dôchodku sa nechystá, práve naopak. Zasypaný množstvom práce v divadle, v televízii i vo filme, žiari šťastím, ktoré sa mixuje s únavou.
Vaše neuveriteľné príbehy, ktoré rozprávate, sa skutočne stali, alebo sú dielom vášho humoru a fantázie?
"Kdeže, všetko je to z reálneho života. Veď aj teraz, keď ste na mňa čakali, som stihol doslova pracovný úraz. Kabát som mal zavesený na úchytke na nábytkovej stene v kancelárii usporiadateľa. Keď som si chcel z vrecka vytiahnúť cigarety, ovalili ma dvierka z barovej skrinky, ktoré sa pod tiažou kabáta odrazu otvorili. Mám rozbitý nos, tečie mi krv a keď ma zajtra uvidí manželka, neuverí mi, že som k tomu prišiel úplne náhodou. Povie, že som si určite dal viac vína a niekde sa na snehu vyvalil."
Keď sme pritom vínku, o vás je známe, že si víno sami vyrábate, že sa staráte o vinohrad?
"Keď sme cestovali vlakom do Košíc, ochutnávali sme trošku z mojej tohtoročnej úrody. Vínko je dobré, len je ešte mladé, musí postáť v sudoch a potom budem ešte lepšie. Na vinohrade je kopa roboty, striekate hrozno proti kadejakým pliagam, beháte s bandaskou s postrekom. Na to ja pri svojej práci nemám čas, možno keď budem penzista. Teraz mienim vinohrad vrátiť naspäť švagrovi. A dobré vínko si len vychutnávať."
V relácii Sedem, s. r. o. ste pohotový, okamžite reagujete, glosujete. Priznajte, máte čas aj na prípravu, dozviete sa dopredu, ktoré udalosti budete glosovať?
"Témy dostaneme dopredu, môžeme si niečo dopredu vymyslieť, ale ja to nemám rád. Som nadšený, keď to tam vznikne. Má to život, je to šťavnatejšie. To je to umenie improvizácie, ktorému sa nedá naučiť ani doma ani v škole, to si musíte cibriť v živote pri rôznych situáciach. A to ma nesmierne inšpiruje."
Koho zo svojich kolegov pokladáte za majstra inprovizácie?
"Obdivujem Jula Satinského. On je síce teraz taký trošku smutný, lebo nie je najzdravší. Ale jeho glosy sú úžasné a to si pritom nič nepripravuje, nechodí ani na skúšky až rovno na vysielanie. Už cestou v aute nás baví svojimi postrehmi až sa ideme od smiechu popukať. Aj Milan Lasica je úžasný improvizátor, jeho humor však nesedí každému. Atmosféra je pri natáčaní výborná, niekedy sa tak smejeme, že nás musia vystrihnúť. Napríklad keď som vymyslel tú vetu celkom neočakávane, že smäd je najlepší učiteľ alebo keď Julo zahlásil, že mal priateľku z Moravy, ktorá mala takú zježenú chamajdu..."
Prečo je v Sedem, s. r. o. len jediná žena. Niet vari vtipných žien na Slovensku?
"Autori relácie to skúšali s kadekým a všelijako. Priznám sa, že nie každá žena sa vie tak uvoľniť, aby bola dobrá. Skúšali sa mladé i staršie herečky, však aj my sme tam na konkurz. Nie preto, že môj syn je dramaturgom relácie. Skúšajú sa rôzne kombinácie.
Prečo?
"Mňa napríklad teraz skúšajú s Mariánom Labudom, lebo my sa vieme dobre štengrovať. My sme s Labudom ako manželia, od roku 1961 sme spolu v jednej škole, divadlách, dokonca aj na vojne sme spolu boli. A už ani nehovorím, že som skoro nestihol svoju svadbu a chvíľu hrozilo, že si moju ženu vezme Labuda, ktorý ju viedol k oltáru ako svedok. Našťastie som dobehol, keď si mali kľaknúť k oltáru."
Myslíte si, že naozaj existuje fenomén východniar. Zažili ste s vychodniarmi niečo, na čo nikdy nezabudnete?
"Isteže sú vychodniari fenoménom. Nie nadarmo sa hovorí, že sú šaleni jak Talijani. Inak ste tu veľmi bystrí ľudia, otvorení a priami. A vždy ste ma tu na východe chceli dobehnúť. S Mariánom Zednikovičom nikdy nezabudneme na jeden kšeft, ktorý sme mali dohodnutý v Michalovciach. Mali sme na nejakej súťaži zajazdiť na motokárach okolo značiek a urobiť tam trošku zábavy. Tak sme tam docestovali a keď sme stáli pred organizátorom, toho až vtedy osvietilo, že aké mal s nami plány. Skríkol na akéhosi poskoka:Pišta, ta dze tote kužeľe, dze tote kužeľe, prekristapana. Chýbali totiž tie kúžele, okolo ktorých sme mali zajazdiť. Ale to ako to kričal, nám navždy utkvelo v pamäti, lebo my sa na tom smejeme aj teraz po dvadsiatich rokoch. Keď v šatni v divadle niečo hľadám a odrazu len zakričím, dze toto kužele, prekristapanaboha.
Diváci si obľúbili komediálny seriál Bud Bindi, chystáte ďalšie diely?
