závratnej Edithinej nedlhej životnej cesty od prvých pesnieiek na parížskych uliciach cez slávne kabarety až po triumfálne vystúpenia v Olympii a americké turné, od tuláckeho detstva cez búrlivú mladosť po zrelý vek vo svete šoubiznisu. "Vrabček z Paríža", ako ju volali, okúsila ako chutí sláva zaplatená nadľudskou drinou. Užívala si ho plnými dúškami. A pritom sa ustaviene borila s alkoholom, drogami a zákernou chorobou, ktorej napokon predčasne podľahla. Spievať pre ňu znamenalo žiť, žiť naplno až do konca. Odchovaná parížskou ulicou nakoniec pozdvihla francúzsky šansón svojou vytrvalou a húževnatou prácou do nebývalých výšok a dala pevné základy dobe, ktorá aj dnes pokračuje v jej odkaze.
Aká bola Edith Piaf? Jednoduchá, spontánna, úprimná. A nenásytná. Dychtila po živote, po mužoch, po alkohole. Žila vždy až na doraz, často ešte viac. Keď v roku 1963 zomrela, bola v skutočnosti už dávno mŕtva.
Prišla na pódium doslova z ulice. Jej matka ju porodila priamo na ulici Belleville, keďže už nestihla zájsť do pôrodnice. Dala jej meno Edith po mladej Angličanke - hrdinskej špiónke, ktorú vojaci zastrelili len niekoľko dní predtým. Matka krátko po jej narodení zmizla. Vyrastala vo verejnom dome svojej babky, neskôr putovala so svojim otcom - akrobatom od mesta k mestu. Bol to biedny život, ale ako priznala, jej sa páčil.
Krátko po narodení dostala Edith Piaf očný zákal a nik si to nevšimol. Bola takmer tri roky slepá. Stará mama ju zaviezla do kostola v Lisieux. A jej sa vrátil zrak. Prvé, čo uvidela, boli klávesy na pianíne. Edith to pokladala za úplný zázrak. Navždy tomu uverila. Od tých čias bola skutočne oddaná svätej Terézke Ježiškovej z Lisieux. Nielenže dlhý čas nosila na krku medailónik, ale na nočnom stolíku mala vždy obrázok svätice.
Zo spevom začala na rohu Pigalle, stretávala sa tu s tou najhoršou zberbou. A tam ju objavil "tatko Leplée". Z nevzdelanej ženy sa stala hviezda.
Edith sa rýchlo učila. U intelektuálov, ako bol Jean Cocteau, jeden z jej najlepších priateľov, sa "doučovala" všetko, čo nestihla v škole, keďže do školy chodila len jeden rok. Tento básnik, dramatik a maliar sa vyznal v hudbe, tanci a v speve. I keď mala Edith pred nim i po ňom množstvo milencov, ich vzťah bol osudový. Jean Cocteau zomrel v ten istý deň ako Edith Piaf vo chvíli, keď sa chystal predniesť v rozhlase smútočnú reč za svojou veľkou priateľkou.
Hoci sa Edith čoskoro pohybovala vo vyššej spoločnosti, nikdy nezabudla, odkiaľ pochádzala. Často s pôžitkom rozprávala, ako sa na jednom večierku napila z misky, určenej na umývanie rúk.
Spočiatku bývala v rôznych parížskych hoteloch spolu so sestrou, ktorá ju sprevádzala celým jej životom a stala sa jej dôverníekou v dobrých i ťažkých easoch. Neskôr vlastnila byt a potom veľký dom. Ale bol prakticky nezariadený. Nebavilo ju budovať si hniezdo. Dôležité bolo, aby niekde stál klavír. Nelákalo ju zdržiavať sa drobnosťami. Iba raz sa rozhodla zariadiť si spálou, ktorá ju stála celý majetok. Všade rúžový satén, kúpeľňa z mramoru. Raz v noci prišla za Charlesom Aznavourom, ktorý býval na prízemí: "Nudím sa na poschodí, vymeňme si izby." Odvtedy spával v jej noblesnej spálni Aznavour, jediný jej priateľ, ktorý s ňou udržal čisto pracovné vzťahy.
