byť vždy pravda, ako sme videli včera v televízii.
Terajšia chvíľa je dvojnásobne historická tým, že desaťročnica sa zavŕšila udalosťami, ktoré de facto (ešte nie de iure) fixujú geopolitickú budúcnosť Slovenska. Prirodzene, myslíme na nedávne summity NATO a EÚ, ktorých členmi sa, s veľmi vysokou pravdepodobnosťou, v r. 2004 staneme. Pozoruhodné ale je, že navzdory okrúhlemu jubileu a náhodnej časovej kolízii s Prahou a Kodaňou bola diskusia o rozdelení federácie v Česku neskonale košatejšia ako u nás. A treba pritom vedieť, že vnútorne sa Česi so zánikom ČSFR vyrovnali omnoho rýchlejšie a nepozerajú sa smerom na Slovensko skoro vôbec, kým naopak je to - presne naopak. Ale všimnime si dobre - ani jeden z ústredných aktérov delenia štátu spred desiatich rokov sa v slovenskom verejnom priestore teraz ani neozval. Žiadny článok, analýza, dokonca ani rozhovor. V ČR naopak - tlačou i elektronickými médiami sa preháňala pred Silvestrom rozvodová vlna.
O čom to svedčí? V prvom rade o tom, že u tých, ktorí "zakladali štát", nešlo o nejakú hlbokú vnútornú potrebu a presvedčenie. Omnoho skôr to bola situačná improvizácia. Už vtedy sme veľa tušili, dnes to vidíme jasne. Iste, Slotu, Mórica či Malíkovú môžeme dôvodne podozrievať z mentálnej deficitnosti - napísať článok proste nevedia. Kde zostali ale Mečiar, Húska, Michal Kováč starší, Kňažko, skutoční architekti delenia štátu? To im tých desať rokov nestojí ani za spomienku, pripomenutie sa? A kde zostala, vtedy taká hlučná, tzv. proslovenská inteligencia?
Druhou pozoruhodnosťou je, že kým české glosy sú - až na výnimky - sucho racionálne, na Slovensku sú ohlasy stále plné emócií, prýštiacich z osobného postoja k deleniu. Dá rozum, že sa pohybujú od mantinelu k mantinelu. Z jednej strany počujeme, že rozvod nám nedal nič, len sme schudobneli, a z druhej, že štát národu patrí a SR potvrdila svoju životaschopnosť. Jedno i druhé je čiastočnou pravdou, sú však zároveň nezmyselné, pretože nehovoria nič.
Štát sám osebe nie je totiž dobrom ani zlom. Nie je podstatné územie, názov, farba vlajky ani výsostné znaky, ale obsah. Ak republika poskytuje politické a ekonomické slobody svojim občanom - čím širšie, tým lepšie - je O. K. Rovnica platí, samozrejme, aj naopak. Delenie federácie vyzeralo pred desiatimi rokmi zlovestne práve preto, lebo z garnitúry, ktorá ho zo slovenskej strany uskutočňovala, pozerali autoritatívne sklony. To sa viac-menej v nasledujúcich rokoch potvrdilo. Pravdu mali teda všetci, ktorí sa obávali z týchto dôvodov, hoci koncovka - aj s pomocou veľkej dávky šťastia - tieto postoje vyvrátila.
Nostalgia za Československom ako štátnym útvarom ale nemá racionálny základ. Socialistická ČSSR bola štátom nedemokratickým a tri roky slobodného vývoja nestačili v mnohých rozptýliť túto negatívnu konotáciu. Rozpad bez referenda bol síce nedemokratický, ale ani prvá ČSR nevznikla hlasovaním ľudu. Navyše, neexistovala rozumná otázka, ktorá by sa dala občanom položiť. A aj v prípade, že by sa referendum s kladným výsledkom uskutočnilo, federálny štát nebol reálne udržateľný ani v strednodobom horizonte. Obrovské právomoci republikových vlád by si veľmi rýchlo vynútili delenie, keďže v prípade rozdielne zafarbených garnitúr - ako bola konštelácia HZDS vs. ODS - by sa rozsypala centrálna moc.
Rozdelením 1.januára 1993 však Slovensko bezpochyby stratilo. Prišli sme o solidárne prerozdeľovanie z federálneho rozpočtu, čo pociťujú najmä východné regióny. Týchto desať rokov aspoň vyjasnilo, ktorým smerom tiekol "peňazovod" (teda tým, ktorým to nebolo dávno jasné). ČR má lepšiu a silnejšiu štruktúru hospodárstva, je jednoducho bohatšia (to platí aj v porovnaní napr. s Poľskom či Maďarskom). Preto je česká koruna o 30% silnejšia, české HDP na hlavu 13 500 USD, kým slovenské iba 11 300, preto je priemerný zárobok v ČR temer 15 tisíc Kč, kým na Slovensku 13 tisíc Sk. To však nesvedčí ani v prospech, ani v neprospech delenia - sú to proste fakty. Dynamika vývoja môže priniesť absurdné zvraty: Napr. výsledok referenda o vstupe do EÚ je v ČR veľmi neistý, v SR jasný. Predstavme si takto, že ČR zostane mimo - čo povedia potom federálni nostalgici?
Nie sú dôležité štáty, ale ľudia, ktorí v nich žijú. Momentálne opäť dozrieva zmena štátoprávneho usporiadania - vstup do EÚ takéto parametre má. A podobnosť vtedajšej a dnešnej situácie sa rysuje v tom, že ak tam vkĺzneme, opäť to bude skôr situačná improvizácia, ako vedomé smerovanie na základe vôle a poznania faktov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
