dávnejšie zomrel, jeho mamka má 76 rokov, žije v Ríme. Má dve sestry, staršiu a mladšiu. Otec niesol spočiatku dosť ťažko rozhodnutie jediného syna vydať sa na cestu úplného odovzdania sa Bohu. Taký však bol osud. Ten napokon zavial pátra Angela až ďaleko od domova, na Slovensko do Košíc, kde žije už šesť rokov. Stretli sme sa s ním v dome Bratov Augustiniánov, kde žije so spolubratom Miroslavom Zárikom z Košíc. Pri kávičke sme sa so sympatickým a vždy usmiatym otcom Angelom porozprávali o jeho živote. Nestáli medzi nami žiadne jazykové bariéry. Páter Angelo už dokonale ovláda slovenčinu, hoci si posťažoval, že naučiť sa slovensky je skutočne ťažké. Veriaci sa s ním môžu stretnúť počas bohoslužieb na košickom sídlisku Ťahanovce, vyučuje teológiu na našej bohosloveckej fakulte a intenzívne sa venuje najmä práci s mládežou. Stretnúť ho môžete aj na cestách, vášnivo rád totiž bicykluje.

Kde hľadať korene Vašej viery a lásky k Bohu?

- Korene sú samozrejme v rodine. Mamka bola zbožná, ona ma priviedla k viere. Otec sa staval k cirkvi dosť vlažne, do kostola chodil zväčša len na Vianoce. Ja už ako maličký som veľmi rád chodil na omše. Bývali sme na vidieku, do kostola v blízkom mestečku sme museli chodiť až päť kilometrov.

Chodili ste autom alebo pešo?

- Mali sme somára a tak ako osemročný chlapec som chodil do kostolíka vezúc sa na jeho chrbte. Ten somárik bol naším autom, kamiónom aj traktorom. Aj ja som s ním oral, musel som rodičom pomáhať.

Kedy ste dospeli k rozhodnutiu stať sa kňazom?

- Od malička som mal sklon ku kráse a rozjímaniu. Fascinoval ma kostol, hudba, organ... Keď som mal dvanásť rokov a mal som ísť na strednú školu, spomenul si na mňa môj učiteľ zo základnej školy. Našiel mi miesto na internáte ďaleko od môjho rodiska, asi 350 kilometrov, kde žili aj Augustiniáni. Vtedy som prvý krát spoznal túto rehoľu. Ten internát bol v Perugii v meste Cascia, čo možno symbolicky znie podobne ako Košice. Je to známe pútnické miesto, kam každý rok prichádza asi milión pútnikov. Otec asi nevedel, že na tom internáte žijú aj rehoľníci. S mojím odchodom mal trochu problém, bol som jeho jediný syn.

Peniažky na štúdiá Vám dal otec?

- Pre chudobnejšie rodiny, ako sme boli my, stačilo, keď sa štúdium platilo z rodinných prídavkov. Na internáte platil prísny režim, ku ktorému patrili pravidelné modlitby, bolo to ako seminár pre maličkých. V prvom ročníku ma chceli vyhodiť, lebo som bol veľmi nedisciplinovaný. Bol som totiž dieťa zvyknuté z vidieka na pocit voľnosti... Predstavený mi povedal, že má pripravený list pre môjho otca. Preto som si pri jednej z návštev doma začal pripravovať pôdu pre prípadný návrat, aby ma otec nezbil, keď ma vyhodia. Ten list však môj otec nikdy nedostal. Predstavený mi neskôr povedal, že ten list neposlal, lebo dúfal, že sa zmením. A zmenil som sa. Druhú časť stredoškolského štúdia som absolvoval na humanitnom lýceu.

Po maturite ste začali študovať teológiu?

- Nie, rok som mal prestávku. Ja som sa totiž zamiloval. Išiel som preto študovať filozofiu do Perugie. Zamilovanie po niekoľkých mesiacoch prešlo a tak som sa v roku 1974 rozhodol pre teológiu. Vyštudoval som v Ríme. Pôsobiť som začal v Perugii v komunite Agustiniánov.

Zapochybovali ste niekedy o svojom rozhodnutí?

- Keď človek žije duchovný život, často sa dostavia aj pochybnosti. Niekedy je príťažlivosť Boha silnejšia, inokedy slabšia. Človek sa prichytí pri myšlienkach, aké by to bolo založiť si vlastnú rodinu... Aj vo mne tento boj prebieha.

Každé víťazstvo v takomto boji sa dá chápať ako priblíženie sa k Bohu. Boli ste zamilovaný, čo je dôvodom pre pochybnosti. Vypočuli ste si však niekedy ľudský príbeh, ktorý Vás prinútil zapochybovať o samotnej existencii Boha? Pomysleli ste si niekedy Bože, ako si mohol niečo také dopustiť?

