo dosť nepríjemné...
12. Máte na niečo obe ruky ľavé?
- Jednoznačne na šitie. Dá sa povedať, že zvládam všetky domáce práce okrem ovládania ihly a nite. To je vec, ktorá ide absolútne mimo mňa. Priznávam sa, že k tomu vôbec nemám žiaden vzťah a preto ju ani nevykonávam.
13. Kedy ste prestali byť dieťaťom?
- Júj, bolo to dávno, tak dávno pred oslavou mojich osemnástych narodenín... Priznám sa, že som bola takmer ako Lenin, tiež som čítala od štyroch rokov... (smiech) Ku knihám som sa dostávala so značným predstihom oproti ostatným mojim spolužiakom a kamarátom. Na strednej som napríklad čítala filozofické diela, Dostojevského romány, existancializmus a v sedemnástich rokoch som lúskala knihy Franza Kafku. Preto môžem povedať, že už vtedy u mňa nastalo obdobie, keď som sa necítila byť dieťaťom. Možno dievčatá v tomto veku čítajú nejaké hudobné, či iné časopisy, ja som toto preskákala už v dvanástich rokoch.
Autor: jsv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
