Jozef Dado Nagy, Národná obroda
Pravdepodobne posledný rozhovor s Júliusom Satinským nahral publicista Jozef Dado Nagy. Uverejnil ho denník Národná obroda 31.12. 2002.
Keď som koncom septembra 2002 naposledy navštívil pána Satinského, aby som s ním nahral rozhovor do svojej pripravovanej knihy, mal som pripravených asi tridsať otázok. Položil som z nich možno tri. Začali sme sa nezáväzne rozprávať o snoch, on okamžite siahol do sekretára a začal mi čítať zo svojho senníka. Rýchlo som zapol nahrávanie a fascinovane počúval. A hoci tento rozhovor nie je veľmi veselý, bude mi ešte dlho znieť v ušiach. A v srdci.
Čítali ste mi sen, ako máte spievať pred obrovským auditóriom a neviete si spomenúť na text ani melódiu - zažívate úzkosť, hrôzu, pocit trápnosti ... Pokiaľ viem, tréma sa na vás nikdy pred vystúpením neprejavovala.
- Sníval sa mi obrovský amfiteáter - 30 000 ľudí a ja - úplne hore v bufete a neviem sa cez tú masu dostať na javisko. Predstavenie sa už začalo, mal by som vystúpiť, ale nemôžem sa tam pretlačiť. Strašný trapas, nikto nevie, kde som. Alebo v inom sne neviem ani za svet otvoriť dvere na javisko. Myksľujem kľučkou, ale dvere sú zatvorené. V inej verzii tohto sna mi je zrazu mdlo, cítim sa mizerne a mám strašný strach, že umriem. Potácam sa, pridŕžam o kulisy, viem, že sa blíži koniec, ale musím hrať ďalej, lebo predstavenie sa ešte neskončilo.
Ale nie je celkom pravda, že by som bol v reálnom živote, na javisku taký suverén. Nemám pamäť - vždy som sa musel v deň predstavenia celý text učiť akoby odznova. S Martinom Hubom som hral Stalina - kristepane, to bola hrôza - kopa textu a faktov z histórie. Sám seba obdivujem, že som to dokázal. Podľa mňa, a to možno hovorím po prvý raz v živote, bolo moje herectvo obrovský podvod. Sú ľudia, ktorí nemajú pamäť, nič sa nevedia naučiť, a predsa ich považujú za veľkých hercov. Sú to podvodníci. Nejako to zo seba vytrasú a sú úplne zničení. Mňa by to znervózňovalo, ale takých hercov je na svete plno. Majú naučené dve-tri čísla, s ktorými horko-ťažko preplávajú životom a stále sa trasú, či to ešte zvládnu.
Máte pocit, že ste sa ako herec museli pretvarovať?
- Áno. Nebol som mužom na svojom mieste. Som v podstate skôr introvert a nerobí mi dobre, keď musím ísť do spoločnosti. A tu musíme načať starú jacklondonovskú tému - alkohol. Ten na to má obrovský vplyv. Keď som asi pred siedmimi rokmi prestal piť, prestalo ma aj účinkovanie zaujímať. Normálny človek to nepochopí, ale keď máte švicnuté a ste prvoligový hráč, čiže vám to neprekáža v artikulácii, je klaňačka veľmi príjemná, aj potlesk, a všetci sú nadšení. Ale keď ste triezvy, zrazu vám začne v mozgu blikať: "Čo tu preboha robíš? Veď sú to úplne cudzí ľudia a navyše si na teba zaplatili ... no fuj!" Človek sa zrazu cíti ako stará prostitútka a najradšej by zmizol. A ja aj miznem. Viete, herectvo musí byť ľahučké, artistné a to sa dá v činohre a komédii dosiahnuť aj podvodom. V opere a balete nie, v činohre áno. Je to téma na polemiku, ale medzi hercami je veľa podvodníkov.
Mnohí skvelí herci mi vraveli, že majú v podstate veľmi nemužné povolanie. Musia čakať, či ich obsadia, nechať sa režisérom vodiť po javisku a potom stále dokola opakovať ten istý text. Tiež vám to prekážalo a ako ste sa s tým vyrovnali?
