Hral kdekade po svete, no v takom Sabinove mal premiéru len teraz. Prvé úspech žal už začiatkom šesťdesiatych rokov, na prvú sólovú platňu však musel čakať do roku 1990. Aj keď je ortodoxný džezmen, nevyhýba sa ani novým trendom.

Nedávno mal Dodo Šošoka minišnúru, v rámci ktorej

navštívil Poprad, Sabinov a Prešov. Išlo o projekt Tribute To Miles, teda Pocta Milesovi Davisovi, džezovej legende, s ktorou sa Šošoka stretol osobne. Po úvodnom zhodnotení šnúry sme boli zvedaví aj na ďalšie veci.

- Popradský koncert dopadol veľmi dobre, dokonca sme sa dozvedeli, že sme vraj urobili nejaký návštevnícky rekord. V Sabinove bol koncert originálny tým, že bol robený pre školy, ale videl som tam aj veľa dospelých, ktorí tam zrejme mali prístup. Mestské kultúrne stredisko v Sabinove bolo plné, bol aj prídavok, úžasná atmosféra. Myslím, že mladí ľudia, školáci, to je jedno z najlepších obecenstiev. Títo mladí ľudia sú nepokazení, čistí, plní nádejí a optimizmu. Majú úplne iné hudobné cítenie. Človek vycíti, že ich to inšpiruje a vzniká komunikácia medzi publikom a hudobníkmi. To sa stalo práve v Sabinove, kde sa džez možno ani nehrá. Hrával som síce po celom svete, ale v Sabinove som teraz mal premiéru. A som rád.

Miles Davis je legendou svetového džezu. Ako táto osobnosť ovplyvnila vás? Je to váš akoby vzor alebo je Tribute To Miles iba náhodné zoskupenie?

- Nie, nie je to náhodné zoskupenie. Samozrejme s americkým saxofonistom Montym Watersom i kubánskym trubkárom Lazarom Cruzom, takisto so slovenskými hudobníkmi často spolupracujem, teda je to založené na priateľskej báze a vyplynulo to prirodzeným spôsobom. K otázke Milesa Davisa. Mal som to šťastie, že som ku koncu jeho života videl niekoľko jeho živých vystúpení, dokonca som sa dostal aj do zákulisia, na centimetre blízko k jeho osobe. Miles Davis ovplyvnil niekoľko generácií. Je legendou džezu. A čo je na ňom úžasné je, že má neskutočne silnú charizmu. Vycítil som to vtedy, keď som sa nim osobne stretol. Čo sa týka jeho muziky, dovolím si povedať, že v šesťdesiatych rokoch, i v sedemdesiatych, bolo to, čo tvoril a hral vrcholom mainstreamu a džezu, ktorý dodnes nie je prekonaný a neviem či vôbec bude. Jeho ďalšou devízou bolo, že napriek tomu, že bol klasik - a od be-bopu sa dostal až do modernej elektrifikovanej hudby - on kráčal s dobou. Obklopoval sa mladými muzikantmi i keď bol akýmsi guru džezu. Ako som to sledoval, hudobníci, ktorí s ním v posledných rokoch spolupracovali mali obrovské šťastie a na druhej strane to bol veľký odrazový mostík pre ich ďalšiu kariéru. Komplet všetci sa presadili. Miles Davis im dal strašne veľa, lebo s ním hrali, boli priamo pri tom. Obrovskou školou bol aj pre ľudí, ktorí ho počúvali, ale chýbal tam ten osobný kontakt.

Ste známy tým, že cestujete do rôznych krajín za hudobnými i ľudskými zážitkami a inšpiráciami. V Afrike ste ako doma. Vraj sa ale chystáte do Austrálie...

- Máte dobré informácie, idem tam na budúci rok, mám v Austrálii päťtýždňové turné s mojím sólovým projektom - akustická hudba bicích nástrojov a perkusií. Tento sólový projekt už existuje pár rokov a prešiel som s nim kus sveta. Spomeniem aspoň mestá ako Berlín, Varšava, Jeruzalem, Kodaň, Viedeň, Budapešť... Som rád, že sa dostanem do Austrálie, lebo strašne rád by som zažil austrálsku, hlavne hudobnú kultúru. Mám doma aj didgeridoo. Je to veľmi ťažký nástroj, na ktorý momentálne nemám čas. Azda sa mi pošťastí stretnúť sa s tamojšími domorodcami, ktorí sú majstri v hre na didgeridoo, je to niečo ako pre nás ľudovky a fujara. Vidím to tak, že najlepšie spoznáte kultúru v origináli. Teda na Austráliu sa veľmi teším. Budem tam vo februári, marci a v júni mám namierené do Japonska, kde mám dva koncerty v Tokiu.

Keď sa na Slovensku povie "džez", väčšine širokej verejnosti sa vybavia dve mená - Peter Lipa a Dodo Šošoka. Čo na to hovoríte?

