elektromontér, strojník či energetik, pričom v ostravských hutiach si dokopy odkrútil desať rokov. To si priam pýta jeho komentár.

"Keď som sa vrátil z vojny, potreboval som výhody, čo veľké fabriky vtedy dávali, peniaze na byt, ošatenie, a to všetko sľubovali v podniku vysoké pece, tak som tam šiel. A našiel som si tam celkom noblesnú prácu, bola tam len taká tyč a lopata, robil som strojníka, kde bola podmienka, aby ten človek rozumel strojom, a obsluhoval som dva či tri veľké turbomotory, jeden z nich mal 1,5 megawattov a to je ´šílená´ vec, strážil som tam olej, prúdy, mal som pred sebou kopu budíkov ako v lietadle. A keď stroje bežali dobre, nemusel som nič robiť, tak som si čítal. Ale potom sa zistilo, že si tam čítam. Mimochodom, popri tejto práci som si ešte urobil aj školu - priemyslovku. Do tých hutí som nastúpil v ´69-om a vtedy boli u nás politické čistky, tak tam robila i kopa ľudí vylúčených zo strany: ekonómovia, matematici, politici, taká smotánka a ja som tam varil kávu, lebo u mňa v kabíne bol kľud a neprášilo sa tam, oni tam za mnou chodili, pre mňa to bola akoby univerzita, oni mi trebárs pomáhali robiť domáce úlohy do školy, učili ma vždy niečo navyše, veď to boli odborníci, vravievali: ´no jo, ale to predsa nemôžeš takto rátať tento matematický príklad, musíš nájsť elegantný spôsob riešenia, takto by to vypočítal každý´. A tak som tam mal takúto noblesnú spoločnosť, stále opreli lopatu o tú moju kabínu a šli ku mne (úsmev)."

Od roku 1979 ste boli členom KSČ, no v ´85-om vás vylúčili.

"Tá noblesná práca dlho netrvala, skoro sa prišlo na to, že je tam podhubie rôznych ľudí, tak to pracovisko zrušili a tie budíky previedli na nejakých preverenejších ľudí, než sme boli my tam dole, a tak som sa potom dostal úplne hmatateľne k tej lopate medzi tých odborníkov, no na takú prácu som už fyzicky nestačil, hlavne nočné zmeny boli ťažké, lebo sa na nich odstavovali obrovské zásobníky s rudou, bolo to i nejaké divné na dýchanie. A keď už som mal hotovú tú priemyslovku, tak som šiel pracovať do kultúrneho domu, čo nebolo jednoduché, pretože súčasťou kvalifikácie bol vstup do strany, a ja som jednak nechcel pri tej lopate chcípnuť a jednak sa vtedy hovorilo, že strana je neporaziteľná, pokiaľ sa neporazí sama, a mňa tá myšlienka zaujala. No, ako to povedať, proste, snažil som sa vtedy o niečo, ale nešlo to, a tak, ako aj mnohí ďalší v tej dobe, i ja som si na strane vylámal zuby..."

Čím je špecifický váš vzťah k detskej literatúre?

"To je už preč. Urobil som pár drobných detských básničiek aj som vydal takú zbierku o remeslách i o zvieratkách, o každom zvieratku tam bolo niečo srandovné ako bájka, bolo to mierené na ľudí, no nemožno to prezentovať ako detskú literatúru, lebo deti by si to nekúpili, a dospelí si to tiež nekúpia, keď je to obrázková knižôčka. To už bolo po ´89-om, na ministerstve kultúry som si vybavil povolenie k vlastnému nakladateľstvu, rád by som vydal pár svojich básničiek, ale tiež i básničky kamarátov ako Jarka Nohavicu, Karla Plíhala."

Ktosi definoval texty vašich piesní ako jednoduché príbehy s dejovými zvratmi, snažíte sa o ne zámerne, či je to vaša vlastná tvár, ktorú vy sami nevidíte?

"Je to tak, vravia mi to, jeden kamarát, ktorého si vážim, mi povedal, že sa mu to páči, že sú to epické veci, ja si to uvedomujem, ten kamarát moje texty síce hodnotí dobre, ale mne je to málo, ja považujem za vyššiu poéziu než moje príbehy nejakú krásnu skladbu slov."

Čo vám, ako autorovi, sa na vašich textoch páči?

"No práveže nič, mne to práve pripadá také obyčajné. Ja to síce robím ako najlepšie viem, ale len do mojej hranice vkusu, ďalej, do vyššej poézie, tam ja už nevidím, vo svojom živote som čítal málo poézie, čítal som síce knihy, ale skôr romány, poéziu nie. Preto neviem písať básne, len tie príbehy, ja sa snažím potiaľ, kam až tomu rozumiem, to dotiahnuť čo najviac, ale práveže mám svoj strop a nad ten ja už nevidím."

Kladiete pri písaní textov zvláštny dôraz napríklad na pravidelnú údernosť slov, či dávkovanie humoru, alebo určitú hranicu medzi nárečím a spisovným jazykom?

"Čo sa týka nárečia, tak som si vždy dával pozor, aby som to neprehnal, ak by som to prehnal, pesnička by bola použiteľná akurát v našom okrese a nikdy by jej nerozumel nikto iný, takže nárečie s mierou - aby to bolo nárečie, ale aby tomu bolo rozumieť. A humor neznásilňujem, ak ho v tom texte necháte plynúť voľne, tak si ho tam každý nájde dosť, rovnako ako v bežnom živote."

