bratislavskom Divadle L+S. J. Satinský zomrel po dlhej a ťažkej chorobe v nedeľu večer v Bratislave.
***
"Grandiózny fantasta a výmyselník nás gejzírom svojho humoru tak rozmaznal, že po pondelku sa už nikdy nebudeme vedieť zasmiať bez trpkej chuti utajeného smútku," hovorí o Júliusovi Satinskom spisovateľ a bývalý riaditeľ Divadla na korze Kornel Földvári. „Mal veľké srdce rozprávkového bohatiera."
Diváci niekoľko desaťročí Satinského milovali - v desiatkach filmov, nespočetných televíznych inscenáciách a programoch. Na mnohé, ak nie na väčšinu z nich, sa dívali práve len kvôli nemu. Za posledných desať rokov publikoval stovky fejtónov, vydal tri knihy, a tak ako po celý život hral v divadelných predstaveniach, zabával cez rozhlas.
Jeho posledná rola vo filme Kruté radosti Juraja Nvotu bola netradičná: vážna. V záverečnej scéne sedí na brehu jazera a zamyslene pozoruje jašiaci sa život okolo.
Priatelia a všetci jeho dospelí a detskí spriaznenci ho však poznali inak. Pre väčšinu z nich to bude stále Ujo Klobása. Bol obľúbencom malých detí, ale aj takzvaných intelektuálov. Slovensko už pravdepodobne podobného všeobecného miláčika nebude mať. Šarmantne nosil fúziská, uctieval nezdravé jedlo, zdravý rozum, nosil turistické topánky a dievčatám hovoril čučoriedky.
Roku 1959 začali Lasica a Satinský vystupovať vo vlastných programoch. „Na prvé predstavenie som vôbec nechcel ísť. Ale potom, asi sme sa s Milanom Lasicom šťastne našli, jeden neokrôchanec - vidiečan, čo hrá blbého, to som ja, a jeden solídny lord - Lasica," tvrdil.
Spomenutý model sa pre oboch ukázal ako dokonale produktívny, zahŕňal tisícky možností, a preslávil ich v celom Československu. Dokonca aj každý sám sa v týchto svojich rolách udomácnil. Možno i preto, že v skutočnosti to bolo naopak: Satinský-vidiečan sa narodil a celý život žil v centre Bratislavy, kde bol jeho otec kaviarnikom. Lord Lasica pochádza zo slovenského vidieka.
Neskôr sa Satinský stal dramaturgom Československej televízie a koncom šesťdesiatych rokov dvojica pôsobila v Divadle na korze. Za normalizácie jej režim nedovolil vystupovať na Slovensku, a preto hrala v kabarete Večerní Brno - potom už ani tam. Roku 1972 sa komici vrátili - na Novú scénu v Bratislave. Satinský tu začínal v spevohre. Roku 1990 si založili vlastné divadlo Štúdio L&S. „Už iba Spejbl s Hurvínkom to spolu vydržali dlhšie," tvrdil Lasica.
Humor ich autorských predstavení a scénok bude zrejme predmetom budúcich teoretických prác: boli smiešni státisícom ľudí. V šesťdesiatych rokoch, pod tlakom cenzúry, mali ich prefíkane nevinné pointy obrovskú silu. Ale aj po roku 1989, keď sa skončil čas inotajov, vedeli zostať obľúbení bez toho, aby boli lacní.
Ich talk show Ktosi je za dverami pokračovala posledných desať rokov ako Všetci sú za dverami. Najúspešnejším divadelným predstavením bolo podľa kritikov Jubileum. Žiarili však aj v Gogoľových Mŕtvych dušiach, Schillerovom Parazitovi či Čechovovej hre O škodlivosti tabaku. Ale najmä v Jakubovi a jeho pánovi Milana Kunderu.
Agentúry pripomínajú, že tento rok Július Satinský vydal tri knižky - Čučoriedkareň, Chlapci z Dunajskej ulice a úplne najčerstvejšie Polstoročie s Bratislavou - dostal štátne vyznamenanie od prezidenta, krstil knihu Mikuláša Dzurindu.
Od novembra '89 až do smrti sa Satinský vyjadroval k politike - sústavne, otvorene, vehementne, nepateticky, jednoznačne a dôsledne: za zdravý rozum, proti hulvátstvu a hlúposti, vždy prodemokraticky, proreformne a vždy vtipne.
Július Satinský nebol len hviezdou. Miloval svoje dve deti, rodinné výlety do Budmeríc, sobotné prechádzky s priateľmi do Karpát.
„Boli sme traja výletníci - Julo Satinský, Vlado Bednár a ja. Každú sobotu alebo nedeľu sme sa vybrali do prírody, len tak, z pasie. Aby sme sa nadýchali čerstvého vzduchu, a myslím to aj metaforicky," spomína básnik Tomáš Janovic. „Raz som zažartoval vo veršoch: Hoci sa nám vetché nohy občas trasú, ešte stále pochodíme peknú trasu. Vlado Bednár odbočil z našej trasy pred šestnástimi rokmi, Julo v nedeľu?. Stavím sa, že dobrák Julo opäť radí Vladovi: 'Ošetruj si nohu a ona ti za to ruku pobozká!?' Len mu to hovorí na inom Javorníku ako kedysi. A určite sa na tej hláške okrem Vlada Bednára smeje ešte Niekto. Teším sa tomu, lebo kto rozosmeje Pána, má zaručený život večný. Rozosmiať Jeho, na to treba mať viac ako talent od Boha. Na to treba byť veľkým Človákom. Ako Julo."
My ostatní budeme musieť ostať veselí bez neho.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
