snímke) musel toho prežiť neúrekom. Len sa mu jazyk akurát vtedy nechcel naladiť na humornú nôtu. Postupne ale sčasti rozmotal klbko zaujímavostí a zážitkov. Napríklad o tom, že Silvestra prežil neraz v cudzine, trebárs v Moskve či vo Švajčiarsku. "Keď sme boli na výjazde s klubovým celkom, tak sa posedelo a potom si každý išiel po svojom. Iné to bolo trebárs v Moskve s národným tímom do dvadsať rokov, večer mal oficiálny charakter. Keď sme boli za hranicami s Košicami, hráčov sme nejako špeciálne nestrážili, nesliedili, koľko vypijú. Iné to bolo s mladíkmi, tam sa muselo dať pozor, aby to nebodaj neprehnali. Jeden pohárik šampanského mali umožnený a čo vypili prípadne potom, to už neviem... Boli sme, pravdaže, za nimi aj na izbách, ale keď ktosi chce, tak si príležitosť nájde, to je jasné," roztiahol pery znovu do úsmevu tento známy kouč, pod rukami ktorého prešli stovky zverencov.

Práve hokejisti sú tí, čo často trávia posledné dni v roku na zájazdoch. J. Selvek poznamenal, že vari zo desaťkrát aj on oslávil príchod nového roku mimo domova. Najradšej spomína na voľakedajšie tradičné cesty košického klubu do Švajčiarska. Štedrovečerné menu členovia výpravy stihli ešte v kruhu najbližších a potom sadali do autobusu. "Stretli sme sa tam aj s našimi emigrantmi, sadli si s nami, zaspievali sme si vedno slovenské pesničky. Vtedy sa im objavili slzičky v očiach. Bolo to dojemné." Vraj nikdy nepocítil, že by práve dni medzi Vianocami a Silvestrom nejako zle vplývali na psychiku, koncentrovanosť hráčov. "Vždy išlo len o krátky časový úsek a to sa dalo vydržať." Mimochodom, tréner Selvek prezradil, že pokiaľ zostal doma, len výnimočne sa vybral s manželkou niekam do spoločnosti s partiou. "Nepovedal by som, že som zástancom papučovej zábavy, ale tak to vyšlo. Možno len zo tri razy sme si s polovičkou niekde vyrazili." A čo cudzina, lákavejšie práve tam boli návštevy barov? "Kdežeby. Ešte za čias spoločného štátu sme šetrili korunky, aby sme niečo mohli kúpiť domov a tak sme bary obchádzali.." Stalo sa nebodaj aj to, že sa zabudlo na šumivý sekt? "My sme tam nosili šampanské a nejaké nám vždy zostalo," chichúňal sa.

Kormidelníci sa neraz obávajú, že práve v tomto období poklesne životospráva, lebo všakovaké dobroty lákajú k tomu, aby ich hráči ochutnali a to sa môže prejaviť aj na ich hmotnosti. "Z toho by som vedu nerobil. Každý profesionál vie, čo si môže dovoliť a keď aj nejaké to kilečko nabehne, za dva-tri dni je dolu." Iné však je, ak sa to preženie s ohnivou vodou, ale to je už tiež vecou každého jednotlivca, aké hodnoty vyznáva. "Vždy záležalo na situácii, ale menší prehrešok sa dal i tolerovať, ak neboli na programe okamžite zápasy..."

Pamätníci hovoria, že voľakedy aj vo vrcholovom športe bolo viac zábavy. Teraz akoby dobrú náladu vytláčala zavše aj silená serióznosť, suchárstvo. "Dakedy sme hrali zadarmo, momentálne sú v hokeji veľké peniaze, možno to bude i v tom." Ktovie, čo budú hovoriť k tejto téme súčasníci o niekoľko desiatok rokov, keď možnože už vtedy úsmev priamo v akcii na ľade bude priestupkom proti pravidlám... Hovorí sa, že sranda musí byť, aj keď chleba nieto. Nuž, uzavrime túto kapitolku letmých spomienok Jána Selveka príhodou, ktorá sa stala doslova kultovou a legendárnou. Bolo to ešte v období federálnej ligy, keď sa výprava Košičanov vracala z ligového vystúpenia v Čechách. Pri Levoči bola cik-pauza. Hráči vybehli von a keď si uľavili, nasledoval návrat do autobusu, ktorý sa pohol. Vonku, v desaťstupňovom mraze, chýbal však jeden z borcov (menovať ho radšej nebudeme, aby sa okruh posmeškárov v jeho okolí príliš nerozšíril). "Bol do pol pása holý, stál tam iba v nohaviciach a čo mu iné zostávalo, než stopovať. Do rána sa chudák nejako dostal domov, nikto mu nechcel zastaviť. Nemožno sa čudovať, veď kto by v noci zobral obnaženého chlapa do auta!" Nuž, nemalo by sa to stať, ale zodpovedný člen výpravy sa akosi pozabudol a neporátal hráčov. "Vedúci mužstva by si zaslúžil pokutu, nie oneskorenec, čo tam ostal v tme trčať. Ten si najprv myslel, že si robíme žarty a domnieval sa, že po pár metroch zastavíme. Aj preto nepobehol za autobusom, nebúchal na dvere. Až po chvíli zistil, že naozaj nevieme, že nenastúpil. Až keď sme ufujazdili, tak mu došlo, aká bije," zalovil v záplave udalostí, ktoré lemovali jeho trénerskú činnosť, bezmála 62-ročný muž s dirigentskou paličkou. A čo si bude želať dnes o polnoci? "Hlavne zdravie a šťastie pre seba a pre všetkých členov rodiny, známych, kamarátov."