Edith bývala často zaľúbená a vždy do niekoho nového. Bola to vždy ona, ktorá ukončovala vzťahy. Nikdy nie naopak. Muži museli vystriehnuť jej režim a rytmus. Museli byť v jej blízkosti, keď ich potrebovala. "Keď je láska vlažná, treba ju prihriať alebo vyhodiť. Láska sa nedá uchovávať v chlade," vravievala. Často to boli speváci, lebo tých mohla včleniť do svojho programu. "Láska nie je otázka času, ale množstva. Ani za desať rokov by som nemohla ľúbiť väčšmi ako jediný deň. Naťahovať city, to je len pre meštiakov. Sú to žgrloši, tí svoje drevo nepália naraz, preto aj bohatnú. Možno je to správny systém na peniaze, ale v láske je nanič."
Osobná sloboda, to bolo cudzie slovo pre jej momentálneho milenca. Mala jednu zásadu: nikdy sa nerozchádzať s mužom po premiére, vždy pred ňou. Geniálne poznala verejnosť. Nikdy však nekalkulovala chladnokrvne. Jej život a povolanie boli tak úzko späté, že iba inštinkt bol dôležitý.
Mnoho úderov osudu pred verejnosťou ukrývala. Ešte ako sedemnásťročná otehotnela s o rok starším Louisom Dupontom. Krátko po narodení dcérky Marcelle sa s nim rozišla a čoskoro si Dupont zobral k sebe aj Marcelle. Umrela dvaapolročná na zápal mozgových blán. Boli to ozaj hrozné chvíle, z ktorých sa len veľmi ťažko zviechala. "Spomienky sú ako niektoré jedlá - dobré kým ich ješ, ale potom zaplatíš aj za to, že ti chutili..."
Raz sa zaplietla do akéhosi kriminálneho prípadu, počas ktorého bola neustále vypočúvaná políciou. Jeho zverejnenie by ju stálo kariéru. No najväčší úder jej spôsobila smrť Marcela Cerdana. I keď sa dvakrát vydala, jej najväčšou láskou ostal majster sveta v boxe Marcel Cerdan. Ich vášnivý vzťah prerušilo v roku 1949 letecké nešťastie, pri ktorom Marcel zahynul. Vtedy sa z nej stala troska. Každý večer vyvolávala jeho ducha za stolom a verila, že sa s nim rozpráva. Tento stolík potom vláčila vždy so sebou takmer tri roky, stal sa jej talizmanom. Zložila preň pesničku Hymna lásky. "Až mi ťa osud jedného dňa vezme, až poberieš sa do diaľavy hviezdnej, nebudem dlho smutná na zemi, čoskoro umriem aj ja, bude nám dobre vo večnosti, v belasej krásnej nesmiernosti, pretože v nebi nie sú problémy, a milencov boh spája..."
Nebola však depresívny človek. Je to legenda, ktorá o nej vznikla dodatočne. Nikdy nebola dieťa smútku. Mávala bláznivé nápady. Veľmi rada sa smiala, vedela ako sa zabávať. A to hlavne v noci. Bola nočným životom posadnutá: "V noci sa žije inak ako vo dne. Noc je horúca a plná svetiel. Ľudia sú iní, prístupnejší. V noci je ti každý kamarátom, aj keď ho nepoznáš. Aj tváre majú inakšie, každý je krásny."
Edith Piaf, to bolo sto protikladov v jednej osobe. Ak jej chcel človek vyhovieť, musel byť schopný svoje vyhlásenie vzápätí poprieť. Samozrejme, že boli ľudia, ktorí to nezniesli. Tí, ktorí však po jej boku vydržali, mali v jej spoloenosti možnosť stráviť chvíle so slávnymi ľuďmi - Charliem Chaplinom, Gingerom Rogersom, Judy Garlandovou, Marléne Dietrichovou či princeznou Alžbetou.