"Scenár je pripravený na ďalších osem dielov. Aby sa to dalo predať do sveta, potrebujeme mať natočených aspoň päť a pol hodiny. Keď sa blížili voľby, nebola vôľa sponzorov dať peniaze. Vyčkávali, ako dopadnú. Možno sa teraz niečo pohne."
Ako to, že ste nedokázali presvedčiť o podpore ministra Milana Kňažka, ktorý bol vašim kolegom.
"Prosím vás pekne, keď sme za nim boli, normálne pri rozhovore zaspal, tak sme ho asi otravovali. Vykašľal sa na nás."
Aktívne sa angažujete vo verejnom živote, podporoval ste SDKÚ v predvolebnej kampani. Nechceli ste sa stať poslancom?
"Ponuku som od SDKÚ dostal, ale jednak som už starý a jednak by som v parlamente nevydržal sedieť ani päť minút. Určite by som niekoho zaškrtil. A divadlo by som nevymenil za politický kapitál. Som spokojný, kde som. Pozrite sa na Kňažka, ako dopadol, Prešiel niekoľko strán a pritom už keď sa trhal od VPN k Mečiarovi, sme mu hovorili, že si s nim len vytrie zadok ako s každým. Nepočúvol a mali sme pravdu. Najlepšie by bolo, keby Mečiar zostal sám v HZDS a nikto by si ho už nevšímal."
Vypočuje si Dzurinda od vás aj kritiku?
"Samozrejme, aj keď sa nestretávame tak často. Prišiel na moje šesťdesiatiny a zdržal sa dosť dlho.Pán Dzurinda sa nikdy nebránil kritike. Zistil totiž, že sa medzi obyčajnými ľuďmi dozvie veľa zaujímavých vecí, že získa spätnú väzbu. Ochrankári sa čudovali, že tak dlho sa nezvykne zdržiavať. Nikto sa mu tam nepodlizoval, nehádzal komplimenty, ja som ho nechal medzi ľuďmi, nech počúva. Som rád, že ideme do NATO, EU, ktoré určia jasné pravidlá, fungujúce v demokratickom svete. Lebo chybou bolo, že sa nevytriedili komunisti v novembri 89, nezakázala ich strana, ale sme dovolili, aby sa tu veselo rozťahovali a určovali pravidlá."
Na čom v súčasnosti pracujete, robíte niečo pre televíziu, film?
"Som v jednom kole, nestačím už s dychom. Práce mám nad hlavu, čomu sa teším, ale niekedy mám pocit, že už nevládzem. Teraz sme filmovali pre televíziu Lorda Nortona a sluhu Jamesa, ktorého dej sa odohráva v blázinci. Bolo to šialené, pretože sme to natáčali v skutočnom blázinci. V kaštieli vo Veľkom Bieli, kde sú mentálne postihnuté ženy. Neviem, prečo to v telke zobrali doslovne, že ak sa dej odohráva v blázinci, tak sa to musí aj točiť tam. Boli sme neustále vyrušovaní, občas sa ozval nejaký zbesilý krik z chodby, čo je tam bežné, ale my sme potom neboli tak v pohode, akoby to bolo bývalo v televíznom ateliéri. Neviem, kedy sa to objaví na obrazovkách, ale už sme to dotočili."
A film?
"Práve som v Čechách dotočil krátky polhodinový film o demagógii, o tom, že keď sa stretnú dva názory, nemusí to dobre dopadnúť. Volá sa to Fricasse, tak sa totiž volá francúzske jedlo-zajac na smotane. Dej sa odohráva v minulom storočí, v jednej vyberanej reštaurácii, kde sa nikdy nestalo, aby hosť jedlom pohŕdol a niečo kritizoval. Až kým nepríde taký, ktorému sa nepozdáva korenie, ktoré dal kuchár do Fricasse. Hraje ho Martin Huba a ja hrám kuchára, ktorý si nalepí čierne fúzy, aby ho nikto nepoznal a vyberie sa hosťa umravniť do rajónu. Keď to nejde podobrotky, prisadne si k nemu a ohrozujúc ho pištoľou, ktorú má skrytú pod časníckou utierkou, ho núti dojesť. Bude to veľmi vydarený kúsok, režíroval to šikovný mladý režisér Martin Krejčí."
Kedy sa zastavíte?
"Neviem, asi až v truhle. Svojej žene som povedal, že to už fyzicky nezvládam, jednoducho nevládzem. Dnes sme vstávali skoro ráno, päťhodinová cesta vlakom do Košíc, dve vystúpenia v Košiciach, nočákom naspäť do Bratislavy. Ráno skúška v divadle, nejaké natáčanie v televízii, potom večerné predstavenie. Takže ten frmol tak skoro neskončí."
Po čom najviac túžite?
"Po pokoji, kľude, aby som mohol vypnúť telefón na dva týždne, nikoho nepočuť, ísť do lesa na prechádzku."
Kde a ako budete silvestrovať?
"Na Silvestra si rád zájdem do divadla. Je to už taký náš rodinný rituál. Ideme do kultúrneho stánku, pozrieme si predstavenie, v ktorom ja nehrám. zatlieskam kolegom a potom si spoločne pripijeme. Odrazu pozrieme na hodinky a už je pol dvanástej. Potom sa so ženou poberieme domov, privítame Nový rok, dáme si pohár šampanského a šup do postele. Ja už nejaké ponocovanie s alkoholom neobľubujem. Keď som bol mladší, bývali aj bujaré oslavy. Teraz však chcem mať pokoj a na druhý deň čistú hlavu."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
