neprešla. Vymysleli Dona Quijoteho a Jožo Úradník dostal Sancha Panzu s Milanom Drotárom ako hlavným hrdinom. Už v tejto postave upútal zvláštnym tragikomickým talentom. A mohol uplatniť aj skúsenosti bývalého študenta telovýchovy. Potom prišlo množstvo ďalších zaujímavých príležitostí : Ivanov v Rímskom kúpeli, Utešiteľov v Hráčoch, neskôr Richard III. a mnohé ďalšie. Najnovšie je to svojrázna postavička Francoisa Pignona v hre francúzskeho scenáristu Francisa Vebera Večera vtákov. Postavu roztržitého Pignona stvárnil pred ním na plátne filmový herec Piere Richard. Úlohu dostal k jubileu, 14. decembra totiž Jozef Úradník oslávil 50. narodeniny. Členom činohry Štátneho divadla je od roku 1976.

Spomínaš si ešte na prácu s Milanom Drotárom? Bol to vynikajúci herec.

Isteže áno. Začali sme robiť krátko pred sviatkami režíroval to Peter Opálený. Mal však ešte nejaké povinnosti v bratislavskej televízii a skúšali sme iba sami dvaja u Milana Drotára na byte. Asi tak tri týždne. Bolo to postavené na dialógoch medzi Sanchom a Quijotem. Až keď prišiel režisér začali sme skúšať s celým ansámblom. A potom sa Milan Drotár v generálkovom týždni, keď sa krútil na veternom mlyne a vytiahlo ho to výšky, pošmykol, spadol na zem a nalomil si dve rebrá. Napriek tejto neskutočnej bolesti, generálky aj premiéra prebehli normálne. Aj s nalomenými rebrami.

Bol si vtedy rozhodnutý pri tejto prvej úlohe ostať v Košiciach. Alebo museli lanáriť ?

Priznám sa, že ponuky boli ešte na škole aj do bratislavských divadiel. Ale tam nebolo nič konkrétne. Povedali iba príď k nám do angažmánu. A Košice prišli s konkrétnou ponukou Tyla Ulenpspiegla. Zvažoval som teda. Ale či sa to niekomu páči alebo nie, Košice boli sú a určite budú druhým kultúrnym centrom na Slovensku, je to predsa druhé najväčšie mesto. Aj keď je trošku zaznávané Bratislavou. Ale pre mňa bolo dôležitejšie, futbalovou terminológiou povedané: Hrať na ihrisku ako sedieť na lavičke. Rozhodol som sa preto pre Košice. A vôbec neľutujem.

Potom prišlo množstvo veľkých úloh. Ostalo ešte niečo neobjavené ? Máš ešte rezervy?

Ja sa nad tým nezamýšľam. Či by som ešte chcel to, alebo ono, ja to beriem skôr tak akosi, čo mi život priniesol, či takúto postavu, alebo onakú. Človek sa snaží tej postavy zmocniť. Niekedy s väčším úspechom a inokedy s menším, ale za seba môžem povedať, že vždy sa snažím odviesť maximum práce, sústrediť sa maximálne na rolu, ktorú stvárňujem. A ďalšie už záleží od režiséra, od kolegov okolo aká bude inscenácia.

Zažil si aj pády aj vzlety tohoto súboru , boli aj hluché obdobia, kedy sa nič zaujímavé neudialo. Ako to prežíva herec?

Trošku to stojí aj na režiséroch. Aj na podmienkach, ktoré sú vytvorené okolo toho divadla. Pokiaľ sa uvažuje na tých vyšších miestach v tých intenciách, že toto všetko ostatné je servis a všetko musí smerovať k tomu javisku, teda k výrobku, ktorý toto divadlo produkuje, tak vtedy možno hovoriť o veľmi dobrom období. Ale pokiaľ sú ďaleko iné dôležitejšie veci ako výrobok - inscenácia, tak v tom momente sa to odrazí na kvalite aj na návštevnosti.

Herci sú citliví ľudia aj keď možno navonok tak nevyzerajú. Ale sú. Samozrejme, že všetky výkyvy veľmi intenzívne prežívajú. Takéto pády človeka mrzia. Hľadá potom rôzne príčiny, kde urobil chybu, čo by mal urobiť aby to bolo výborné aby divák chodil na predstavenia. Ale na druhej strane, určite tie malé ručičky v duši tlieskajú keď vyjdeš na javisko a hľadisko je plné a ľudia fandia tým na druhej strane a vznikne dialóg už pri prvých vetách. Je to nádherný pocit.

Čím je pre teba tvoja práca? Koníčkom?

Ja som sa do divadla zamiloval. Lebo môžem byť dnes kráľom, zajtra žobrákom, dnes milovníkom a potom paroháčom a prežívať neskutočnú tragédiu, byť Richardom III, tak toto sú neskutočne krásne veci.

Richarda III. režíroval veľmi mladý režisér Martin Čičvák, ktorý ho poňal moderným divadelným jazykom. Brániš sa občas ponímaniu mladých tvorcov? Narážaš?

Pri každej inscenácii sú sporné momenty. Máš istú predstavu tej ktorej situácie a svoje predstavy má režisér. Ale na to sú práve skúšky aby sa tieto veci vykonzultovali. Na tých ukážeš svoju predstavu a potom režisér povie: A teraz skúsme tú moju. A povie: "Aha, tak tá tvoja je zaujímavejšia. Ale tá moja je zmysluplnejšia, pretože sa hodí do celkovej koncepcie hry. To je tá divadelná záležitosť klinca zabitého na stene. Keď sa tam zatlčie, musí mať nejakú funkciu. Buď sa na ňom niekto obesí, alebo si tam zavesí pušku.

