Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ, Východoslovenské múzeum v Košiciach
Liečenie je tak staré, ako ľudstvo samo. Je viac než isté, že už prvé chorobné utrpenie prebúdzalo pud sebazáchovy a nútilo človeka, aby vyhľadával prostriedky, ktoré by jeho bolesti tíšili. Pud ako taký majú tiež zvieratá a práve pozorovaním zvierat boli mnohé lieky odhalené. Ľudia spočiatku pôvod chorôb a bolestí pripisovali bohom, nadprirodzeným silám, či pôsobeniu démonov ako trest. Až keď ľudia poznali - náhodou i životnými skúsenosťami, hojivé účinky potenia, hnietenia a pitia odvarov z niektorých rastlín, stala sa ľudová liečba liečbou rozumovou.
Prvé laické liečiteľské školy vznikli na počiatku 6. storočia pred n.l. na ostrove Kou a v maloázijskom meste Knidos. Za najvýznamnejšieho predstaviteľa knójskej školy sa považuje Hippokrates /asi 460 - 377 pred n.l./. Založil svoje liečenie na starostlivosti o ľudské telo, ako celok. Liečenie začínalo diétou na prirodzený spôsob života, zachovávanie životosprávy, pokračovalo farmaceutikou, teda liečbou liekmi a keď sa ukázali obe cesty ako neúčinné, pristupovalo sa k chirurgickým zákrokom. Približne v tomto období sa liečivá začali triediť na štyri skupiny. Na chladné /napr. ocot/, zahrievacie /sladké hrozno, horčica/, zvlhčujúce /med v zmesi s vodou/ a vysušujúce /šalvia/. Už grécky liečiteľ bol vážnym remeselníkom. Navštevoval ležiacich pacientov v ich domovoch, tých ktorí boli schopní chôdze vyšetroval a liečil vo svojom dome, v dielni /gr. iatreion/. Mal tam väčšiu miestnosť, kde mohol pacienta hospitalizovať a miestnosť, kde mal kúpele. Tu podával masáže a vykonával chirurgické zákroky. Nechýbal ani priestor, kde vyrábal liečivé prípravky. Miesto, kde liečivá a hotové prípravky ukladal, sa nazývalo apothéké /z gr. slova apothémi - odkladať/. Svoje pôsobisko u gréckeho liečiteľa mali aj pomocníci - nezriedka otroci.
Na základe učenia gréckeho filozofa Aristotela /384 - 322 pred n.l./ prepracoval neskôr teórie o účinku liečiv Galenos z maloázijského Pergama /asi 130 - 201 pred n.l./, ktorý oživil a rozpracoval Hippokratove názory a pozdvihol lekársku vetvu liečiteľstva od remesla k vede. Galenos bol známy aj ako osobný lekár niekoľkých rímskych cisárov.
U nás sa liečením zovňajších neduhov, vredov rán, zlomenín, vytknutín, pohmoždenín, trhaním zubov a púšťaním žíl, prikladaním pijavíc, vyrábaním rozličných mastičiek, či pripravovaním liečivých zeliniek zaoberali chirurgovia, alebo ako ich toho času nazývali felčiari, ránhojiči. Boli to praktici bez školského vzdelania, často obyčajní šarlatáni a ľudia si ich málo ctili. No pôvodný predchodcovia chirurgov boli holiči, barbieri. Chirurgovia sa totiž od holičov odtrhli až v ďalšom vývoji.
Holičstvo sa za remeslo začalo považovať v 15. storočí, hoci do cechov sa títo remeselníci začali organizovať a prvé cechy na Slovensku začali vznikať až v 16. storočí. Málokde sa možno stretnúť so samostatným cechom holičov. Najčastejšie sa spájali s kúpeľníkmi, ránhojičmi, alebo chirurgami. Aj v Košiciach mali holiči od roku 1557 svoj cech spolu s chirurgami, v Bratislave boli združení holiči s kúpeľníkmi a ránhojičmi od roku 1583. V 17. storočí cechy holičov nachádzame už takmer v každom väčšom meste.
Holiči v stredoveku nevykonávali len svoju povinnosť, teda hlavnú pracovnú náplň ako : holenie a strihanie brady, umývanie hláv, alebo strihanie, pristrihovanie, či rôznu úpravu vlasov /vytváranie vlniek a iných módou žiadaných tvarov, ktoré dosahovali nahriatymi želiezkami/, ale aj práce ktoré prislúchali chirurgom. Obväzovali, ošetrovali a liečili - kurírovali rany, vredy, vyťahovali z rán strelné guľky, odrezávali choré údy od tela, sádzali a prikladali banky, či pijavice na telo, trhali zuby, púšťali žilou, robili výplachy, naprávali zlomeniny a vytknutia, vyskočené sánky, rôzne poranenia a pod. K liečbe svojich pacientov používali drogy - sušené byliny, rôzne liekové prípravky, cvičenia i kúpele.
Z archívnych dokumentov zo 16. a 17. storočia, ktoré sa o holičoch zachovali sa dozvedáme, že : "každý holič musel vedieť ošetriť také neduhy, ktorých liečba patrí do ich majstrovstva, t. j. aby vedel liečiť hnisavé rany, trhať zuby, pekne rezať žily, zvariť zlomené kosti, dávať namiesto - naprávať vyvrtnuté hnáty, vyliečiť rôzne zdureniny a opuchliny, dobre vyhotovovať rôzne hojivé lektvare a maste."
V artikulách košických holičov z roku 1557 sa dočítame, že ak do cechu prišiel nový člen - teda učeň, dostal ubytovanie u pána otca. Tam mal učeň nažívať v mieri a počestnosti, lebo ak by tak nebolo majstri ho potrestali podľa zásluhy. Ak by učňa prichytili kradnúť peniaze, alebo nástroje, majú ho okamžite vyhodiť a nemá ho už zamestnať žiadny majster v meste. Keďže ich hlavnými pracovnými nástrojmi boli britva, hrebeň a nožnice, každý učeň dostal od majstra 1 nožnice, 1 hrebeň, 2 britvy a šaty. Doba učenia v tomto remesle trvala 3 roky. Ak chcel učeň, alebo tovariš nechať majstra a odísť do učenia k inému, musel túto správu oznámiť svojmu majstrovi o 2 týždne vopred. Po uplynutí učňovských rokov sa učeň oslobodil a stal sa tovarišom. Aj v tomto remesle bola povinná vandrovka, tak ako v iných cechoch.
(Dokončenie nabudúce).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
