legendárnej skupiny Elán, s ktorou prežil obdobie najväčších úspechov. So zmiešanými pocitmi Elán opustil v roku 1985, aby sa do nej po 11 rokoch s patričnou noblesnosťou opäť vrátil. Naďalej sa venuje svojej sólovej kariére, skladá filmovú hudbu, svojou aranžérskou a produkčnou prácou prispieva k vzniku mnohých hudobných projektov, naďalej píše najkrajšie slaďáky na Slovensku. Podobne ako Miro Žbirka sa po mnohých rokoch vrátil aj na koncertné pódiá. A jeho návrat nebol hocaký. Prednedávnom skončené SME TU Tour 2002 je právom považované za Vašovo najväčšie koncertné turné všetkých čias. Tí, čo boli na jeho koncertoch, to istotne potvrdia.
Bicyklovať ste sa vraj naučili tak, že ste nabúrali do kôlne. Aj s klavírom to bolo podobné?
- Naučiť sa bicyklovať bolo síce bolestivé, ale trvalo to kratšie. A vraj kto sa to raz naučí, už to nezabudne. S klavírom je to ťažšie. V podstate som sa na ňom doteraz nenaučil hrať tak, ako by som chcel. A keď chvíľu nehrám, je to ešte horšie. V tichosti závidím svojim zdatnejším kolegom, ale na druhej strane sa cítim viac skladateľom, ako virtuózom.
Na prelome "krízových rokov" 1968/1969 vznikol oficiálne Elán, vy ste boli zakladajúcim členom. Ovplyvnili nejako politické udalosti vznik a začiatky fungovania novej skupiny?
- To, že som v roku 1968 založil svoju prvú skupinu, bolo podmienené obdivom k Beatles, Rolling Stones a podobným kapelám. Mal som 14 rokov a aj keď bolo vtedajšie politické dianie rušné, veľmi som tomu pozornosť nevenoval. Začal som si totiž plniť chlapčenský sen hrať v najslávnejšej kapele na svete. Po augustových udalostiach však môj vtedajší bubeník emigroval spolu s rodičmi do Kanady, a tak som tú kapelu musel budovať odznova. Vtedy som oslovil svojho spolužiaka z ĽŠU Joža Ráža a základ budúceho Elánu bol hotový.
Po odchode z Elánu v roku 1985 ste sa venovali predovšetkým kompozičnej a aranžérskej činnosti. Nebolo vám ľúto odísť po toľkých úspešných rokoch? V čom vidíte dnes, s odstupom času, príčiny tohto istotne neľahkého rozhodnutia?
- Naozaj to nebolo ľahké rozhodnutie, ale tak už to v živote býva. Pre môj odchod z Elánu som sa rozhodol z viacerých príčin. Po tom, ako sme sa v roku 1980 stali "slávnymi", nasledovalo 5 rokov hektického života koncerty, nahrávanie, televízne programy, skúšanie, cestovanie. V podstate sme sa nezastavili a ja som toho už pomaly začal mať dosť. Nemal som čas na rodinu, ale ani na tvorbu. Večne sme boli niekde na cestách. Tiež som si uvedomil, že môj sen o svetovej sláve sa kvôli ostnatým drôtom okolo nás nikdy neuskutoční, a tak som sa rozhodol z toho šialene sa rútiaceho vlaku vystúpiť. Medzi sebou sme problémy nemali, rozišli sme sa v dobrom, a tak nebolo vylúčené, že si niekedy v budúcnosti spolu ešte zahráme. Trochu som si to v duchu aj želal.
Dnes ste opäť v Eláne, ale vzájomné vzťahy jednotlivých členov časom dozreli určite do iných polôh ako v čase odchodu.