Stane sa však nepredvídaná situácia, keď máš studený pot na chrbte?

Bolo také. Napríklad sme hrali partizánov s Petrom Raševom v Bukovčanovom Snehu nad limbou ,a chytili nás gardisti. Mali nás zastreliť a pred tým prezerali náš bunker. Kolega s flintou nedopatrením vystrelil. Háčik bol v tom, že mali len dve flinty po jednom náboji. Vtedy nás s Petrom oblial studený pot, koho reku s tým jedným nábojom zastrelia? Prvé ma napadlo, keď začnú strieľať ja sa hodím na zem. A Peter nech si to rieši ako chce. Peter mi hovorí: Ja sa postavím za teba a oni nás jednou guľkou oboch zastrelia. Napokon sme to uhrali. A keď bolo po všetkom, Peter mi hovorí: Vedel som, že ty sa prvý budeš chcieť hodiť na zem, ty si krpatý, mne to dlhšie trvá. Bolo nám to potom smiešne ale v prvej chvíli to vyzeralo kriticky.

Spomínaš si na situáciu, keď si sa nezdržal smiechu?

Raz sme hrali rozprávku asi v 95. roku a kolega v úlohe zajaca v nej mal vetu: A zničíme tento hnusný močiar. A napokon povedal: A zničíme tento hnusný Mečiar. A kým si uvedomil čo hovorí, sála burácala smiechom. Opravil sa, vraj chcela som povedať močiar. A keď som sa ho v zákulisí pýtal, čo to potáral, hovorí mi: No, čo. čo, veď už to aj vrabce na streche čvirikajú...

Robil si v časoch pred revolúciou, keď sa ešte v televízii vyrábalo veľa najmú rozprávok

To bola zaujímavá éra. Človek mal možnosť si vyskúšať aj niečo iné. Filmové a televízne herectvo je iné ako divadelné a tým pádom sme sa zdokonaľovali. Žiaľ, teraz sa skoro nič nerobí, sme ochudobnení o tento rozmer práce. Ale v začiatkoch sa robilo v košickom štúdiu veľmi veľa. Osem - desať celovečerných inscenácií, detské programy, večerníčky.

Moja generácia si ťa pamätá ako hlúpeho Jana zo Zlatej Brány.

Ostal mi skoro doteraz. Vykrikujú po mne na ulici : Hlúpy Jano.

Deti ?

Ale nie. Ich rodičia.

Dabing je vlastne tak trochu náhrada ? Robíš ho rád?

To záleží od kvality. Niektoré filmy sú lepšie, iné horšie a to závisí od toho čo spadne zo stola v Bratislave. Ale pánboh zaplať aj za tú robotu. Je zaujímavá. Síce si limitovaný možnosťami obrazu a konania postavy, ale napriek tomu sa snažíš dať jej ešte voľajaký rozmer, niečo zo seba. V tom je práve robota v dabingu perfektná.

Vyrastá ti doma ďalšia herecká generácia. Syn David je herec. Nie je to preňho ťažké stáť na javisku vedľa svojho vlastného otca?

Neviem či je to pre neho hrozné. Jeho generácia sa už trochu inak pozerá na ten svet. Nie sú takí zviazaní nejakými povinnosťami, alebo podobne. Pre mňa to skôr znamená zodpovednosť, urobím to všetko tak ako mám? To nie je záležitosť toho, že by som mu nedôveroval, ale je to skôr záležitosť rodičovskej zodpovednosti. Človek môže mať 25-30 rokov a rodič ho stále berie ako decko. I keď používa trochu iný slovník, ale vo vnútri má stále pocit nejakej zodpovednosti, alebo ochrannej ruky aby bolo všetko v poriadku, aby sa darilo.

Ako tráviš voľný čas ?

Keď nie je divadlo, veľa času trávim doma. Mám fantastickú rodinu. Tam niekde človek čerpá silu a novú energiu do ďalšej roboty. A potom mám ešte jednu vášeň, prechádzky po lese a zbieranie hríbov. Najradšej chodím sám, maximálne s najmladším synom. Vtedy má človek čas rozmýšľať nad rôznymi vecami, vnímam tú nádheru, majestátnosť lesa. Ticho je ideálny relax.

Vianoce na ktoré nikdy nezabudneš?

To sú každé jedny, ktoré trávim s rodinou. Prežívame ich v slávnostnom duchu. Nechýba tradičná vianočná večera. A potom sa ide na polnočnú omšu. Celá rodina. Mám rád keď cestou vŕzga sneh pod nohami.

Očakávaš nejaké vianočné prekvapenia ?

O jednom viem určite. Budeme totiž všetci pri slávnostnom stole, aj tí čo sú ďaleko zo Slovenska. Príde aj dcéra, ktorá študuje v Amerike.

Ako sa cítiš v úlohe päťdesiatnika?

Ani to nevnímam. Ono to trošku vyplýva z tej profesie ktorú robím, ani nemám čas uvedomovať si, že mám už nejakých 50 rokov. Je to presne o tom, čo som už hovoril, že raz si v postave mladý a zajtra hráš starca. Môžem byť hocikým, stačí fantázia, môžeš mať 17 a môžeš mať 90. A v tom je nádhera hereckej profesie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.