včera definitívne odhalila svoje vnady. Menoslov aktérov - viď v spravodajstve - veľmi neprekvapuje. Až na tri-štyri persóny ide o očakávané kverulantské tváre. Po pravde povedané, nie sú z úplnej špice slovenského intelektuálneho kúpaliska. Videli sme už, aj na Slovensku, väčších atlétov ducha. "Hviezdou" číslo jedna tejto zostavy je bez diskusie figúra, ktorá s celkovým pozadím neladí - Ján Čarnogurský.
Agenda, s ktorou iniciátori petície predstupujú, vyzerá legitímne. Chcú, aby o vstupe do NATO rozhodli priamo občania, "nie politické špičky". Tvrdia, že im nejde o spôsob hlasovania, iba o demokraciu. Tu je ale prvý problém - nech sa v minulosti iniciátorov hrabeme koľko chceme, nenájdeme jedinej stopy, že by sa angažovali ako náruživí obhajcovia demokracie. Teda s čestnou výnimkou Čarnogurského.
Ladislav Ťažký koketoval napríklad s prezidentskou kandidatúrou za HZDS v čase vrcholiaceho mečiarizmu. Exčlenov totalitnej KSS je v zostave tiež požehnane. Napokon, pred desiatimi rokmi nebolo žiadneho zo signatárov počuť, že by sa ČSFR mala deliť presne tým inštitútom, ktorý teraz tak forsírujú - referendom. Prečo? Vtedy to azda nebola "zásadná otázka, ktorá na dlhé roky ovplyvní smerovanie a postavenie Slovenska"?
Ale bola, len väčšine nášho "protinatovského" ansámblu vtedajší vývoj konvenoval. Takí sú to priatelia demokracie. Klamú, ak hovoria, že im ide o referendum. Na duši im leží práveže jeho výsledok - teda zmarenie vstupu SR do NATO. Ľudové hlasovanie je im dobré len na to, aby sa takáto možnosť naskytla. A preto si zaslúžia iba odsúdenie.
Toto si treba povedať skôr, než sa započúvame do ich volania po "otvorenej diskusii", ktorú by akože kampaň za petíciu a neskôr do referenda mala spustiť. V tejto akože požiadavke totiž majú "svoju" pravdu; politici koalície otázku naozaj trivializujú a reálnu debatu, napr. o horúcej irackej kauze, ktorá s NATO, samozrejme, súvisí, sa snažia obísť. Nálady verejnosti politikov odrádzajú od otvorenosti a priamej reči. "Kosovská príučka" z apríla 1999, keď verejná podpora NATO klesla pod 30 percent, a s ňou aj podpora vládnych strán, straší a varuje.
Vynikajúcim príkladom sú aj včerajšie reakcie na túto iniciatívu. Minister Šimko len rozhadzoval rukami a pýtal sa, do akej miery by bolo referendum "zodpovedné a účelné", s poukazom na to, že o vstupe do NATO rozhodli voľby. Podľa SMK by bol plebiscit "zbytočný" a "stál by veľa finančných prostriedkov" (Zólyomi). Alebo - "vstupom do EÚ sa zriekame suverenity, vstupom do NATO sa nezriekame, čiže nie je potrebné referendum" (Gyurovszky).
Takéto a podobné argumentárium, ktoré koalícia používa už mesiace, iba sugeruje občanom, že politici nehrajú rovnú a čestnú hru. Napríklad tvrdenie, že vstup do NATO bol v programe všetkých parlamentných strán, nezohľadňuje fakt, že bol, ale spolu so vstupom do EÚ, takže pre tých, ktorí boli za jedno a proti druhému, žiadna voľba neexistovala. Nedá sa svietiť - taká je realita. A tvrdenie, že referendum do NATO nie je potrebné, hovorí iba o tom, že nie je z ústavy povinné, nie však o tom, že nie je slušné a demokratické ho občanom ponúknuť.
Ale: Vstup do NATO je naozaj v najvyššom záujme občanov tohto štátu. Ak teda koalícia a vôbec všetci zástancovia atlantickej integrácie chcú presvedčiť verejnosť, vznik tejto iniciatívy je výzvou, aby odhodili kamuflatívne a banálne "argumenty", ktorými si iba alibisticky kryjú stranícke preferencie. Je načase nahlas povedať, že odpor k NATO je rezíduum boľševickej propagandy, ktorú však značná časť občanov nosí stále hlboko pod kožou. Nie je to celkom ich vina, že boli 40 rokov masírovaní idiotskými kampaňami o americkom imperializme a pod., ale je to holý fakt. Navyše, značná časť "mienkotvorných" médií je dodnes riadená ľuďmi, vedome či podvedome pod vplyvom eurokomunistických úchyliek a antiamerickej hystérie (napr. šéfom zahraničného oddelenia v Pravde je vyšinutý fanatik).
Nuž, a za týchto okolností by bolo referendum o NATO absolútne nezodpovedným hazardom. Áno, bolo by demokratickejšou formou rozhodovania a preto sú trápne výhovorky, že ústava to nepožaduje, resp. voľby rozhodli, resp. veľa by stálo. Politici však majú povinnosť vziať v zlomových chvíľach históriu do vlastných rúk, ak jednoducho cítia, že spoločenské nálady sú deštruktívne. Príkladov z histórie je dosť a kauza slovenského referenda o NATO je priam modelová. Každá iná bezpečnostná alternatíva, ako vstup do aliancie, je totiž menejcenná a presadzovať niečo iného je rovné kolosálnej nezodpovednosti alebo idiotizmu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
