Trinásť rokov po Novembri a desať od začiatku štátnej samostatnosti robí SR míľový krok na ceste do politického a ekonomického priestoru, kam zemepisne a azda aj vnútornou podstatou patrí.
Samozrejme, rovnako významným míľnikom bola už Praha, kde sme sa pred necelým mesiacom ocitli v skupine pozvaných do NATO. Časová synchronizácia oboch týchto integrácií je síce náhodná, spoločnou váhou však ešte lepšie symbolizujú tú dejinnú bodku, ktorou sa na Slovensku uzatvára éra ranného postkomunizmu. Tento trinásty december sa dá skutočne vnímať - a azda tak bude aj v učebniciach neskôr vyznačený - ako záver posttotalitného veku. Oblúk od Varšavskej zmluvy k NATO a od RVHP k EÚ je historicky jedinečný.
Pátos chvíle je však zbytočné tupírovať novými frázami. V tom si vystačia aj sami politici. Obraz, ktorý ponúkla samotná Kodaň, bol neskonale prozaickejší a taký "reálpolitický", že vzletné slová si nezaslúži. Videli sme najdrsnejší povrch európskej integrácie - konflikt vizionárskeho projektu s reálnou politikou záujmov. Hodiny hádok o kvóty, kompenzácie, platby priame a nepriame ukázali, že zjednotená Európa je ideál, ktorý má plebejské obchodnícke dno. Pred očami televíznych štábov a stoviek spravodajcov sa odvíjala partia pokru, s hranou dramatičnosťou do poslednej sekundy. Politici, komisári a vyjednávači oboch strán lietali zo schôdzky na schôdzku, vyvolávali, licitovali, dražili, blufovali, vydierali. Poľská delegácia sa VRAJ dokonca zodvihla a už-už odchádzala od stola... Bella Centre v Kodani sa pri príležitosti historického rozšírenia zmenila na hryzovisko, kde sa rátali - doslova i v prenesenom význame slova - iba eurá.
Múdri komentátori vzápätí napísali, že kodanské trhovisko nešťastne "zakrylo podstatu, o ktorú v EÚ ide". Nuž, hlboký omyl - nezakrylo nič. To bola pravá podstata a 95 percent života EÚ. Presne rovnaké obsahy a choreografie majú rokovania vnútri únie, akurát že nie sú vždy striptízom v priamom prenose.
Trochu paradoxom je, že dojem obrovského zápasu, vytvorený médiami, bol mierne falošný. Všetci kodanskí aktéri vedeli, že dohoda bude a že na ostrie noža sa situácia nevyhrotí. Suma prostriedkov, ktorá bola v piatok trinásteho ešte v pohybe, bola zanedbateľná - predstavuje stotiny promile HDP únie. Z hľadiska celkovej sumy na rozšírenie (berlínsky balík °99) šlo o haliere. Na veci nič nemení ani miliarda eúr "získaná" Poliakmi - to nie sú plus peniaze, iba presun z jednej kôpky na druhú, ľahšie dosiahnuteľnú. Politici hrali nielen poker, ale najmä veľké divadlo - zásobovali novinárov správami, ako práve toto a ono vyrokovali, čo sa vzápätí vysielalo do PR (ČR, MR) ako famózny úspech. Pre našich to platí ešte najmenej. Akurát Figeľ v piatok ráno odvysielal radostnú zvesť, že sa podarilo "zachrániť" tokajské víno.
Úsilie lídrov vyrobiť si na Kodani domáci imidž nabralo grotesknú podobu v sobotňajších českých a maďarských denníkoch. Z tých i oných sa dozviete, že ich reprezentácie bojovali najudatnejšie, udatnejšie ako Poliaci, "veľmi, veľmi tvrdo, ale pokojne" (hovorkyňa Špidlu), a práve oni boli poslední, ktorí uzatvárali rokovania presne o 21 32. A, samozrejme, všetci sú spokojní s tým čo dosiahli, obhajovali "národné záujmy" do posledného dychu...
Slováci v týchto dostihoch vcelku obstáli. Dzurinda sa síce tiež nezabudol pochváliť, že dosiahnuté podmienky sú "vynikajúce", ale aspoň rovno priznal, že by sme prijali i počiatočné. Napokon nám Poliaci ešte vybojovali miliardu Sk, čiže 22 mil. eúr, navyše. Číslo týždňa v obrázkových týždenníkoch bude ale 155; to sú eurá na hlavu, koľko dostaneme ako čisté plus v rokoch 2004-06.
Slovenský premiér sa zdôveril aj s tým, že sme až tak veľmi nestáli o ďalší poľský úspech - možnosť presunu prostriedkov zo štrukturálnych fondov do priamych rozpočtových kompenzácií. Nie je jasné, či hovoril úprimne, signál je to však sympatický. Poliaci, Česi i Maďari totiž naháňajú prostriedky na dodatočné subvencovanie družstevníkov nad rámec 25% priamych platieb z únie (pričom ponuka pred Kodaňou znela, že do 45% sa môžu doplniť zdrojmi na regionálny rozvoj a z domácich rozpočtov). A to naozaj nie je cesta, ktorou by sme sa mali uberať. Vládu čaká na budúci rok zápas s roľníckou loby. Navýšenie národných dotácií o 10% tak, aby celkovo dosiahli 55% únie v r. 2004 (atď), bude enormne zvyšovať tlak na slovenský rozpočet. Dzurinda zatiaľ nešiel v stopách Medgyessyho, Špidlu a Millera a nesľúbil agrárnikom nič. Len aby mu to vydržalo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
