podzemného sveta. "Bol som niekoľkokrát v Južnej Amerike i Ázii, no v Afrike ešte nie. Maroko sme si vybrali preto, že nie je až tak ďaleko, ale ide už o exotiku. Lákalo nás pohorie Atlas s najvyšším vrchom Jabal Toubkal. Navyše som v roku 1992 prešiel peši púšť Karakum a videl som aj Atakamu v Chile. Chcel som si preto 'ohmatať' i tú najväčšiu na svete - Saharu. A práve v Maroku dosahujú piesočné duny výšku až niekoľko stoviek metrov," dozvedáme sa od Števa Labudu.
MT: Noc na Sahare - jedna veľká rozprávka
Veľkú časť cesty po vylodení v Casablanke absolvovali autobusmi, alebo menšími nákladiakmi. Dotrmácali sa až do jednej z brán Sahary - mesta Erfoud. Tam cesta končila. Ďalej sa dalo dostať iba terénnymi autami, ktoré ich odviezli až na samú hranicu púšte, kde sa nachádzali lacné hotelíky. "Stretli sme zopár Francúzov, inak žiadnych turistov. Jednoducho nebola to časť sveta ako Alpy, ktoré sú obsypané ľuďmi. Ani tá hŕstka však neriskovala pešiu túru po Sahare. Zaplatili zhruba 800 korún, sadli na ťavy a len sa tak po jej okraji poprechádzali dvadsať minút. Narobili si fotky, aby sa potom doma chválili, že boli na púšti," hovorí známy košický jaskyniar a pokračuje: "Žasli, keď zistili, že my, mimochodom do mestečka sme priíšli až podvečer, sa okamžite s ruksakmi vyberáme proti noci do púšte. Varovali nás, ale my sme už na také veci zvyknutí a nenechali sme sa odradiť."
Šliapali do noci, na oblohe hviezdy a mesiac. Zabárajúc sa do piesku po členky, niekde až po kolená. Prešli asi desať kilometrov, keď sa rozhodli rozložiť stan a prenocovať. "V noci úplne ustal vietor, nastalo ticho ako v hrobe. Do polnoci sme sa kochali pohľadom na črtajúce sa duny na hviezdnej oblohe. Nedalo nám a ešte pred spaním sme sa poprechádzakli taký kilometer od stanu. Bola to úžasná noc. Piesok bol ako perinka. Zospodu stále perfektne hrial. Spali sme v rozopnutých spacákoch. Akoby sme ležali na vyhriatej peci. Nepoužili sme dokonca ani karimatky." Už o deviatej ráno bol piesok úplne žeravý. Vzduch doslova stál a teplota sa poľahky prešvihla cez štyridsiatku. Nedalo sa tam chodíť v sandáloch, nieto ešte naboso. Mali na nohách riadne vybramy ako na túru do hôr.
Nezažili teda legendárne extrémne rozdiely teploty v noci a cez deň. Tie možno zrejme spoznať až tisícky kilometrov vo vnútri púšte. Oni sa dostali dovnútra Sahary len na nejakých tridsať-štyridsať kilometrov. Nechceli riskovať, že by zablúdili. "Kto nevidel Saharu, nevidel púšť. Atakama v Chile sa nachádza vo výške 4000 metrov, ale je kamenitá. Karakum má zas oblé duny. Na Sahare sú krásne ostré štíty a hrebene nafúkané vetrom. Človeka až mrzí, že také nádherné vytvory zničí, keď cez ne prechádza," povzdychne si Š. Labuda.
S vodou to museli vyriešiť, samozrejme, len tak, že si ju zobrali so sebou. Koľko uniesli. Naložili si len nejakých desať-dvanásť litrov na štyri dni. "Varili sme si klasicky po slovensky. Mali sme trojlitrový kotlík, zvarili sme cestoviny, potom sme posmažili cibuľku na slaninke, dali tam bravčové vo vlastnej šťave a bolo na svete perfektné jedlo. Človek tam však nepotrebuje až tak veľa jesť. Hlavne treba dodržiavať pitný režim."
