Mgr. Uršula Ambrušová, Východoslovenské múzeum v Košiciach
(Dokončenie)
V dielni sa mal každý tovariš, učeň i majster správať úctivo k dielni, liekom, prostriedkom a nástrojom. Podľa cechových artikúl mali mať tovariši vždy čisté šaty, aby ich neprezývali. Tovariši sa v dielni nesmeli smiať a rozprávať. Tovariš, ktorý sa chcel stať majstrom v košickom cechu holičov, mal osobne vyhľadať cechmajstra a ostatných majstrov tak, ako sa patrí a požiadať ich o vykonanie majstrovského kusa. Ak mu tí dali súhlas, mohol sa pustiť do práce. Široká náplň záujmov majstrov holičov podmienila aj majstrovskú skúšku. Celú skúšku musel vykonať pod dozorom viacerých holičských majstrov. Tak tovariš musel vedieť uvariť šesť druhov mastí. A to : masť sivú, zelenú, červenú, egyptskú masť, grécku masť, t.j. diacoriom a dáviaci prostriedok.
Niektoré cechy predpisovali svojim budúcim majstrom vykonať majsterštuk z próby, ktorá mala pozostávať z varenia mastí, lektvarov a prípravy špeciálnych diét, rôznych dáviacich prípravkov, či preháňadiel. Našli sa aj také cechy, kde artikuly predpisovali majstrovskú skúšku z varenia 12 druhov mastí. Len pre zaujímavosť uvádzam zoznam tejto próby : Emplastrum Diachilium cum gummis, Emplastrum de Meliloto, Emplastrum Oxicroceum, Emplastrum Defensivum rubrum, Emplastrum Septucium, Emplastrum Adrupturas, Emplastrum Cinobrium, Emplastrum Stipticum Crollii, Emplastrum Diaphoreticum, Emplastrum Gratia Dei, Ungventum nervinum, Ungventum de althea.
Majstri, ktorí dozerali pri skúške sa mali ešte "dobre povypytovať" o všetkých veciach, ktoré musí vedieť holičský majster. Ak sa mu to na prvý krát nepodarilo, mal dostať druhú šancu. Ak navaril zle na druhý či na tretí krát, mali ho poslať späť do učenia.
Napokon po vydarenej próbe vo varení mastí, po zložení skúšky mal mladý majster slušne pohostiť cech jedlom a pitím. Mladý majster hostil cech vlastne dvakrát. Najprv malým, ale do roka tzv. veľkým majstrovským stolom, čiže "dobrým poctivým obedom". Zaujímavosťou pri hostinách holičov bolo to, že sa ich nemohli zúčastniť manželky majstrov, ale ani žiadne iné ženy. Pretože hostiny konali "len pre samých seba holičských majstrov."
Holiči prísne dbali na poriadok, ako v dielni tak aj pri cechovom stole. Zakázané mali : ohovárať, nadávať, urážať, zvyšovať hlas, prisahať, používať hanlivé slová, hnevlivé reči atď. Takéto piestupky cech okamžite trestal zaplatením pokuty 4 forintov. Takisto pod trestom 4 forintov nesmel nikto skryť, predať, alebo podarovať svoje pracovné nástroje. Trestu podliehalo aj to, ak niektorý majster odlákal od druhého tovariša, učňa alebo pacienta. Peňažnou pokutou, alebo aj vylúčením z cechu trestali vyzradenie cechového tajomstva.
Holiči, ktorí neboli v jednom cechu s kúpeľníkmi, sa mnohokrát dostávali s nimi do sporu, pretože aj oni vykonávali rôzne chirurgické zákroky. Takto aj kúpeľníci, alebo ako ich dávnejšie nazývali lázobníci popri svojom zamestnaní - kúpaní, strihali vlasy, holili brady a tiež sa zaoberali liečením a zdravotníckou činnosťou. Pôsobili už od raného stredoveku, no cechy si zakladali až neskôr. Kúpele mali v stredoveku zlú povesť, pretože často slúžili na svetské radovánky. Preto iné cechy nechceli kúpeľníkov pokladať za sebe rovných. Kúpeľnícka činnosť sa netešila prílišnej vážnosti a kúpeľníci boli často vystavení nepríjemným prezývkam. Dokonca ani deti kúpeľníkov nechceli prijať do učenia žiadni majstri.