Rovnako ako mnoho českých i slovenských hudobníkov, aj vy ste boli v Amerike, čo vám dala?

"Bolo to dobrodružstvo, som strašne šťastný, že som videl tú pre nás dlho zákázanú zem. Veľmi sa mi tam páčilo a všade som si tam pripadal ako doma, snáď to bolo ľuďmi, že tam už toľko rokov žije toľko národov vedľa seba - Nemec, Čech, Rus, Belgičan, Holanďan, Číňan, všetky farby, rasy tam žijú spolu, čo ma fascinovalo. Uvedomil som si, že my, Česi, máme problémy žiť s Nemcami, Rakúšanmi, vlastne aj s vami, vidíte, dokonca ani s vami sme nevedeli žiť, tak nad tými vecami som tam trochu premýšľal. Ja som z Ostravy, tam je kopa národov, ak to preženiem, tak Ostrava bola taký malinký východný New York, len v tom dome, kde ja som býval, podo mnou mal byt Slovák, ktorý prišiel v ´50-och rokoch z nejakej zatopenej oblasti Slovenska, pod nimi býval Grék, ktorý ´prchal´ ešte od druhej svetovej vojny, vedľa býval chlapec, ktorého mama bola Ruska, a dole býval nejaký Maďar, a to ešte nikomu nevadilo. Ale potom prišli Kubánci a Vietnamci a my sme o nich začali rozhlasovať, že majú červy v zuboch a také veci, všetci to tak vraveli a štítili sa toho, a nie, to sme už neboli deti, ale dospelí. Keď niekoho nepoznáte, tak si myslíte, že je plný červov, ale tam to fakt vedie, keď sa ľudia separujú, to je nanič. V Amerike si nik nemyslí, že ste plný červov."

Aká je vaša znalosť angličtiny?

"Tak niekde na prvom stupni, že rukami-nohami sa dohovorím. Telefonicky už sa dohováram ťažko, zle, to už je ten druhý stupeň, to mi ešte nejde. A ako chlapci, čo tam žijú, vravia, ešte je tretí stupeň, že ste schopný tým cudzím jazykom tak imponovať, že zbalíte babu, tak tam vôbec nesiaham, viem sa ubytovať v hoteli a povedať dobrý deň a zbohom a tak."

V Amerike ste aj hľadali múzu.

"Raz som len jazdil po hospodách, kde hrá živá muzika, tam nie je vstupné, ale namiesto toho je všade jeden povinný nápoj, tak som za večer obišiel trebárs desať krčiem, raz v Memphise, potom v New Orleans, Austine, tak som si dal za večer desať povinných bourbonov... Áno, tie hospody si ešte i trochu pamätám (úsmev). Po návrate domov som vydal album Něco o Americe i takú knižôčku."

NSDAP.

"(Úsmev) Áno, to je skratka: Nohavica, Streichl, Dobeš a Plíhal, to bola taká partička, vtedy sme si tak hovorili na Ostravsku okolo roku ´83-4-5. Nebola to taká partička, že by sme spolu sedávali a popíjali, naopak, navzájom sme si konkurovali a to nás hnalo, mal som strašne silnú konkurenciu. A keď prišli problémy, zákazy a ´prúsery´, bolo to vtedy také silné vedomie, že v tom človek nie je sám, že niekde sto kilometrov vedľa je na tom niekto podobne, tak v tom zmysle sme partia boli, ale že by sme sa držali za ruky okolo stola, to nie."

A dnes?

"Dnes už je to preč, už si nejak tvrdo nekonkurujeme a je príjemné, keď sa niekde len tak stretneme, podáme si ruku a dáme si pivo. Teda, nie že by som bol už v mojom veku alebo mentálne na tom tak, že sadnúť si a spomínať (úsmev). To v Amerike sa hovorí: ´Hele, vieš, ako spoznáš trampov? Sedia okolo ohňa a stále na niečo spomínajú.´ Ale je to milé."

Máte sformulovanú vlastnú životnú filozofiu, vzťah k svetu, ľuďom, či aspoň myšlienky, hodnoty, o ktoré sa opierate?

"Už som chcel odpovedať, že vám na to neodpoviem, ale napadla mi taká vec, tak pôjdem na to z inej strany. Keby som mohol dať ľuďom to najcennejšie, dal by som im slobodu, aby sa správali slobodne, pretože neslobodný človek pokojne prijíma úplatky, je skorumpovateľný a z toho vyplýva kopa svinstva, čo je na svete, a keby boli ľudia slobodní, toto by nebolo."

Slobodu čoho?

"Vnútornú slobodu. Mne o tom hovoril pán farár tam od nás. Vravel mi: ´Pavle, človek sa pohybuje v troch sférach. Prvá je fyzická, že existujeme a jeme. Druhá je duševná, napríklad, že človek vymyslel mlynček na kávu, aby si život zjednodušil, že skrátka myslí. A tá tretia je duchovná, v oblasti vzťahov, ja a ty, ja a niečo nad nami, že sa ľudia budú porovnávať a zodpovedať nielen priamo medzi sebou, ale aj prostredníctvom niečoho či niekoho nad nimi, aby to bolo spravodlivejšie, lebo spravodlivosť len priamo medzi ľuďmi nie je ideálna. Práve tá duchovná sféra života je vo vzťahu človeka k človeku kľúčová."

Autor: vra

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.