"Každý deň, keď sa zobudím, potajme dúfam, že dnes už budem vidieť"

Košičanka Janka Adrejková je obyčajné 23-ročné dievča. Aspoň na prvý pohľad. Akurát, že jej veľké modré oči neplnia svoju funkciu. Na otázku, ako dlho je už nevidiaca, odpovedá svojim príznačným humorom.

"Tretieho marca oslávim dvanáste výročie," smeje sa dievčina s dlhočizným vrkočom plavých vlasov.

Vzhľadom na fakt, že Janka kedysi videla, je jej optimizmus úctyhodný. Slepota je u nej následkom ťažkej choroby, nad ktorou sa jej po neľahkom boji napokon podarilo vyhrať. Dnes to už môže tvrdiť s úsmevom. To čo si však prežila táto éterická žienka, ktorú osud postavil už v rannom veku nad životnú priepasť, vzbudzuje rešpekt. Jej život pripomína ostrý zvrat vo filme tesne pred záverom. Čo sa vlastne stalo pred takmer dvanástimi rokmi?

Choroba sa hlási

"Mala som jedenásť a bola som úplne normálne dievča, ktoré chodilo do piatej triedy a hrávalo sa pred blokom s ostatnými deťmi. Až na tie bolesti hlavy. Pretrvávali asi od ôsmych rokov, akurát že teraz sa zjavovali až pričasto a boli veľmi intenzívne. Naďalej som tomu neprikladala veľký význam a rodičom som to naznačila len občas."

S príchodom jarných prázdnin nabrali udalosti spád.

"Odrazu ma začalo ťahať do jednej strany. Mala som problém s rovnováhou, stále som padala do pravej strany. Rodičia ma ešte v ten deň zobrali na neurológiu. Absolvovala som klasické neurologické vyšetrenia, no nezistili nič. Doktorka tušila to, čo som tušila i ja, že čosi nie je v poriadku. Poslali ma do nemocnice, tam mi urobili CT-čko, ktoré potvrdilo hroznú predtuchu. Bol to nádor."

Nádor mal veľkosť kuracieho vajca. Navyše rástol na mozgovom kmeni, vo vnútri mozgu, kde ústi miecha a prechádzajú tade dôležité nervové dráhy. Je tu centrum dýchania a krvného obehu, pohybu a rovnováhy. Nádor tlačil na okolie, kde sa nachádzajú dôležité dráhy pre všetky zmysli. Vzhľadom na jeho umiestnenie bola operácia priveľkým rizikom. Jankin stav bol vážny. Z bezstarostného dievčatka bola odrazu ťažko chorá pacientka.

Lekári si priveľké riziko na plecia nezobrali

Jankiny rodičia navštívili odborníkov, neurochirurgov v Hradci Králové i Prahe, nik si však výsledok operácie nechcel zobrať na svedomie. Museli by operovať vo vnútri mozgu, čo bolo priveľmi riskantné. A tak Janka zostala doma.

"Začalo tak pre mňa obdobie izolácie. Zostala som odrezaná od vonkajšieho sveta, v byte len s rodičmi a mladšou sestrou. Na spolužiakov a detské hry s kamarátkami som musela zabudnúť. Ich návštevy boli čoraz zriedkavejšie, napokon prestali úplne."

Janin stav sa začal pomaly zhoršovať. Stále ju ťahalo na pravú stranu, až si začala uvedomovať, že si túto polovicu tela prestáva cítiť. Ochrnula na pravú a postupne i ľavú stranu tela. Kým doteraz ešte dokázala chodiť, i keď s pomocou, po kompletnom ochrnutí už bola odkázaná na pomoc rodičov, ktorí ju prenášali na rukách. Na to sa pridružili problémy s očami. Prestali poslúchať.

"Doslova mi utekali, nedokázala som ich udržať rovno, zamerať na jeden bod. Každé oko šlo do inej strany. To mi úplne znemožnilo čítanie, tak som len pozerala telku. Pridalo sa zhoršenie sluchu, až som úplne prestala počuť," spomína Janka a pokračuje:

"Škúlila som stále viac a viac, nemohla som už pozerať ani na televízor, utekal mi obraz, bolo to nepríjemné. Strácala som o všetko záujem. Vtedy nastala tá chvíľa, keď som sa presunula do postele a od tej doby som už len ležala. Tu som postupne prišla aj o zrak. Ležiac v tejto posteli som prežila najťažšie obdobie svojej choroby."

Obdobie izolácie

Vývoj naberal rýchle obrátky. Dievčina, ktorá pomaly prichádzala do puberty sa zo dňa na deň dostala do pozície dieťaťa, úplne odkázaného na rodičov.

