teple prekúrenej kuchyne zádumčivo hľadím do blba, keď tu...

Sýkorka so žltým bruškom zvírila snehový prach blízo mňa. Zvedavú hlavicu nakláňa tu vľavo, tam vpravo a prelieta z konárika na konárik. Milé stvorenie pokukuje po obločniciach vežiaka, či kto's sa nad ňou nezľutoval a kúsok starého chlebíka, lebo loj jej neponúkol.

Márne skakoce, márne žlté páperie na brušku natriasa, márne hlávkou kyvoce. Za betónovými múrmi kamenné srdcia bijú.

I zľutoval som sa bezbrannej sýkorky, nemohol som na jej trápenie civieť. Posledný kúsok tvrdého chlebíka som na univerzálnom krájači ostrúhal, do dlane omrvinky vzal, na rýmsu teatrálne vysypal.

Ožila smutná sýkorka, váhavo, však prec' naradostnene priletela vzduchom, na predobločnicu presne trafila a do hostiny sa pustila. Teplo sa rozlialo kol môjho srdca, úsmev nesmelý sa mi objavil na tvári. Dobrý skutok som vykonal, bár aj nič za to nedostanem, ľahšie sa mi bude usínať. Sýkorka medzitým sa napchávala, čo jej hrdlo ráčilo a dala znať i sestriciam, ktoré sa s veľkou pompou zleteli.

Hlupane, mali radšej v tichosti sa sýtiť.

Ich veselý džavot začuli aj iní. O päť minút nebolo už narýmse pre nich miesto. Tučné holuby, ba i jeden zblúdený krkavec, sa o sústo ruvali. Sýkorky smutne na strome sedeli a pysky utreli.

Život sa s nikým nemazná, tobôž so sýkorkami. Infekciou napáchnuté holuby a škaredé krákajúce krkavce ich od korýtok poľahky odženú. Ak aj od hladu nepomrú, zožerú ich nenásytné mačky.

A na našej podobločnici iba hovná ostali.

Autor: Peter B. DOKTOR

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.