- V čase pred mojim odchodom sme pre Elán žili 24 hodín denne. Na všetko sme boli sami, nemali sme za sebou žiadneho "manažéra", čo by niečo vybavil. Na samotné hranie nám zostávalo paradoxne najmenej času. Boli sme spolu skoro stále, riešili sme veci, hlasovali o pesničkách, občas sme sa hádali, občas zapíjali stávky. Žili sme hlavne z nadšenia. Keď som sa po jedenástich rokoch vrátil, všeličo sa zmenilo. Nielen v hudbe, ale aj v spoločnosti. Každý z nás má teraz už aj iné okruhy záujmov, sme možno trochu pokojnejší, skúsenejší.
Vašo Patejdl Tour SME TU 2002 je označované za najväčšie koncertné turné V. P. Čím? Bol to zámer alebo to tak jednoducho vyšlo?
- Vždy som sa snažil robiť veci najlepšie, ako viem. Vždy som sa snažil dávať si veľké ciele a bol som rád ak som ich aspoň na 90% dosiahol. Keď sme plánovali toto turné, rozmýšľali sme, čím by sme mohli ľudí zaujať. Postupne z toho vznikol takýto obrovský projekt. Samozrejme, že som na to nebol sám. Našli sa správne nadšení spolupracovníci, s ktorými sa nám tento projekt nakoniec podaril realizovať. Musím sa poďakovať najmä Michalovi Čimerovi z MC Produktion, bez ktorého by toto turné určite nebolo.
Hosťami turné sú významné osobnosti, ktoré na pódium vyťahujete ako esá z rukáva. Prečo ste sa rozhodli práve pre týchto a nie pre iných?
- Ako som už spomínal, chceli sme ľudí zaujať a v duchu názvu turné "SME TU" predstaviť vo vyše trojhodinovom programe aj svojich kamarátov, kolegov. Dokázať, že slovenská hudba bola a stále je dobrá a že má čím osloviť jej priaznivcov. Ako prvú som predstavil Katku Hasprovú, s ktorou som ako producent tohto roku dokončil jej nový album "Chvíľu so mnou leť". Potom prišiel na rad Peter Nagy, ktorý divákom pripomenul svoje hity najmä z 80-tych rokov, no a na záver som si pozval Joža Ráža, s ktorým som si zahral niektoré elánovské pesničky, ktoré tak často na koncertoch nehrávame.
Tohtoročnú dovolenku ste absolvovali na Ibize, v letovisku, kde možno stretnúť slávne svetové hviezdy ako Robbie Williams či Eros Ramazotti. Počítate sa teda aj vy k takýmto hviezdam?
- To rozhodne nie. Možno u nás ma ľudia poznajú, ale o 60 km na západ o mne vôbec netušia... Bolo by zbytočné niečo si namýšľať a ani za tú našu "malú" slávu si nič nekúpim. Dostať slovenskú hudbu do zahraničia je veľmi komplikované už aj kvôli rečovým bariéram. Situácia je skôr opačná, zahraničná hudba okupuje naše médiá a dnes už je pomaly sviatok počuť v slovenskom rádiu slovenskú pesničku. Mrzí ma to hlavne kvôli mladým kapelám a interpretom. Nás si ľudia ešte trochu pamätajú z minulých čias, ale mnohí mladí majú bohužiaľ smolu.
Patríte medzi osobnosti slovenskej populárnej scény, ktoré počas svojej kariéry nemali takmer žiadne mediálne škandály drogy, pijatika, rozvod, milenky a pod. Ako to vnímate?
- Snažil som sa a stále snažím zaujať skôr svojou hudbou, ako súkromným životom.
Pri vašom mene sa mi tlačí na jazyk z množstva charakteristík jedno "majster slaďákov". Čo vy na to?
- Je to dané možno tým, že som - aspoň vo vnútri - celkom romantický typ. Veci okolo seba vnímam dosť citlivo a v hudbe hľadám harmóniu textu, melódie a atmosféry. Mnohé moje pesničky vznikli na hotový text, takže ich úspech majú z veľkej časti na svedomí aj moji kolegovia textári Ľuboš Zeman, Boris Filan, Kamil Peteraj, Jožo Urban a ďalší.
