najužitočnejší dar, aký krajina mohla k výročiu dostať. Znamená to totiž, že prešla dobrý kus správnej cesty. To je - okrem iného - aj jeden z odkazov, ktoré si môžeme vziať z prejavu Pavla Hrušovského.
Na tom, že predseda KDH a NR SR predniesol 1.januára skutočne kvalitnú a obsažnú esej, sa zhodli dokonca aj jeho politicko-ideologickí protinožci. Extrémny kontrast však ešte dodalo jeho výkonu pozadie (resp. "popredie"): Pár minút pred Hrušovským zniesol z televíznej obrazovky svoju obligátnu znôšku banalít prezident Schuster. A bolo to tak dobre - aj povrchný a filozoficky úplne nepodkutý poslucháč si mohol urobiť obraz, aký je rozdiel medzi štátnikom a vykopávkou komunistickej minulosti. Paradox chvíle bol zavŕšený výjavom, keď na odchode z tribúny, z ktorej odznela myšlienka o jazve štyridsiatich rokov komunizmu, odpochodovala po Hrušovského pravici táto jazva v životnej veľkosti. Akoby potvrdzujúc predtým vyslovenú pravdu, že "táto jazva nám z tvárí ešte dlho nezmizne". Pekné.
Cenný na Hrušovského prejave je - po prvé - kritický a neskrášlený náhľad na slovenské dejiny. Je to fakticky prvýkrát, čo z takto vysokej pôdy nezaznel falošný tón tzv. národného romantizmu. (Počuli sme ho práve u Schustera, ktorý pravde i histórii navzdory rozprával o "vôli národa, dlho driemajúcej v hĺbke našich dejín" a že "štát sme nedostali zadarmo".) To je pokrok - ak chceme jasne vidieť dopredu, nemôžeme sa klamať pohľadom dozadu. K línii otvárania očí patrí aj odmietnutie tzv. hrubej čiary, čo na inom mieste prejavu tiež zaznelo.
Ako prelomová sa dá hodnotiť Hrušovského ochota "postaviť sa čelom k problému represie a diskriminácie maďarskej menšiny po 2.svetovej vojne". Treba povedať, že toto je úplne nový akcent, ktorý doteraz z najvyšších poschodí slovenskej politiky nezaznel. Udalosti po r. 1945 zatiaľ žiadny významný slovenský politik nepomenoval slovami "represia" či "diskriminácia".
Hrušovský týmto prerazil aj vlastné ideové obmedzenia. Ak teda nestrácame zo zreteľa, že je predsedom národne stále "prihriatieho" KDH. Táto "maďarská" partia, ktorá zaslúži zvlášť vyzdvihnúť, len dokazuje, aké obmedzené sú tie recenzie, ktoré síce prejav ocenili, ale nezabudli pripomenúť, že "ide o uhol pohľadu KDH". Nie - práveže na tomto kľúčovom mieste sa Hrušovský postavil nad stranícke doktríny, nielen vlastného KDH, ale drvivej väčšiny slovenskej politiky.
Samozrejme, v ďalšej vete adresoval podobnú výzvu Budapešti, ktorá by sa mohla ospravedlniť za národnostný útlak z konca 19. storočia. To nie je už taký šťastný prístup - niežeby Apponyi a jeho zákony neexistovali, každý by si však mal vlastné omyly priznávať sám. Tak či inak, predseda NR SR vyzval Budapešť k deklarácii, podobnej česko-nemeckej z polovice 90.-tych rokov. Je otázne, či by naozaj znamenala kvalitatívne novú etapu vzájomných vzťahov, ako naznačil (viď terajšie česko-nemecké problémy, ktoré majú existujú aj s deklaráciou), takéto vyrovnanie by však uškodiť nemohlo.
Vrcholnou časťou textu bol myšlienkový pilier - biblické podobenstvo o tvári krajiny, ktorá odráža jej minulosť, aj s jazvami. Hrušovský pomenoval dve naozaj najodpornejšie - holokaust a komunizmus. Je hlbokou pravdou, že Slovensko nosí tieto traumy vo svojej duši, čo sa, mimochodom, stále zrkadlí aj v celkom súčasných politických diskusiách. Tu je jasne prítomný rukopis konzultanta Petra Zajaca - práve on vo svojej publicistike s metaforou o "tvári" viackrát narábal. Aj tento moment ale len podčiarkuje, že Hrušovský sa v tejto reči nezväzoval videním KDH. Pričom ho, samozrejme, ani nezradil.
Aby sme neprechválili; ani novoročná reč predsedu NR SR nebola celkom prostá "lokálneho balastu". Je už napr. utrpením počúvať klišé o tom, "že stojíme pred novými výzvami". Toto slovo si už koleduje o zrušenie - každý, kto pred čímsi stojí, či sa o niečo uchádza, to vníma ako "výzvu". Takisto je diskutabilné, či prielom k lepšej budúcnosti má byť založený na "novej politickej kultúre". Niežeby sa nežiadala, nedá sa ale indoktrinovať, teda povedať, že odteraz sa budeme správať k sebe krajšie a lepšie a hned bude všetko dobre. Napokon v prejave aj čosi chýbalo - a to zmienka o zmenách, ktorými musí krajina prejsť, aby jej tvár sa skutočne skrášlila.
Slabiny, resp. partie, ktoré sa nie každému pozdávajú, má však každá reč. Stačí sa započúvať do kritík, aké dostal za svoj posledný prezidentský príhovor taký majster slova a pera, akým je Havel. Tak či inak, Hrušovský nasadil latku, ktorá sa bude na Slovensku ťažko preskakovať. Konečne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
