tvorovia to však také ľahké nemajú.
Nástup zimy znamená pre mnohých živočíchov počiatok boja o holú existenciu. Jari sa doká iba ten, kto si vytvorí správnu stratégiu prežitia. Rad druhov volí útek do teplých krajín. Lastovičky, bociany alebo škorce odletia do teplých južných oblastí, zatiaľ čo obyvatelia hôr, napríklad orly alebo jelenia zver, zostupujú za potravou do nižších polôh. Mnohé zvieratá však zostávajú a zdá sa, ako keby sa im v neustálom chlade páčilo. Sú totiž na mrazivú zaťažkávaciu skúšku dobre vybavené. Kozorožce a kamzíky si napríklad počas horského leta zabezpečia mohutné tukové vankúše, ktoré často predstavujú aj pätinu ich telesnej váhy. Pokiaľ však má ich energetická zásoba vydržať až do jari, je potrebné s ňou zaobchádzať nanajvýš úsporne. Zvieratá preto zostávajú počas celý dní nehybné na jednom mieste. Ich srsť je dokonale prispôsobené k znižovaniu tepelných strát. Zimný šat kamzíkov tvorí kombinácia dlhých pevnejších chlpov (pesíkov) a jemnej teplej podsady. Vzduch zachytený v srsti vytvára natoľko dokonalú izolačnú vrstvu, že čerstvý sneh zachytený na ich chrbtoch vydrží niekoľko hodín a pritom sa neroztopí. Majstrom v prispôsobovaní nízkym teplotám je snehuľa. Tento kurovitý vták žijúci v arktických oblastiach dokáže prežiť aj štyridsaťstupňové mrazy. Na zimu si snehuľa vymení hnedú farbu za čisto biele operenie s jemným prachovým perím. Perie jej zakrýva aj nosné otvory a chráni jej nohy. Naviac mu koncom jesene vyrastá na každom prste postranné rohovité výstupky, ktoré umožňuje (ako snežnice) chôdzu v mäkkom snehu. Snehuľa a tetrov sa naučili využívať izolačné schopnosti kyprého snehu. Vyhrabú si v ňom otvory a pod 20 až 40-centimetrovou vrstvou prečkajú studené noci a niekedy aj väčšiu časť dňa. Takže ak je vonku mínus tridsať stupňov, tak dokážu svoje "iglu" vyhriať na znesiteľnú nulu. Podobne vedia pod snehom prežiť aj myši. V chodbičkách pod bielou prikrývkou sú naviac chránené pred útokmi dravcov.
Ak väčšine živočíchov stačí na prežitie nahonobený tuk, obmedzenie pohybu a dobrá izolácia, mnohým ďalším musí pomôcť iný mechanizmus. Zvlášť u menších tvorov by nepriaznivý pomer medzi nízkou telesnou hmotnosťou a relatívne veľkým povrchom tela čoskoro viedol pri aktívnom pohybe k energetickej kríze a fyzickému zrúteniu. Preto sa radšej v dobre chránenej dutine schúlia do klbka a upadnú do zimného spánku. Svišťovi pritom poklesne telesná teplota z 34 na 3 stupne Celzisa, srdcový rytmus sa spomalí z pôvodných 80 na 3 až 4 údery za minútu a k zásobovaniu kyslíkom stačí jeden nádych za niekoľko minút. Takto dokáže telo ušetriť až 95 percent energie.
Mnohé druhy hmyzu, pavúkov, žiab a korytnačiek sa nechajú cez zimu dokonca zmraziť a až na jar sa znovu roztopia. U niektorých lariev hmyzu si tohto javu vedci všimli už v 18. storočí. V tele zmrznutých žiab sa úplne zastaví srdcová činnosť a krvný obeh. Iba v tkanivách prebieha nepatrná látková výmena, umožnená nahromadenými zásobami sacharidov. Nezamrzne totiž všetka telesná tekutina, ale iba časť obsiahnutá v medzibunkových priestoroch (asi polovica celého objemu). Pokiaľ by sa vytvorili ľadové kryštáliky vo vnútri buniek, znamenalo by to ich nezvratnú skazu. K tomu však nedôjde, pretože vo vnútri bunky sa zvýši koncentrácia solí a iných látok, ktoré znižujú bod tuhnutia.