Nechceli ste skladbu "Voda, čo ma drží nad hladinou" spievať vy?
- Často sa ma pýtajú, prečo som niektoré najväčšie hity "daroval" svojim kolegom. Každá z tých pesničiek, vrátane Vody..., bola robená vlastne na objednávku. Ako skladateľa ma často oslovujú, aby som na daný text urobil pesničku pre konkrétneho speváka. Keďže som "profesionálny" skladateľ a ako som už spomínal, všetko sa snažím robiť najlepšie, ako viem, občas sa mi podarí urobiť naozaj celkom dobrú pesničku. Vtedy som na seba, ako na skladateľa dosť hrdý a vôbec mi nevadí, že to bude spievať niekto iný. Poviem si, že si pre seba skúsim napísať ešte lepšiu.
Hovorí sa, že čím viac sa žerú politici, tým hladnejší je národ. Sledujete slovenské politické dianie? Boli ste voliť?
- Terajšie politické dianie okolo seba nechtiac musím pozorovať. Je toho totiž stále strašne veľa v novinách, televízii, atď. Najviac ma štvú rôzne ekonomické a morálne kauzy. Je hrozné, že mnohí ľudia stále veria niektorým klamárom a zlodejom. Inak ma politika veľmi nezaujíma, bol by som rád, keby prišiel čas, keď by naše verejné záležitosti riadili a spravovali ozajstní profesionáli, ktorým by nešlo o popularitu a hlavne nie o cudzie peniaze. Voliť som bol, nemožnosť slobodne voliť som zažil a tak možnosť výberu, aj keď trochu obmedzenú, beriem ako základ demokracie. Ale koho som volil neprezradím. Voľby už našťastie nie sú o dobre a zle (možno skôr o menšom a väčšom zle...), keď treba zmobilizovať celý národ a podporiť "dobro". Je to čím ďalej tým viac obchode a peniazoch a ja nemám prečo niekoho v tomto podporovať.
Pociťovali ste niekedy v šoubiznise závisť?
- Aj speváci a muzikanti sú len ľudia, a tak sa medzi nimi nájdu dobrí aj zlí, závistliví aj prajní. Na druhej strane nie je veľmi čo závidieť. Každý si po počiatočnej eufórii zo slávy nakoniec uvedomí, že sa z nej človek nenaje a potom buď vydrží a bude na sebe "makať", alebo nevydrží a začne ostatných ohovárať a závidieť im. Keď hovoríme o závisti, skôr my môžeme závidieť našim kolegom v iných krajinách, kde si ich prácu naozaj vážia trochu viac a kde si do svojich televíznych programov, na podnikové večierky a iné "dôležité" akcie volajú hlavne svojich interpretov, svoje "hviezdy" a nie tak, ako to často býva u nás, že nič domáce nám nie je dosť dobré.
Súhlasíte s konštatovaním, že múdrejší ustúpi?
- S hlupákom je akákoľvek debata zbytočná. Potom by som to nenazval ústup, ale taktický odchod...
Čo by ste odkázali mladým začínajúcim skupinám, ktoré sú v úvodzovkách v podobnej situácii, ako ste boli vy v roku 1969, keď ste zakladali Elán?
- Toto je beh na dlhé trate. Vyhrá ten, kto vydrží. Úspech je vždy podmienený snahou, treba preň niečo urobiť. Cvičiť, skúšať, hrať a po prvom úspechu sa nezblázniť.
Ktorým smerom sa budú uberať vaše kroky v najbližšej budúcnosti? Čo chystáte na nasledujúci rok?
- Najprv si trochu oddýchnem a potom začnem pripravovať materiál na svoj nový album, ktorý som pred turné nestihol. Snáď sa mi podarí ho aj nahrať a potom sa uvidí. Mám v pláne realizovať niekoľko projektov, ale všetko závisí od časových, finančných a iných okolností.
Autor: Robert BUČEK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
