výskajú nad kopou darčekov a ich rodičia žiaria spokojnosťou, že im mohli splniť všetky ich priania.

Takáto, priam ideálna pohoda, nie je však samozrejmosťou vo všetkých rodinách. Deti, kde jeden z rodičov celý rok tyranizuje rodinu, nestoja ani tak o darčeky, ako o pokoj, láskavé slovo a porozumenie. Potrebujú istotu, že nebudú musieť utekať uprostred noci z domu, alebo brániť mamu pred nekontrolovaným hnevom opitého otca… A to nielen v čase sviatkov, ale po celý rok. Zabezpečiť tieto dôležité životné istoty, nie je vždy jednoduché. Najmä v rodinách, kde matky s deťmi žijú v úzkosti a strachu z toho, čo sa stane, keď sa hlava rodiny vráti domov a začne robiť poriadky. O tom hovorí aj príbeh, ktorý nám vyrozprávala naša čitateľka Verena.

"Môj problém nie je ojedinelý. Verím, že okrem množstva žien a matiek, ktoré na chvíľku ´uteší´ vedomie, že nie sú na svete samy so svojím nekonečným utrpením, strachom a bezmocnosťou, nájde aj tých, ktorým je skutočne adresovaný. Nechcem ním nikoho rozplakať, ani šokovať, či nedaj bože uraziť. Ja touto cestou hľadám riešenie, východisko z bludného kruhu, slobodu a pokoj pre seba a mojich dvoch školopovinných synov. Rodičia ma vychovali v kresťanskom duchu, s morálnymi zásadami, ktoré mi vštepovali od útleho veku. Plná lásky k jedinému mužovi svojho života, som sa pred štrnástimi rokmi vydala. Môj manžel bol pre mňa princom. Bezvýhradne som mu verila. Bola som presvedčená, že to, čo budem dávať ja jemu, on dá mne, tak ako to má byť v ozajstnom manželstve."

Z rozprávania 34-ročnej Vereny vyplynulo, že po prvej noci, prvej polievke, ktorú uvarila, prvom tehotenstve a družstevnom byte, ktorý si kúpili, prišli aj prvé slzy a po nich facka, ktorú dala manželovi za prvú vulgárnu nadávku. Jej vysnívaný princ posmelený alkoholom, jej ju vrátil aj s úrokmi. Môže si vraj za to sama, nemá čo zbytočne otvárať ústa. Postupom času ju v alkoholickom opojení udieral a bil čoraz častejšie s tým, že udrieť ženu, je ako pohnojiť záhradu… Stala sa z nej chudera a on sa správal ako jej pán. Vládol nad jej životom a ona mu v tom svojou láskou nevedomky napomáhala. Brala na seba vinu za všetko, čo sa stalo. Aj za to, že bola po nakladačke, čo jej uštedril, modrá od hlavy až po päty.

"Úspešne mi vymýval mozog. Vykrikoval, že som hlúpa kostolná myš, čo je so svojou poctivosťou každému na smiech. Ťažil z mojej dobroty. Vedel, že mu odpustím viac ako 77-krát, i to, že sa maximálne pôjdem vyplakať do kostola, a keď sa vrátim, urobím to, čo bude chcieť on. Bol presvedčený, že z pozície môjho manžela má právo i za sebemenší prejav môjho nesúhlasu, či vzdoru, ma potrestať. Strašne veľa pil a strašne ma bil. Pochopila som, že moja láska k nemu, je ako pohár medu, v ktorom sa topím, ako mucha. Nevedela som sa brániť a nemala som ani odvahu sa mu vzoprieť. Hanbila som sa za svoj život. Čím viac pil, tým menej pracoval, robil dlhy. Zúril, keď nemal za čo piť a predával veci z bytu. Stále som prosila Boha a verila, že sa zmení," uviedla Verena.