MT: Namiesto škorpiónov naďabili na karavánu Berberov
Aj keď ich domorodci varovali pred škorpiónmi, na žiadneho nenaďabili, ba dokonca na žiadneho živočícha. Zato sa na štvrtý deň putovania stretli s obyvateľmi púšte Berbermi. "Zrazu sme v diaľke zbadali karavánu s ťavami. Akurát mali prestávku, Berberi polihovali. Keď sme podišli bližšie, rukami-nohami sme prehodili pár slov. Vedia totiž len arabsky, v Maroku rozprávajú francúzsky väčšinou len vzdelanejší ľudia. Spočiatku sme z nich aj mali strach, veď sme sa nachádzali hlboko v púšti a keby nám niečo urobili, ani pes by po nás neštekol. Boli však veľmi priateľskí. Trochu sme sa im aj podobali, lebo sme na ochranu proti piesku tiež používali berberské šatky, ktoré sa omotajú okolo hlavy. Ani to nás však úplne neochránilo, lebo po návrate z púšte sme mali piesok všade. Aj v..." smeje sa Števo.
Keď pred pár rokmi putoval Uralom, vykšeftoval svoje hodinky s tamojšími domorodcami za celý kožuch. A keďže sú Berberi veľkí obchodníci, handlovalo sa aj na Sahare. "Chceli napríklad tričko, sandále, jednoducho vec za vec, prípadne by aj doplatili. Arabsky síce nevieme, ale keďže používame rovnaké číslovky, nebol problém. Stačila ceruzka a kúsok papiera. Ja som vykšeftoval nádherný náhrdelník s berberským motívom. Pravý, nie také čačky, čo sa dajú kúpiť na bazároch. Bol robený z keramiky. Daroval som ho manželke na narodeniny, ktoré oslavovala akurát po mojom návrate." Zapol jej ho na krk a na druhý deň išla do mesta nakupovať. Niekde ho však na košickej Hlavnej stratila. Veľa si ho teda neužila. "Pozdravujem preto aj touto cestou nejakého Košičana, ktorý našiel náhrdelník a nevie, že je berberský. Pochybujem, že ho nejaký nálezca vráti. Manželka bola z toho nešťastná a aj mňa to 'dojalo'. Bola to totiž fakt vzácnosť," smutne skonštatuje Števo.
Na okraji púšte sa dajú kúpiť aj ďalšie atraktívne suveníry - rôzne fosílie. Drobné kúsky, ale aj obrovské bloky. Vážia i niekoľko ton, merajú hoci dvakrát dva metre a stoja 150-tisíc korún. Tie sú cez hranice jednoducho neprenositeľné. "Škoda, krásne by sa vynímali doma v obývačke. Majú ich tam doslova na mraky, ponúkajú ich na každom kroku "
MT: A predsa sa im podarilo urobiť portrét ženy
Pri putovaní naprieč Marokom spoznali aj ďalších svojráznych domorodcov - Nomádov. Stretli ich v náhorných planinách neďaleko púšte vo výške asi 1700 metrov nad morom pri jazere Sidi Ali. Títo kočovníci prežijú celý život v stanoch. Sú zhruba desať metrov dlhé a päť metrov široké. Aj keď vonku fúka studený vietor, vnútri je veľmi príjemná klíma. Nie sú tam žiadne stoličky, sedí sa priamo na krásnych ručne tkaných kobercoch. "Berberi sú, nechcem ich uraziť, bordelárskejší, všade okolo nich je špina, odpadky. U Nomádov bolo čistúčko, stan vyzametaný," porovnáva košický svetobežník. "Keď nám ponúkli čaj, všimol som si, že poháre boli vyumývané priamo pred nami zotrikrát v horúcej vode. Ani ja ich doma tak kvalitne neumývam. Pili sme mätový čaj, je strašne sladký a silný. Do priemerne veľkého čajníka hodila domáca pani cukor veľký ako päsť."
V moslimskom Maroku sa im veľmi nedarilo odfotiť portréty žien. Na našej dedine babka ochotne zapózuje aj s kravou. Tam je to čistá katastrofa. Chlapov sa ešte dalo ako-tak, ženy absolútne. V pohorí Atlas sa im stalo, že fotografovali skupinku mulov, na ktorých sedeli ženy a popri nich šiel chlap. "Nastavil som clonu i čas a bleskovo som to cvakol. To ste mali vidieť. Chlap hneď zobral do ruky kameň a zahnal sa po mne. Stalo sa aj, že som zazrel tri ženy debatujúce na ulici. Priplížil som sa, akože idem fotografovať kamaráta, ktorý si neďaleko nich pozeral suveníry, Namieril som foťák, ale všimol si ma vedľa nich stojaci chlap. Ihneď sa otočili a zmizli z ulice," spomína neúspešný paparazzi Š. Labuda.