"Umývali ma, prezliekali, kŕmili. Bol to strašný pocit. V duchu som zúrila, no bola som bezmocná a potom mi to už bolo jedno. Postupne som už nedokázala v žalúdku udržať nič, čo som zjedla. Strašne som schudla. Začala som byť nervózna až zlostná, neskôr však stavy vzdoru vystriedal strach z toho, čo bude, prišlo zúfalstvo a napokon apatia."

Janka, odkrojená od reality bezvládnosťou a otupenými zmyslami si ležiac na posteli vytvorila vlastný svet plný predstáv a snov. Niektoré boli nepríjemné.

"Predstavovala som si, že som u babky, na strome, oberám čerešne a na svet sa dívam z výšky. Z tohto ohromného, živého pocitu som sa odrazu preniesla tam, kde som bola. Z vedomím, že som pripútaná k posteli a nemôžem sa ani pohnúť ma zaplavil strašný pocit, že sa z toho zbláznim."

Janka prestala i hovoriť. Artikulovalo sa jej veľmi ťažko, nedokázala spájať slová, okolie jej nerozumelo a tak sa odmlčala úplne. V tom čase už nemala čuch ani chuť. "Rodičia boli pri mne neustále. Áno, prežili sme rôzne situácie, no napriek môjmu stavu, napriek mojim výbuchom zlosti a chorobou poznačených emóciám sme všetci traja neochvejne verili, že raz budem zdravá. Bude to tak a bodka. Bola to pre nás samozrejmosť, iný variant sme si jednoducho nepripúšťali."

"Čajom verím, tie, keď nepomôžu, neublížia"

Janka vyskúšala rôzne ľudové recepty, liečby bioenergiou, rodičia robili čo mohli. Zháňali kontakty na všakovakých liečiteľov. Vyskúšali ich asi dvadsať.

"Neustále som pila čaje. Tie nič nemohli pokaziť. Keďže mi predchádzajúci mastičkári nepomohli, rodičia sa rozhodli zamerať na pitný režim. Vypracovali mi ho dvaja spolupracujúci bylinkári z Prešova a Bielu. Pila som kombinácie ich čajov, špeciálne namiešaných z prísneho pomeru určitých druhov bylín, natrhaných výlučne pre mňa. Neustále, keď som bola smädná, som mohla piť len moje špeciálne čajíky. To bola celá moja terapia. Nemocnicu sme neskúsili ani raz. Tie čaje som pila niečo vyše roka, ale keďže boli veľmi silné, po istom období som ich už nedokázala v sebe udržať a robilo sa mi zle, už keď som cítila ich vôňu. A tak som ich napokon musela prestať piť."

Krátko na to, po takmer dvoch rokoch ležania však Janka pocítila zmenu. Po prvý krát to však nebolo k horšiemu. Drobné zlepšenia prichádzali neohlásene, ale predsa.

"Odvtedy verím čajom. Tie keď nepomôžu, neublížia. A mne pomohli," hovorí s úsmevom Janka.

Všetky sprievodné znaky choroby pominuli. Ochrnutie poľavilo, vrátil sa sluch i reč, opäť sa mohla sama posadiť a najesť toho, čo sa jej žiadalo. Jedine oči sa k životu neprebrali. Očné nervy boli a stále sú slabo prekrvené, nemôžu fungovať.

"Napriek tomu každé ráno, pred tým, ako oči otvorím, tajne dúfam, že dnes už uvidím. Že slepota pominie tak, ako ustúpili ostatné symptómy. Napriek tomu, že už odvtedy prešlo dvanásť rokov, ešte stále čakám. Funkciu očných nervov môže prevziať iný nerv, podaktorí lekári sa vyjadrili, že na to treba len čas," vraví Janka.

Vyšetrenie počítačovým tomografom potvrdilo, že žiaden nádorový nález už v mozgu nie je. Ako hovorí Janka, bol úplne vyplavený. Jej neurologička prehodila, že vyviaznutie z tejto situácie sa dá označiť zázrak.

"Nebyť rodičov, nikdy to nedokážem"

"Mám perfektných rodičov. Bez nich by som to nikdy nedokázala. Náš vzťah sa "vďaka" moje chorobe veľmi zocelil. Sú to zároveň moji najlepší priatelia," vraví Janka.

Prvý úspech bol, keď dokázala vytočenú hlavu udržať rovno. Rodičia s ňou veľa rozprávali a nabádali ju, aby to skúšala tiež, prišli prvé slová, vety. Stalo sa, že sa zošmykla z postele a dokázala sa na ňu vyškriabať po prvý krát úplne sama! Koľko radosti priniesla prvá vlastnoručne zaviazaná mašlička na topánke. Do rúk sa vracal cit.