Zmena, ktorú si tak túžobne želala, prišla, ale ako smutne konštatovala, k horšiemu. V opitosti jej nechtiac preťal achilovku a musela sa podrobiť operácii. Prešli štyri mesiace, kým sa naučila opäť normálne chodiť. V tom čase bola ešte viac zraniteľnejšia. Boli to jej dve deti, čo jej neraz, nie dvakrát zachránili, ako povedala, ak nie život, tak kožu… Miluje ich a súčasne ľutuje, že nemajú detstvo, ako ich rovesníci. A ani normálnu mamu, lebo tá ich bola ako utečenec. Ak sa jej nepodarilo zavčasu ujsť, ráno ju kvôli podliatinám a opuchnutej tvári takmer nespoznali. Nebola to len bitka, ktorou ju manžel častoval. Keď ho plná obáv, či sa mu niečo nestalo, čakala na parkovisku pred blokom, zrazil ju autom, v ktorom sedel pod vplyvom alkoholu. Jeho agresivita sa zvyšovala. Nenávidel ju a ona sa začala báť o svoj život. Napriek tomu, ako sa k nej správal, pomohla mu vždy, keď upadol do alkoholického delíria. Liečenie striktne odmietal a ona rezignovala. Pochopila, že s pitím nikdy neprestane. Po tom, čo ju opäť surovo zmlátil, podala na neho trestné oznámenie. Sudca ho vzal do vyšetrovacej väzby a ona požiadala o rozvod.

"Viem, že mnohí si asi pomyslia, prečo som to neurobila skôr. Dnes viem, že som sa s ním mala rozviesť už dávno. Ale verte mi, je nesmierne ťažké, zavrhnúť otca svojich detí a priznať sama sebe, že som pre neho menej, ako fľaša rumu... Vždy som rozmýšľala srdcom. Po tom, čo sa manžel ocitol vo väzbe, každý deň mi písal, ľutoval, zavolal dokonca aj kňaza, prosil, aby som stiahla trestné oznámenie. Veľmi som trpela. Srdce mi vravelo áno, rozum nie. Vyhralo srdce, i keď ma mnohí varovali… Veľmi skoro som zistila, že to bola chyba. Odvtedy bol môj dnes už exmanžel riešený deväťkrát a z toho sedemkrát vzatý do väzby. Zakaždým pre tie isté trestné činy ublíženie na zdraví a vyhrážanie sa zabitím," pokračovala v opisovaní svojho súženia Verena.

To, čo ju však najviac trápi, je bezmocnosť, s ktorou si nevie rady. Jej bývalý ´princ´, sústavne sedí v base a po krátkom čase prichádza domov. Nikdy nevie, kedy sa objaví v dverách, ani čo bude nasledovať. Napríklad v marci tohto roku ju stĺkol krátko po príchode z výkonu trestu a v priebehu 24 hodín bol späť tam, odkiaľ prišiel. V októbri mu súd naparil 12 mesiacov nepodmienečne. V prípade, že rozsudok nadobudne právoplatnosť, keďže spolu s väzbou má už polovicu trestu odpykanú, môže požiadať o podmienečné prepustenie a svojským spôsobom spríjemniť rodine Vianočné sviatky, či Nový rok. Verena vraví, že je to viac-menej šťastie, že po toľkých nakladačkách, čo sa jej od neho ušlo, je ešte celá. Fyzicky áno, ale psychicky je na dne. Denno-denne zápasí s problémami. Rozmýšľa, z čoho nakŕmiť deti, kúpiť im ošatenie, zaplatiť nájomné za byt… Nemá trvalé zamestnanie, prišla oň, pretože zamestnávateľovi sa javila ako problémová… Neštíti sa žiadnej práce, ale to, čo sa jej popri starostlivosti o školopovinné deti podarí zarobiť, nestačí na dôstojný život. Preto čas od času, odcestuje na pár týždňov k známym do zahraničia, aby priniesla ošatenie sebe i deťom a zarobila nejakú korunu. Na záver Verena uviedla nasledovné:

"Môj bývalý manžel ma ešte stále považuje za svoj majetok. Vyhráža sa mi, píše deťom na moju adresu vulgárne listy… Súd zveril deti do mojej opatery a zrušil mu užívacie právo na byt. Odvolal sa a keďže rozsudok nie je právoplatný, vracia sa do bytu, na ktorý finančne vôbec neprispieva a robí cirkusy. Neplatí ani výživné na deti. Som v koncoch, neviem, ako ďalej žiť, aby som už mala konečne pokoj. Ako sa mám brániť? Nevládzem do konca života behať po lekároch, polícii a súdoch. Právnici mi radia, aby som byt vymenila, ale ja viem, že aj keby som sa presťahovala, nebudem mať od neho pokoj. Pracovala som, odvádzala dane tomuto štátu, ale necítim, že by ma chránil. Vo vyspelých európskych krajinách riešia prípady týraných žien a detí prednostne. U nás pracujú súdy liknavo a vyzerá to tak, že nejestvuje zákon, ktorý by ženy ako ja, chránil. Chcem odísť spolu s deťmi, vysťahovať sa z tejto krajiny, ale poraďte mi, ako?"

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.