rezonuje v povedomí verejnosti sťa úspešná podnikateľka vo svojom hoteli Kamila, ktorý prevádzkuje s manželom. Nedávno po dlhom čase navštívila metropolu východu spoločne kolegami Milanom Lasicom a Borisom Filanom. Porozprávali sme sa s ňou pri tejto príležitosti nielen o Vianociach.

Čo práve porábate?

"Neustále cestujem, veru, už som z toho i poriadne unavená. Teraz som sa vrátila z Budapešti, z dvojdňového zájazdu, nedávno som bola v Plzni, predtým v Prahe, no a najbližšie cestujem s predstavením do Zlína. Je to veselé. Ale, o tom je život, blížia sa Vianoce, a ja dúfam, že vtedy si už trochu oddýchnem, najlepšie pri nejakom pečení a varení."

Vyhovuje vám cestovanie, alebo ste skôr domased?

"Cestujem rada, najmä za vidinou vydarenej dovolenky. Keď je dobrá partia, je to veľmi príjemné. Napríklad i dnes, prišla som do Košíc s Milanom Lasicom a Borisom Filanom, sú to výborní ľudia, som s nimi rada."

Nájdete si čas na vytvorenie pravej vianočnej atmosféry, alebo všetko naháňate na poslednú chvíľu?

"Samozrejme, ži si Vianoce vychutnávam, výzdobu mám hotovú už tri týždne pred sviatkami. Všetky adventné venčeky už sú rozvešané všade, kde majú byť. Musím tak urobiť vtedy, keď mám čas, hoc v predstihu, ináč by som to nestihla. Večer si vždy sadnem, zažnem sviečku a vychutnávam si prichádzajúcu pohodičku. Vianoce mám veľmi rada, chvalabohu, vtedy divadlo nehrá, takže aj nám sú dopriate zaslúžené tri dni voľna. Vtedy už u nás vládne rodinná atmosféra, vonia kapustnica, chystá sa kapor. Pripomínam, že stromček máme umelý, lebo chránim naše lesy."

Ste milovníčka zvierat, aký štvornohý prateľ vám momentálne robí spoločnosť?

"Máme v stajni päťdesiat koní a dvoch psov. Kríženca vlčiaka Rickyho a stredného pudlíka Hamleta. Strašné meno, ale žiaľ, nevymyslela som ho ja, dostali sme ho už s papiermi. Mohli sme si vybrať z dvoch šteniatok. Jedno bolo Hamlet a ten druhý Hanibal. No uznajte, volať na ulici za psom, Hanibal, je blbé. Tak sme si prisvojili Hamleta. No a ešte u nás žijú dve mačičky. Z koní mám svojho favorita, je to biely Fiatko, ktorý má už 25 rokov."

Jazdíte ešte?

"Bohužiaľ nie, už na to nemám veľa času, takže ozaj len veľmi sporadicky. Ale raz sa do toho určite znova pustím. Postavím si malý domček, takú perníkovú chalúpku, bude tam i maštaľ pre jedného koníka, ktorému sa budem venovať. Už sa teším, keď naň každý deň vyhupnem a hajde do lesov. Teraz, keďže máme ten hotel, okolo ktorého treba behať, nemám súkromie. Musím si ho opäť vybudovať, už na tom pracujem."

Je pre vás prítomnosť zvierat dôležitá?

"Samozrejme, dodávajú mi energiu, doslova si cez ne dobíjam baterky. Jednoznačne ich k svojmu životu potrebujem. Mám zo zvieratkami milión zážitkov. Sú nesmierne nežné a milé. Veľmi mi pomáha hladkať neuveriteľne jemnú srsť môjho kocúrika. Obom nám to robí dobre. No a vrabce na streche čvirikajú, že moja nevesta so synom mi pripravujú pod stromček ďalšie živé prekvapenie. Vraj by to mal byť papagáj Žako. Už sa teším, ako sa s ním budem rozprávať, len sa bojím, že sa odo mňa naučí i všelijaké hlúposti."

Vraj ste milovníčka aj koní pod kapotou. Aký to má súvis s prírodou, s ktorou v súhre sa snažíte žiť?

"Žiaľ, neveľký, asi ju aj ničím tým, že auto používam, ale bývam pätnásť kilometrov od Bratislavy a je pre mňa nevyhnutnosťou. Keď už ho musím denno-denne riadiť, vyžadujem od neho, aby bolo kvalitné, aby sa nekazilo, teda, aby som sa naň mohla úplne spoľahnúť. Obľubujem veľké autá, ktoré mi dávajú pocit bezpečia. Jazdila som dokonca i na TIR-áku a neviem sa dočkať ďalšej príležitostnej jazdy. Bolo to perfektné."

Ste z muzikantskej rodiny. Aký máte vzťah k vážnej hudbe?