"Potom ma mamka postavila na nohy a počítala sekundy, ktoré som vydržala stáť, kým som jej nespadla do náruče. Bolo ich stále viac, aj keď pravda, počítala zakaždým rýchlejšie. No mne to dodávalo chuť skúšať to zas a zas. Každý deň som na sebe pracovala, aby som dosiahla stále nejaké zlepšenie. Čas pre mňa vtedy nehral žiadnu rolu. Neviem, či to prišlo rýchlo či pomaly. Veľmi som chcela aby to prišlo a stalo sa!"

A tak sa ako štrnásťročná opäť začala učiť. Domov za ňou dochádzali učiteľky, úspešne dokončila základnú školu a urobila prijímačky na gymnázium sv. Tomáša Akvinského v Košiciach.

Janka zmaturovala ako dvadsaťjedenročná a momentálne študuje v druhom ročníku na strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach. "Pôvodne som robila prijímačky na psychológiu do Bratislavy a Prahy, ale nevzali ma. Tak som si poslala prihlášku na "techniku" a napokon som sa rozhodla, že tu i zostanem. Strojarina ma chytila, baví ma i matika a navyše tu majú bezbariérové prostredie. Učebne sú prispôsobené potrebám handicapovaných, čo mi vyhovuje. Rada by som si túto školu dokončila a nevylučujem, že sa potom pustím do ďalšej. Uvidíme."

Život s hendikepom

Pred tým by samu seba do kategórie hendikepovaných za nič na svete nezaradila. Stratu zraku si dlho nepripúšťala, odmietala status nevidomej. Dnes pracuje ako dobrovoľníčka v Únii slabozrakých a nevidiacich.

"Cítila som sa inak. Bála som sa vychádzať vonku, stretávať sa s ľuďmi. Nechcela som, aby ľudia videli, že nevidím. Hoci som si urobila kurz Braillovho písma, šla som tam len zo zvedavosti, aby som sa čosi nové naučila. Používať toto písmo som však dlho odmietala, mala som k nemu doslova odpor, pripomínalo mi môj stav, s ktorým som sa odmietala zmieriť. Najprv som sa učila všetko spamäti, potom som si učivo nahrávala. Až v treťom ročníku gymnázia ma nevidiaci kamaráti prehovorili na Brailla."

Spočiatku preferovala spoločnosť vidiacich ľudí. Dodávali jej pocit, že je jednou z nich. Neskôr prišla na to, že v spoločnosti nevidomých sa môže mnohému priučiť. "Napríklad, keď si nalievam do pohára nápoj, orientujem sa podľa sluchu. Čím je tekutina vyššie k okraju, tým je zvuk lejúcej sa vody vyšší. Myslela som, že sa v živote nenaučím jesť príborom. A dnes mi to nerobí problémy!"

Po byte sa orientuje bez problémov, v meste, na naučených trasách i v škole jej pomáha palička. Ale väčšinou má okolo seba stále niekoho, kto jej pomôže. Má množstvo priateľov, na ktorých si zakladá.

"Keď som žila svoj život pripútaná k posteli, snívala som o priateľoch, ktorých som nemala. Najviac mi chýbali prázdniny u starých rodičov a kamarátky. Žiaľ, detstvo so všetkou jeho hravosťou sa mi už nikdy nevrátilo. Kamarátky, ktoré som poznala z obdobia pred chorobou som už nestretla a plány plné zábavy s nimi sa mi už nikdy nesplnili. Dnes sa preto obklopujem čo najväčším množstvom ľudí a spoločnosť mojich nových priateľov je pre mňa ohromne dôležitá. Snažím sa s nimi byť stále. Brala by som, keby ich bolo ešte viac."

Voľný čas trávi v škole

Rysovacie predmety sa učí so špeciálnych, akoby pogumovaných výkresov, čiary z nich vystupujú do priestoru. Prednášky si zapisuje zvláštnym prístrojom, k jej životu je nevyhnutný mobil či počítač so zvukovým vstupom. Hoci má individuálny študijný plán, prednášky a čo najviac cvičení sa snaží absolvovať so svojimi spolužiakmi. A ako píše písomky? "Diktujem ich," odpovedá usmiata Janka, ktorá má práve za sebou písomku z matiky. Dopadla, ako inak, veľmi dobre.

"Napíšem si zadanie, príklad si v hlave predstavím a diktujem jeho riešenie, až sa dopracujem k výsledku," vysvetľuje akoby išlo o úplne jednoduchú vec. Nezabudne dodať, že v mnohom jej pomáhajú spolužiaci, svoje robí aj ústretový prístup profesorov.

"Voľný čas? Čo to je?," pýta sa s úprimným údivom.

"V škole som veľmi rada, trávim tam veľmi veľa času. Keď sa neučím, surfujem na internete a zháňam si ďalšie informácie. Okrem toho si sem tam zájdem do posilňovňe či na plaváreň."