V období druhej svetovej vojny sa nevyhla ani nacistickému režimu. Počas predstavenia roku 1942 v A.B.C. variéte súčasne s protivojnovou skladbou Kde sú tí moji kamoši premietali na filmovom plátne francúzsku zástavu. Okupanti ju okamžite stiahli z Edithinho repertoáru a i keď sa im spev Edith Piaf ohromne páčil a aspoň dvadsaťkrát ju pozývali do veľkých nemeckých miest, vždy odmietla.
Stále sa objavujú speváčky, ktoré označujú ako "nová Piaf". Tým im však robia veľmi zlú službu. Pretože Edith bola jedineená, svojská, nikto ju nemôže "zopakovať". Jej piesne boli jej život a naopak. Ale nikdy to nebola len zmes súkromia a show. Edith Piaf totiž vedela spievať. Zachovali sa snímky, kde stojí sama na pódiu s jedinou rekvizitou - obrovským mikrofónom. Táto malá žena (mala len 1,47 m) dokázala zasiahnuť najhlbšie vnútro svojich poslucháčov. Hviezdy sa dnes nezaobídu bez tridsiatich kamiónov rekvizít, materiálu a techniky. Edith prišla len v čiernych šatách so svojim hlasom. To málo bolo všetko a zároveň nekonečne veľa.
Iba málo ľudí vie, že bola aj výbornou textárkou. Nemala ani to najzákladnejšie vzdelanie, ale písala fantastické texty. Často mávala pri sebe školský zošit, do ktorého si zapisovala nápady. Rada by sa bola presadila aj vo filme. To by však znamenalo aspoň na pol dňa zanechať spev, a to by nikdy nedopustila. Okrem toho vedela, že nemá herecký talent. Nakrútila len tri filmy. Potrebovala priamy kontakt s publikom a kamera jej ho nemohla nahradiť.
Medzi rokmi 1951 a 1962 Edith Piaf prekonala štyri autonehody, jeden pokus o samovraždu, štyri detoxikačné kúry, jednu liečbu spánkom, tri pečeňové kómy, jeden záchvat šialenstva, dva záchvaty delíria tremens, sedem operácií, nález rakoviny, dva zápaly pľúc a jeden opuch pľúc. To je dosť aj na niekoľkotonové zviera, nie to na 35-kilogramovú Edith.
Napriek tomu všetkému dokázala Edith svoju nezdolnú vôľu a ešte raz sa postavila na piedestál. 25. septembra 1962 spievala z vrcholu Eiffelovej veže pri príležitosti premiéry filmu Najdlhší deň. Bolo to posledné Edithine galapredstavenie zo všetkých najslávnejšie. V záhradách paláca Chaillot sedeli Eisenhower, Churchill, Montgomery, iránsky šach s cisárovnou, princ a princezná z Liége, grécka princezná Sophia, princ Rainer z Monaka, Elizabeth Taylor, Sophia Lorenová a na gigantickej plátne sledovali siluetu Edith Piaf. Bolo to krásne a naháňalo to strach ako všetko, čo prerastie, čo je priveľké.
Posledné dni chorobami zdecimovanej Edith Piaf boli strašné. "Už ani nežijem. Všetko mi zakázali: jesť, eo mi chutí, piť, chodiť, spievať. A aj plač mi škodí. Smiem sa iba smiať, ale to sa mi nežiada. Smiať sa a milovať nemožno na rozkaz! Tak len čakám, ale na čo? To veru neviem..." V skutočnosti však vedela veľmi dobre, že je koniec. Zomrela 11. októbra 1963. Posledné, čo odkázala sestre, bolo: "Teraz už môžem zomrieť, žila som dva razy!" Pohrebu na cintoríne Pére-Lachaise sa údajne zúčastnilo vyše štyridsaťtisíc ľudí, medzi inými aj Marléne Dietrichová. V tlačenici padol niekto do jamy. Isto by sa jej to bolo páčilo. A s úsmevom jej vlastným by sa opýtala: "Videli ste to? To bola sranda." Nebola namyslená, ale vedela, že ľudia kvôli nej prídu. Aj na poslednú rozlúčku.
Autor: Robert BUČEK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