- Za socializmu sa z toho dalo slušne vyžiť. Z písania sa vyžiť nedalo. My sme boli komická dvojica - účinkovali sme v rozhlase, v televízii, a to už človeku poskytlo celkom milé živobytie. Navyše to súvisí s mojou bezcharakternosťou. Mám všelijaké dobré vlastnosti, pevnú vôľu napríklad, ale charakter nemám - a to je skvelá vec. Všetci veľmi zdôrazňujú, aký je charakter dôležitý, ale ja mám pod mozgom malý bagatelizátor, ktorý dokáže akúkoľvek situáciu obrátiť naopak. Som napríklad niekde na pohrebe a mám z toho strašnú srandu, lebo skúmam, ako sa kto tvári, ako plače ... Zrazu som úplne bezcharakterne divákom tých najstrašnejších vecí. Keď sa ma opýtali, ako som dokázal prestať fajčiť, povedal som, že to dokáže len bezcharakterný človek. Rovnako som prestal piť a robiť všeličo iné. To je zrada seba samého!
Viedli ste popri herectve paralelný život? Ako vyzeral?
- Väčšinu života som bol beatnik a bohém. Vymazal som noc a deň, dni v týždni, mne to bolo jedno. Samozrejme, bol som viazaný na účinkovanie v divadle, ale v pauzách som so svojím kráľovským dvorom podnikal dobrodružné cesty. Nebolo ľahké sa naň dostať - ťažko prijímam nových ľudí za kamarátov. Kúpil som letenky do Tatier alebo do Prahy a tam sme do rána debatovali a zabávali sa. Mal som na svojom dvore rád bohatierov, ktorí jednak dokázali piť tak, aby držali myšlienku, a vôbec vydržali. Vedeli sme sa zhovárať o Chetitoch, Inkoch, Mayoch, starom Ríme ... Mali sme naozaj výnimočné problémy. Alebo bolo zrazu päť hodín ráno a my sme sa presunuli do kúpeľa Grössling, sadli si do bazénu a pokračovali v debatách. Bol som libertín a rozkošník. Preto dnes nielenže nemám dom s bazénom, ale nemám vôbec nič, lebo som všetko minul na prevádzku svojho kráľovského dvora. Mnohí moji dvorania ešte žijú a absolútne roznežnene na tieto zábavky spomínajú. Vždy sme naštartovali imaginárne lietadlo a leteli nízko popod radarovou čiarou až na kraj sveta. Bolo niekoľko krajov sveta, napr. Adelaide v Austrálii alebo Taormína na Sicílii. To boli heslá - zavolali sme si, že: "Taormína" a už sme vedeli, že sa ide do Carltonu. Dokonca nás sledovala Štátna tajná bezpečnosť a nešlo im do hlavy, že by to bolo iba tak. Párkrát nás na Februárke aj vypočúvali. Tento môj druhý, resp. prvý život bol naozaj dosť zvláštny. Druhým životom bolo obecenstvo a účinkovanie - to ma až tak nezaujímalo. Poslal som tam svojho Kuliho, ako písal básnik Hrubý. Som podvodník - čoraz viac som o tom presvedčený. Ale odôvodňujem si to tým, že som sa len bránil pred touto nemožnou, neúprimnou civilizáciou. Preto som sa snažil zrušiť a rozbiť všetky tabu.
Vráťme sa ešte k snom. Naše podvedomie si v nich niekedy kompenzuje nedostatok niečoho v bdelom stave. Máte podobnú skúsenosť?
- Mám, ale strieda sa to. V mojich snoch bolo kedysi strašne veľa erotiky. Teraz na penzii to už trocha zhasína. A veľmi často som bol s hlavami štátov. Vo sne som sa stretával s anglickou kráľovnou Viktóriou, bol som najlepším kamarátom cisára Františka Jozefa a išli sme spolu vo vlaku do Terstu. Dostal som sa aj na významné svetové stretnutia - napríklad som sedel na Jalte s Churchillom a Rooseveltom. Vo sne sa to dá.
Kedy ste si založili svoj senník?