- (Smiech.) Človek si to ani neuvedomuje. Na rozdiel od Petra Lipu, ja som bol v tej prvej skupine hráčov džezu na Slovensku. Spomeniem aspoň pár z nich, mnohí už nie sú sú medzi nami. Laco Gerhardt, Ďurko Henter, Karol Ondreička... To boli tie úplné začiatky, koniec päťdesiatych a začiatok šesťdesiatych rokov. Strašne to uteká. Už viac než štyridsať rokov som aktívnym hráčom džezu a nejako si to človek neuvedomuje. Keď si vezmem, že v roku 1963 sme mali na fakulte trio na vysokej úrovni, ktoré bolo v Prahe vyhlásené za najlepšie komorné džezové teleso v Československu.

Vedeli by ste odpovedať na otázku, koľkýkrát ste v Prešove? Máte nejaké štatistiky? To už budú desiatky koncertov...

- Žiaľ, štatistiky si nerobím, občas mi brat odkladá výstrižky z novín a takéto veci. Mám taký zvyk, že som si vždy vzal program alebo plagátik, ale tých plagátov už mám strašne veľa. Možno to raz dám dohromady, možno nie...

...na to by ste ale museli zamestnať nejakého brigádnika.

- To určite. Je toho strašne veľa. Inak do Prešova a vôbec na východ chodím rád. Aj v Košiciach som bol jeden z prvých, čo sme robili podujatie Jazz Cassovia. Prezentoval som tam mnoho výborných ľudí... Je dobré, ak si niekto robí štatistiky a vie povedať koľkokrát kde bol, no pre mňa nie až tak dôležitá tá cifra. Viem si vyrátať, že hrám a tvorím džez vyše štyridsať rokov, zhruba viem, kde všade som hral, no najpodstatnejšie je, aby ten koncert mal nejakú ozvenu. Ak som mojimi koncertmi oslovil ľudí, rôznym spôsobom, vtedy daný koncert má zmysel.

Džez je tu niekoľko desaťročí a stále má čo povedať. Napriek tomu sa vyvíja rôznymi smermi. V istom období boli u nás obľúbené fúzie jazzu a rocku, dnes sa naopak dostáva do rôznych elektronických projektov, napríklad v podobe acid-jazzu, teda do sfér, kde by ho málokto čakal. Ako vnímate tento vývoj? Sledujete aktuálne smerovanie tejto hudby vychádzajúcej z jazzu?

- Áno. Aj keď mám určitú svoju cestu, svoj smer a som čiastočne ortodoxne založený na džez ako taký, sledujem tieto džezové odnože, ako aj iné žánre hudby. Aby mal človek prehľad, aby vedel, možno sa tým môže aj inšpirovať. Napriek tomu všetkému sa pokladám za takého klasika, pre ktorého je be-bop blues základ, ten mainstream. Jednu vec však cítim, že človek vždy niekde ide, vyvíja sa. Aj u mňa, ale vyvíja sa to hlavne, čo sa týka nadhľadu... Je zaujímavé, že napriek tomu, že človek ostáva v tom smere, ktorý robí, vždy je to iné. Každý koncert, každý projekt je iný, hoci sa hrá aj rovnaký repertoár. Toto je práve úžasný fenomén džezovej hudby, že každý večer má koncert inú atmosféru, farbu, náladu, výpoveď. Myslím, že to je famózne. Ak by to tak nebolo, asi by som si našiel niečo iné, v čom by som sa mohol realizovať.

Koľko albumov máte vlastne na konte?

- Musím sa priznať, že pred rokom 1989 som nemal šancu nahrať svoju platňu. Boli len určití vyvolení ľudia, ktorí si točili každoročne platne, ktoré sa po roku 1989 predávali za päť korún... Mne sa podarilo od roku 1990 natočiť každý rok jeden album. Je to asi jedenásť cédečiek pod mojím menom. Plus hrám na ďalších albumov, dovedna ich bude tak dvadsať, dvadsaťpäť. Predtým som natočil len dve platne, ako hudobník, člen kvartetu.

Takže členovi víťazného džezového tria v Československu z roku 1965 vyšla prvá platňa až v roku 1990?

- Presne tak. Trvalo to veľmi dlho. Našťastie už je to lepšie a netreba byť závislý ani na ministerstve kultúry, ani od vydavateľstva a podobne.

O emigrácii ste neuvažovali?

- Mal som veľa ponúk, keď som bol v 68-om vo Švajčiarsku, aj neskôr. No ja nie som ten typ. Som človek dosť zrastený s miestom, kde som sa narodil. Možno je to zvláštne, ale mám silne zapustené korene. Nieže by som sa búchal do pŕs, že som nejaký "Huráslovák", ale som Slovák a za to sa vôbec nehanbím, a som na to hrdý. Avšak nad emigráciou som nikdy neuvažoval, lebo som si nechcel za sebou spáliť mosty. V tých časoch by som sa nemohol vrátiť naspäť. Uvedomoval som si, že by som stratil svoju identitu a tým pádom čiastočne aj svoju slobodu. Bol by som obmedzený. Neviem si predstaviť umelca, ktorý je nejakým spôsobom obmedzený a zviazaný, má zákazy - nesmie, môže... To je tragédia, lebo každý človek by mal byť slobodný. Človek, ktorý tvorí, potrebuje slobodu, len vtedy to môže byť v akomkoľvek umení čistá, nefalšovaná výpoveď.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.