"Povedala by som, že je dosť veľký, dokonca mám obľúbených skladateľov. Či už je to Beethoven, alebo v poslednom čase Šostakovič a jeho trinásť symfónií, ktoré nahral môj nebohý otecko. Hoci je to ťažká hudba, ktorú treba vedieť počúvať, mám ju veľmi rada. Ak mám chvíľu pre seba, sadnem si a vychutnávam tú nádheru. Je to môj relax, keď sa dám do ležiacej polohy a pustím si klasiku."

Angažujete sa v kampaniach Slobody zvierat a Unicefu. Máte pocit, že nastal vo vašom živote zlom, kedy už treba dávať, z toho, čo ste dostali?

"Áno, pomáham pri charitatívnych akciách v rámci

týchto organizácií na Slovensku. Myslím si, že už dávam dosť dlho, je to už niekoľko rokov. Je to presne tak ako má byť, veď kto iný by mal dávať, ak nie my, verejne známe tváre? Ak vidím, že moje konanie spôsobuje radosť a osoh, je moja radosť o to väčšia."

Na vašom hoteli organizujete kurzy správania pre mladých gentlemanov. Ako vznikla táto myšlienka?

"Rozmýšľali sme, ako si spríjemníme letné mesiace na hoteli a súčasne zbavíme rodičov ich ratolestí cez prázdniny. Nápad vyzeral byť spojením príjemného s užitočným. S manželom sme to vymysleli, zorganizovali a zdá sa že sme boli úspešní. Kurz vedieme už tretí rok a je oň stále veľký zujem. Dokonca ja sama prednášam, mám na starosti prednášky o kultúre."

Účinkujete v predstavení Barmanky, spoločne so Zuzanou Kocúrikovou a Zdenou Studenkovou, kde zaznieva hojne vulgarizmov. Podaktorí prívrženci divadla sa bránia, vraj podobné výrazy na javisko nepatria...

"...a ja sa opýtam, patrí vulgarizmus do života? Ak je v súkromí, je automaticky i na javisku. V divadle znázorňujeme život, prenesený z ulice. Aj ja som sa už stretla s týmito kritikmi, čo je pre mňa veľmi zarážajúce. Ja viem, že sú diváci, ktorí v divadle hľadajú krásno. Ale treba vidieť aj realitu. A tá je žiaľ taká, aká je."

A čo vy? Dávate si v živote servítku pred ústa?

"Tak napríklad v názoroch som dosť otvorený človek, poviem, čo si myslím. Samozrejme, že vulgarizmom sa vyhýbam, ale priznám sa, že mi sem tam ujdú. Ale doma, kde ma nikto nepočuje. Preto sa trochu obávam toho papagája, mám taký pocit, že mi nastaví zrkadlo."

Čo ešte chcete stihnúť do konca roka?

"Mám toho ešte veľmi veľa, budem rada, ak stihnem Vianoce. Aj keď zväčša oplývam množstvom energie, pociťujem už pomaly únavu. Čaká ma veľa predstavení a zájazdov a pomedzi to sa chystám napiecť dobré vianočné bajkle. To sú makovník a orechovník po bratislavsky. Tak to nazývala moja omama, stará prešpuráčka, ktorá rozprávala len maďarsky a nemecky, ale vôbec jej to nevadilo. Vedela fantasticky variť. Ja som to po nej zdedila a poctivo sa učila jej rakúsko-uhorskú kuchyňu."

Zíde sa u Magálovcov na Vianoce celá rodina?

"No, moje deti, syn a dcéra sú už poženení a povydávané, v rámci tradície sme sa všetci každoročne stretávali v Tatrách. Tohto roku to asi nevyjde práve preto, že máme na hoteli plno hostí, ktorým sa bude treba venovať. Ale syn aj nevesta dôjdu, akurát dcéra s rodinkou myslím pôjde do Tatier, zo zdravotných dôvodov je to tak lepšie."

Stále ste babka jedinej vnučky?

"Áno, zatiaľ je jedna, ale ja verím, že čoskoro pribudnú ďalšie. Ale necítim sa ako babička. Tým, že tam nie je až taký veľký vekový rozdiel, mám pocit, že Maria je moja dcéra. Výborne si rozumieme. Musím povedať, osvedčila sa mi stará pravda, že k vnúčatám má človek veľmi vrúcny vzťah už len preto, že zodpovednosť leží na pleciach ich rodičov. Ja si myslím, že som svoje deti napriek svojmu zamestnaniu zvládla bravúrne, aj keď si to možno moja dcéra nemyslí... Ale nemám pocit, že by som si na tretej generácii vynahrádzala to, čo som pri vlastných deťoch nestihla. Moja vnučka je mi veľmi vzácna a funguje medzi nami silná symbióza."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.