- V roku 1963. Niekomu som vtedy ukradol malý pamätník a začal som si sny zapisovať. Napríklad 18. augusta 1963. (číta zo senníka pozn. aut.) Z priestrannej univerzitnej posluchárne odstránili lavice a zostali len mramorové stupne. Všetko postupne zaplavila voda, ktorá siaha až po dvere auly. Využili sme to s deťmi ako bazén. Ponáral som sa, hľadal na dne kamene, voda bola čistá, priezračná a vlažná. Akýsi sluha ma stále upozorňoval, aby som si vyzliekol kabát - kúpal som sa oblečený.
Po šesťdesiatke mám veľmi zvláštne sny. S veľkou chuťou v nich vraždím. Asi sú to sny človeka, ktorého majú ľudia veľmi radi. Snívalo sa mi napríklad, že ležím na streche futbalovej tribúny a guľometom kosím náprotivných divákov. Ani nedopĺňam náboje - som schopný vyvraždiť aj celú tribúnu.
Asi by som sa bál zaspať, keby sa mi snívalo niečo podobné.
- Ale vy mi nerozumiete. Ja sa na to teším. Zabíjanie je jednou z rozkoší, ktorá je v nás, od prírodnených zvieratách, zakódovaná. Je to však také strašné tabu, že väčšina ľudí pri ceste tým smerom radšej spustí mreže. Ale zabíjanie je obrovská rozkoš, len sa o tom nehovorí. U nás nie je zvykom hovoriť ani o peniazoch: " Ó, my nie sme na peniaze, len to zdravíčko, keby bolo ..." Ale keby mal taký človek na kredenci svojich 10 miliónov, hneď by inak rozprával.
Aký je váš vzťah k peniazom?
- Viete, pánboh mi nadelil všelijaké talenty, ale peniaze pre mňa naozaj nikdy nič neznamenali. Podobne ako Jaro Filip som tiež nikdy nevedel, čo stojí maslo a chlieb. Moja prvá žena často cestovala s Lúčnicou po svete. Zo zájazdu vždy priniesla nejaké peniaze v cudzej mene a hádzala ich do šuplíka - indočínske piastre, escudos, doláre, marky, guldeny. Keď zomrela a ja som mal ísť do zahraničia, nadžgal som tie guče peňazí do môjho žobradla a vyrazil. Cestoval som napríklad s českým filmovým štábom z Leningradu do Helsínk. Bolo skoré ráno, vo vlaku zima, december. Prvý colník zbadal moje žobradlo a spýtal sa, čo tam mám. Povedal som: "Ďéngi!" Vypúlil oči, začal sa v tom prehrabovať a pomaly vycúval z kupé. Postupne sa pri mne vystriedalo asi päť colníkov a ten hlavný sa ma nakoniec spýtal: "Kakaja váša prafésija?" Úprimne som sa mu pozrel do očí a povedal - "Muľtimilioňér." Skončilo sa to tak, že som všetkých päť colníkov pozval do jedálenského vozňa - cesta trvala asi štyri hodiny a väčšinu peňazí sme tam šťastne prepili.
Do ktorej časti svojej minulosti by ste sa rád aspoň na jeden deň vrátili?
- Do žiadnej! Nerád by som sa vracal. Všeličo som zažil, ale vôbec netúžim sa k tomu vracať. Školu som nemal rád a k ženám sa vracať tiež nemám chuť. Asi to súvisí s mojou bezcharakternosťou - ja som sa do lásky nikdy úplne neinvestoval. Vlastne ani neviem, čo je láska. Som chudák. Polochlap. Poriadny muž by sa k takému niečomu vôbec nepriznal! Nerád by som sa vracal. Naopak. V situácii, v ktorej sa momentálne naša zemeguľa nachádza, sa mi vôbec nechce omladnúť. Teším sa, že čo najskôr zmiznem z tohto sveta. Je nás tu strašne veľa a Zem bude musieť svoju populáciu úplne prirodzene preriediť. Veď čo, milióny rokov sme neboli a opäť tu chvíľu nebudeme. Ale som optimista, potom sa začne všetko odznova.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