Napokon sa na nich predsa len usmialo šťastie. Bol to doslova zázrak, ako sa im podarilo votrieť do už spomínaného nomádskeho stanu. Motali sa po planine a tvárili sa, že sú výskumníci, ktorí zbierajú nejaké fosílie. "Podišli sme k stanu na takých tridsať metrov, zrazu z neho vyšla žena... A pozvala nás dnu. Pozdravil som bon jour, ona mi naznačila, že po francúzsky nevie a aj som si v duchu pomyslel, ako dobre, lebo ani ja nie. Prešli sme na arabštinu. To bolo ešte horšie. Nešlo o žiadny rozhovor. Rozumel som len tee - čaj. Tak sme len sedeli a pozerali na seba. Mohol som sa aj slobodne pohybovať po stane, dôverovali nám. Vládla tam veľmi príjemná atmosféra." Našťastie nebol doma okrem starca žiadny chlap. Matka s dcérou im vonku pred stanom zapózovali aj pred fotoaparátom. Ženy mali potetované celé brady aj líca nomádskymi vzormi. Na rozdiel od zaklínačov hadov, všakovakých bubeníkov, rozprávačov príbehov z tisíc a jednej noci, či ľudových liečiteľov v Marakéši nepýtali za fotenie žiadne peniaze.
MT: Aj strechu Maroka už dobýva komercionalizácia
Byť v Maroku a nezájsť do pohoria Atlas, ktoré sa tiahne severnou Afrikou, bolo pre dvojicu jaskyniarov nepredstaviteľné. A ešte nepravdepodobnejšie, že by nezdolali jeho najvyšší vrch Jabal Toupkal, vysoký 4186 metrov.
Autobusmi sa dostali až do dedinky Imlil vo výške 1700 metrov nad morom. Tam sa nachádza akési záchytné turistické centrum. Úzkym suchým údolím potom stúpali asi 30 kilometrov do dediny Marabu, najvyššie položenej v celom Maroku. Tam už na nich číhali aj čierne škorpióny takmer pod každým kameňom. "Po celý čas sme stretávali muly a somáre plne naložené všakovakými vecami. Čudovali sme sa, na čo to všetko vynášajú hore, keď tam nič nie je. Pochopili sme až vo výške 3100 metrov. Stavali tam totiž obrovskú horskú chatu z kamenia a hliny. Komercia dorazila už aj tam. Prespali sme tam. V noci bolo iba päť stupňov a fúkal studený vietor. Cez deň vystúpila teplota maximálne na desať-dvanásť stupňov."
S tým sa dokázali vysporiadať bez väčších problémov. Oveľa horšie to bolo s hygienou. Človek sa nemá kde umyť, lebo vo výške nad 3000 metrov už o vode nebolo ani chýru. Stále ju bolo potrebné nosiť so sebou. "Napríklad, keď pravou rukou jete a ľavou si utierate, viete čo, nesmiete si ich pomýliť. To by bol koniec. Mohli by nastať veľmi vážne črevné problémy," poskytol nám Števo zadarmo neoceniteľnú radu.
Atlas nie je také svieže pohorie ako trebárs Alpy, chýbajú tam plesá a horské potôčiky. Je veľmi starý a zvetralý. Chýbajú tam tiež atraktívne pevné skalné steny na lezenie. "Keď sme vyšli na vrchol, počasie nebolo práve ideálne. Videli sme asi na 15-20 kilometrov. Ako jaskyniari sme si však nemohli nevšimnúť aj otvory do jaskýň. Možno by stálo za to ešte raz sa tam vrátiť a preskúmať ich."
Počas zostupu z vrcholu Atlasu prechádzali cez obrovské cédrové lesy. Stromy boli vysoké cez 40 metrov a hrubé v priemere aj tri metre. Pred cestou do Maroka sa pripravovali na všetky nástrahy púšte, ktorá k nim bola napokon milosrdná. Netušili, že práve v lese ich môže niečo zaskočiť. "Opice. Vôbec sme ich tam nečakali. Išlo zrejme o makaky zelené, ale nie som si celkom istý. Behali po korunách stromov. Až hlbšie v lese sme zazreli aj stádo behajúce po zemi. Keď nás zbadali, ušli na stromy. Zostal len statný sebavedomý samec a jedna samička. Kamarát neotáľal, priblížil sa na nejaké tri-štyri metre a cvakol si ho priamo na zemi. Samec sa tváril nevraživo, ceril zuby, preto sme sa neodvážili podísť bližšie. Hrozilo, že nás napadne," dodáva na záver Števo Labuda.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