- Vzťah ku Bohu je plný výziev. S Bohom prichádza toľko svetla, aby človek veril, ale zároveň aj toľko tmy, aby sa nedalo veriť. Počúvam príbehy ľudí sklamaných z Boha, ale dôvody ich sklamania treba hľadať inde.

Pochádzate z Talianska, kedy ste boli prvýkrát vo Vatikáne?

- Ja som študoval teológiu v Ríme prakticky desať metrov od Vatikánu. Ešte pred vysvätením, keď som bol diakonom, som bol dvakrát pri Svätom otcovi, keď slúžil omšu. Raz pri omši, ktorú odslúžil pri mori a druhý krát na Námestí svätého Petra v Ríme. Stál som vedľa pápeža, čítal som evanjelium pred ním a plným námestím. Mal som možnosť krátko sa s ním aj porozprávať. Po omši s pápežom som sa opýtal ceremoniára, čo hovorí na môj výkon. Schladil moje nadšenie slovami, že nijak zvlášť som neoslnil.

Ako ste sa dostali do Košíc?

- Je to číra náhoda. Počas komunizmu jeden Slovák, pán Pavol Benedik z Lastoviec pri Trebišove, ušiel do Talianska. V Ríme sa ako utečenec, ktorý požiadal o politický azyl, stal kňazom. Spoznal sa s Augustiniánmi a keďže túžil stať sa rehoľníkom, prijali sme ho. Ja som bol jeho novic magister, teda jeho predstavený. Spolu s ním som po revolúcii v roku 1990 prišiel na Slovensko. Pomáhal som mu odšoférovať tú cestu.

Ako ste vnímali situáciu u nás?

- Po páde komunizmu tu vyvstala potreba pomáhať pri opätovnom duchovnom rozvoji, bolo treba pracovať s mládežou, cirkev potrebovala pomoc. Tak sme začali s nejakými akciami, už tradíciou sa stala napríklad púť Prešov Gaboltov. To som nevedel ešte ani slovo po slovensky. Chodili sme sem každý rok na zhruba dva mesiace a tak naši predstavení usúdili, že keď nás najviac potrebujú, tak tam nie sme a preto sa rozhodli v októbri 1995 nechať nás na Slovensku. Pán Benedik sa už medzičasom vrátil späť do Talianska a tak ja som tu a on tam.

Sú Taliani a Slováci v niečom rozdielni?

- Myslím, že majú mnoho spoločného, a dokonca si trúfnem povedať, že aj temperament.

Ako budete tráviť tieto sviatky?

- Teraz pripravujeme s mladými Silvestra, bude aj niečo vážne, zamyslenie nad slovami Svätého otca, omša, modlitby, ale aj zábava, menší ohňostroj a tancovanie tu v našom sídle.

Nemáte pocit, že sa z vianočnej atmosféry vytráca to podstatné, že duchovný rozmer týchto sviatkov ustupuje sviečkam na stromčeku a darčekom pod ním?

- Je ťažké posúdiť, čo sa deje v srdciach ľudí, to nie je vidieť voľným okom.

Slávime tieto sviatky podobne ako ľudia v Taliansku?

- Atmosféra v mestách je veľmi podobná, to konzumné už cítiť všade. Plno svetiel na uliciach, to je vonkajšia fasáda, ktorá je pekná a ktorá sa páči aj mne. Veď Vianoce sú sviatkami radosti. To vonkajšie nie je na škodu. Čo sa mi však zdá, je, že zabúdame na ľudí, ktorí hladujú. A to je to, čo mňa najviac oslovuje. Najmä bohaté krajiny by mali na tento problém myslieť. Na Vianoce by každý mal byť ľudskejší a lepší, štedrejší voči druhým.

Snívali ste ako dieťa o nejakom darčeku pod stromček, ktorý ste nikdy nedostali?

- Keď som bol maličký, strašne som chcel akordeón. Nemali sme však veľa peniažkov a tak mi otec kúpil iba ústnu harmoniku. To hranie na ústnej harmonike mi ostalo na celý život.

Ak by ste mali možnosť jedného želania, ktoré by Vám bolo splnené, aké by bolo?

- Chcel by som získať duchovný pohľad na všetko, na život, dianie okolo seba, na ľudí. Chcel by som vnímať svet a vidieť ho tak, ako ho videl Ježiš. Chápať hlbší význam vecí... Že človek sa môže aj úplne obetovať, až do krajnosti pre dobro, pre spásu. Želal by som si takéto obohatenie duchovného života. Pre našu komunitu by som si prial, aby sme tu boli pre ľudí ako malé svetielka v tme, aby sme mali pre nich nejaký duchovný význam, aby sme im pomohli rozšíriť ich obzory.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.