Obyvatelia polárnych končín niekedy mávajú vo svojom tele skutočne nemrznúce zmesi, pôsobiace ako známy prostriedok Fridex. Bunky niektorých druhov hmyzu obsahujú až 30 percent glycerínu alebo glykolénu a môžu odolávať aj neuveriteľnej teplote mínus 55 stupňov. Teplota slanej vody v polárnych moriach môže klesnúť pod bod mrazu (k mínus 2 stupňom Celzia). Ryby polárnych oblastí preto vo svojej pečeni produkujú ďalšiu nemrznúcu substanciu - glykoproteíny, účinné až do mínus 2,7 stupňov Celzia. Bránia v tele rastu ľadových kryštálov a poškodeniu buniek. Za veľmi nízkych teplôt sa tiež oslabuje schopnosť červených krviniek viazať kyslík, preto sa ich počet výrazne znižuje. Na druhej strane ťažia chladnomilné organizmy zo skutočnosti, že v studenej vode sa plyny (teda aj kyslík) lepšie rozpúšťajú. Transport kyslíka (rozpusteného z veľkej časti v krvnej plazme) naviac uľahčujú zväčšené žiabre, väčšie množstvo krvi a širšie vlásočnice.
Teplokrvné živočíchy v polárnych oblastiach sú skutočnými majstrami v prežívaní. Tučniak cisársky hniezdi v najtuhších mrazoch polárnej noci v oblastiach siahajúcich až k 77°severnej šírky (iba 1 400 km od južného pólu). Samička kladie vajíčka na antarktický ľad a potom sa vracia na otvorené more. Početné skupiny samčekov potom heroicky vzdorujú mrazivým vetrom a vlastným telom chránia vajcia uložené v záhybe kože nad nohami, často aj pri teplotách mínus šesťdesiat stupňov. Na najexponovanejších miestach - na okraji mlčanlivo mrznúceho zhromaždenia - sa všetci pravidelne striedajú. Po dvoch mesiacoch, keď sa mláďatá konečne vyliahnu, prídu samičky, aby sa ujali svojej materskej funkcie. Vyslobodení samčekovia medzitým počas dlhého času hladovali, stratili pritom polovicu svojej telesnej hmotnosti. Vďaka sebaobetovaniu rodičov sa potom môžu mladí tučniaci vyvíjať v najpriaznivejšom období arktického leta a využívať relatívne bohatú ponuku potravy.
Najodolnejším z kopytníkov je pižmoň východný, žijúci v Severnej Amerike a v Grónsku. Jeho dlhá srsť s bohatou podsadou ho chráni aj v najprudšom vetre. Pižmone často priamo vyhľadávajú veterné plochy, pretože na miestach s odviatym snehom sa môžu ostrými kopytami ľahšie dostať k lišajníkom a tráve. Zľadovatenú kôru niekedy rozbíjajú údermi mohutnej hlavy. Vo víchrici sa stádo dá dokopy a chránia zraniteľné mláďatá, ktoré zostávajú medzi nimi. Pokiaľ hrozí útok vlkov alebo ľadových medveďov, dokážu sa pižmoni zoskupiť do hradby. Tá im však nijak nepomáha pri nájazdoch lovcov kožušín. Iba v rokoch 1888 - 1891 predala kanadská Hudson`s Bay Company 5408 pižmoních koží. Pri odchyte mláďat pre zoologické záhrady často lovci neváhali vyhladiť celé stádo. Od roku 1917 sú pižmoni v Kanade chránení a ich stavy sa medzitým do značnej miery stabilizovali.
Autor: ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.