Doma si občas zapne telku. Najčastejšie "pozerá" Spektrum alebo rozprávky. "Filmy nie, tie ma vždy priveľmi chytia za srdce. Navyše, súčasné filmy mi pripadajú príliš tvrdé." Najradšej má, keď pri televízore sedia dvaja a ten druhý jej dáva k obrazu komentár.

Ako dodáva, hudbu si vypočuje rada, ale diskotéky jej nič nehovoria, aj keď ju tam kamošky lanária. "Je tam priveľký hluk, množstvo ľudí, nepočujem čo hovoria a to nie je najpríjemnejšie."

Samozrejme, že sa zaujíma i o módu a podobné babské záležitosti. Snaží sa o seba starať presne tak, ako každá žena, ktorá túži dobre vyzerať. "Obliekam sa s vkusom mojej mamy. Tej verím, len od nej jedinej si nechám poradiť," dodáva.

Najdôležitejšie veci sú očiam neviditeľné...

...tie vidíme len srdcom, píše sa v Malom princovi.

"Aj keď stále považujem výzor ľudí za dôležitý, pri stretnutí s novým človekom si všímam napríklad jeho hlas alebo vôňu. Množstvo detailov, ktoré možno vidiacemu uniknú. Hoci viem, že zovňajšok môže zavádzať, rada by som ho videla na vlastné oči. Tak si aspoň predstavujem kto ako asi vyzerá."

Sama Janka púta pozornosť hustými plavými vlasmi, ktorých dĺžka je v kontraste s jej útlou postavou.

"Celý život som si pestovala dlhé vlasy. Boli pre mňa samozrejmosťou. Keď som ležala chorá, ničili sa a uzlili, keď mi ich mamka rozčesávala, bolelo to. Či som chcela, či nie, museli ísť dolu. Nožničky spravili svoje. Dnes mám dlhé vlasy opäť. Mám ich už pod kolená, končeky pomaly dosiahnu členky. Patria ku mne, sú mojou identitou a zároveň spojením s minulosťou. Znamenajú pre mňa veľa. Že som zdravá, že žijem. Za nič na svete by som si ich už nedala ostrihať."

Nosí ich stále zapletené v dlhom vrkoči. Rozpúšťa ich len pri špeciálnych príležitostiach. Na plesoch a spoločenských akciách. "Je to, akoby som si dala na hlavu diadém," usmieva sa Janka.

"Chcem dosiahnuť všetko, čo sa len dá"

Každý občas rozmýšľame nad svojou budúcnosťou. Janka s určitosťou vie, že by sa raz rada osamostatnila. Spoločníka by jej mohol robiť milý vodiaci pes. "Možno si spravím ešte jednu školu, možno si nájdem prácu. Uvidíme. Toto neriešim. Naučila som sa, že veci, ak sa stať majú, stanú sa. Nebudem predbiehať. Ale rozhodne sa o seba nebojím. To už je za mnou," myslí si.

A jej rebríček hodnôt? "Na prvom mieste zdravie prirodzene," dodáva bleskovo.

Všetko v živote má svoj zmysel. Zmyslu chorôb a ťažkých ľudských údelov však človek často nevie prísť na meno. Prirodzenou reakciou je zatrpknutosť, sebaľútosť a uzavretie sa pred celým svetom. Choroba, ktorá so sebou prinesie trvalé následky však neznamená koniec života. Niektorí sa s ňou naučia žiť, iní sa obrátia do seba.

Do ktorej kategórie patrí Janka sme sa ani pýtať nemuseli. Dievčina v spoločnosti obľúbená, so zdravým nadhľadom v názoroch, vyrovnaná sama so sebou odpovedá so všade prítomným humorom.

"Naštartovalo ma to. Začala som sa viac snažiť. Počas choroby som stále myslela na to, čo všetko musím stihnúť, keď budem zdravá. Povedala som si, že musím dosiahnuť všetko, čo sa bude dať a začala som na tom pracovať. Kým pred chorobou som bola priemerná, utiahnutá žiačka, na gymnáziu som skončila s jednotkami. Prebudila sa vo mne ohromná cieľavedomosť, vytrvalosť, mám mnoho ambícií. Bol to pre mňa úžasný skok, nikdy pred tým som taká nebola," priznáva.

Hovorí sa, všetko, alebo nič a Janka sa rozhodla, že bude mať všetko. Je rozhodnutá o to bojovať, presvedčená, že neexistuje nič, čo by nezvládla. Ide ďalej, za akýchkoľvek podmienok.

V zajatí zákerného ochorenia, keď už si myslela, že stratila všetko, na vlastnej koži pocítila, že vždy môže byť ešte horšie. Logicky si z toho vyvodila, že keď môže by zle a ešte horšie, potom prečo ak je dobre, nemôže byť ešte lepšie? Toľko jej životná filozofia. A slová na záver?

"Nikdy sa nevzdám," odkazuje ostatným.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.