Lazobníci prevádzkovali dva druhy kúpeľov. Obyčajné, čiže mycie a parné, potiace. Obyčajné kúpele boli menšie a ľudia sa v nich kúpali, či skôr umývali mydlom v drevených sudoch, alebo vaniach v studenej vode. Parné kúpele, boli väčšie a ľudia sa v nich kúpali v teplej až horúcej vode. Vodu vo vaniach zohrievali vkladaním rozpáleného železa, kameňov alebo tehál do vody. Do vody pridávali aj rôzne voňavé prísady. V parnom kúpeli hostia zvykli aj ležať na laviciach v horúcom vzduchu a kúpeľníci ich drhli a tepali dubovým, alebo brezovým prútím.
Kúpele vo vtedajších časoch zvykli mať dve miestnosti, či komory. V prvej vykonávali strihanie vlasov, alebo zdravotnícke, chirurgické zákroky, nazývali ju aj "operačná". V operačnej miestnosti mal kúpeľník zavesené na stene barbierske misy, nožnice, hrebene, ale aj šruby na vyťahovanie strelných guliek, kliešte na zuby a ďalšie nástroje. Na policiach mal sklenené, mosadzné a drevené banky a tzv. púšťadlá, ktorými ťahal krv, pri púšťaní žilou. Mimochodom púšťanie žilou kúpeľníci odporúčali dva krát ročne, na jar a na jeseň, alebo aspoň raz do roka. Keď človek ťažko ochorel, púšťanie žilou bývalo často prvou pomocou. Chorému sa hneď uľavilo a činilo to vraj aj dobrú myseľ, zjasnilo pamäť, otvára rozum, zbystrilo zrak i sluch, zjasnilo hlas, čistilo pľúca a srdce, zastavovalo triašku, ťažký dych a zápchu. Výsledok mal dostaviť spanie, pri ktorom mali pribudnúť sily. Chorý nesmel šesť hodín po operácii zaspať, aby nestonal a mal piť víno a jesť vajcia.
Aj sádzanie baniek a pijavíc malo podobný účinok, teda "vyvrhnúť zlú krv" a tíšiť bolesť. Banky sádzali všade tam, kde chorý cítil bolesť. Po sádzaní sa mal nemocný napiť trochu vína a zjesť silnú polievku. Ranu potom upchali čistou pavučinou, alebo kúskom spálenej handričky.
Pred druhou miestnosťou bola umiestnená ešte jedna miestnosť nazývaná "vyzúvacia", kde sa hostia vyzúvali, vyzliekali, u kúpeľníka odkladali svoje šperky, peniaze a kde hostia dostávali župany. V miestnosti druhej, boli umiestnené vane, kde hostí kúpali vo voňavom kúpeli, natierali voňavými masťami a masírovali. Muži a ženy sa spočiatku kúpali spoločne. Až koncom 15. storočia boli ženy oddeľované drevenou latkou, ale tak že bolo ľahké dostať sa z jedného suda do druhého. V niektorých kúpeľoch bolo zvykom vo zvláštnych miestnostiach po kúpaní podávať jedlo a pitie. Kúpeľ, ako miestnosť zdravotnú i zábavnú riadil kúpeľník. V kúpeľoch mohlo byť aj niekoľko pomocníkov, dokonca sa stretneme nielen s tovarišmi, ale aj tovariškami. Kúpeľníckej živnosti škodili rôzne epidémie, pre ktoré veľmi často museli byť kúpele zatvorené.
Liečenie a chirurgické zákroky, ktoré holiči, chirurgovia, alebo kúpeľníci vykonávali aj napriek tomu, že nemali lekárske vzdelanie úplne prestali vykonávať až v 19. storočí. Cechy chirurgov a ránhojičov si za svojich patrónov zvolili mučeníkov svätého Kozmasa a Damiána. Cech holičov zase svätú Máriu Magdalénu kajúcnicu.
Autor: Rs
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
