orientácii, aj k skutočnosti, že žije s o sedem rokov mladším partnerom - agentom Heleny Vondráčkovej a Zuzany Norisovej Janisom Sidovským.

Zdá sa, že večná sínusoida vzostupov a pádov sa narovnala. Profesijný život štyridsaťročného olomouckého rodáka Pavla Vítka prebieha nateraz bez výkyvov. Tvorivou bilanciou je sedem cédečiek, z toho Zlatá platňa za 'Má svůj den' v roku 1988 a platinová v roku 1992 za 'Vůně tvý kůže'. Ako Steven odohral 558 predstavení muzikálu 'Dracula', potom ako Anjel vystupoval v Ďurovčíkovej verzii 'Pomády', ba po 15 rokoch sa úlohou spisovateľa Bernieho v anglickej čiernej komédii 'Vražda sexom' vrátil k činohre.

Ako ste sa dostali k spevu? Detský sen?

- Vôbec nie. Chcel som sa stať hokejistom. Navštevoval som športovú školu a neskôr gymnázium. Tam som začal spievať s miestnou kapelou po tancovačkách. Vtedy som sa rozhodol stať umelcom. Zložil som prijímačky na DAMU a ocitol sa v ročníku s Ivanou Chýlkovou, Karlom Rodenom, Evou Holubovou, Vilmou Cibulkovou, Veronikou Žilkovou, Jitkou Asterovou a režisérom Petrom Kracikom. Bohéma ako vyšitá. Potom som nakrátko nastúpil do Hudobného divadla v Karlíne a ako Bubulia som sa mihol v muzikáli 'Cigáni idú do neba'. Zároveň som však už podpísal zmluvu so Supraphonom a s kapelou GBS. Dal som sa na spevácku dráhu, nasledovali tanečné čísla so skupinou UNO a tak…

Kučeravé vlasy, zamatové sako, zaľúbený výraz, šory na váš plagát. Ako to však bolo s tými pádmi?

- Na začiatku 90. rokov som chcel čosi iné a vydal sa vlastnou cestou. Odrazu som bol bez spolupracovníkov, bez peňazí a bez záujmu o mňa. Vtedy sa ma ujal Janis a dodnes pôsobí ako môj manager.

Čo spôsobilo odpich?

- Oslovili sme undergroundového Lou Fanánka Hagena a hneď bol škandál. Zmena prejavu, podporená videoklipom, pritiahla aj hudobných mogulov, ktorí ma už odpísali. K tomu sa pripojila medzinárodná cena na festivale v Lahti, ktorú mi odovzdala Bonnie Tylerová a prišiel hit 'Mám rád vůni tvý kůže'. A opäť neúspešné projekty. A cesta hore s 'Draculom'.

Poučili ste sa?

- Našiel som svoju parketu. V hudbe aj v živote. Usporiadal som si hodnoty. Zistil som, povedzme, že je úplne zbytočné pokúšať sa o čosi za každú cenu. V kariére, aj vo vzťahu k priateľom. Je dobré byť v pohode a pokoji. Veci, ktoré majú prísť, prídu.

Podľa čoho poznáte úspech?

- Podľa telefónu. Vždy, keď sa mi darí, odrazu sa ku mne hlásia ľudia, o ktorých som v živote ani nepočul. Okruh známych rastie a klesá úmerne s umiestnením v hitparáde.

Vrátili ste sa k herectvu.

- Dáva mi to úplne nový rozmer, lebo človek prestane byť závislý na rádiách a na hitparádach, alebo zábavných programoch. Naraz vaša tvorba dostane iný rozmer. Každé herectvo človeka uvoľňuje, aj ja teraz trochu inak pristupujem k svojej pop kariére. Povedal by som s väčším nadhľadom.

Ak sa nemýlim, vystupujete v komédii "Vražda sexem".

- "Vražda sexem" úspešne beží, už sa pekne usadila. Keď sme hrali naposledy, mali sme čo robiť, aby sme sa sami na javisku vzájomne neodrovnali, lebo si vymýšľame rôzne fóriky, keďže ľudia to majú veľmi radi. Predstavenia sú beznádejne vypredané. Nehráme to len v Prahe U hasičů, ale cestujme aj po iných mestách. Bol to trochu risk, ale vyšiel. Navyše odvtedy vystupujem aj v ďalšej inscenácii. Ide o trpkú komédiu "Posteľ pre hostí", kde stvárňujem manžela Lucky Vondáčkovej. Tentoraz s hereckou spoločnosťou Háta v Branickom divadle a taktiež zájazdujeme.

Čo muzikál?

- Divadlo Spirála na Výstavišti povodne síce vytopili, ale "Rómea a Júliu" práve teraz zase pod vedením režiséra Petra Untermülera pilne skúšame. Zišli sme sa tam takmer pôvodná zostava: Jitka Molavcová, Naďa Urbánková, Miluška Voborníková, ja ako Merkucio. Obnovená premiéra sa koná 26. januára U hasičů.

Zapojili ste sa do projektu Kvapka nádeje, ktorého cieľom bolo zhromaždiť prostriedky na diagnostický prístroj pre detskú onkológiu v Motole.

- Išlo o konkrétnu zbierku na konkrétnu vec. Dve tretiny prostriedkov sa podarilo získať na benefičnom koncerte muzikálových hviezd v Štátnej opere Praha a pokiaľ viem, prístroj slúži svojmu účelu. Človek by mal občas sledovať aj vyššie ciele, ak má k tomu možnosť. Predovšetkým však musí chcieť.

Odsťahovali ste sa z Prahy. Prečo?

- Azda tak pred deviatimi rokmi som sa dostal do štádia, kedy ma rádiá odmietali hrať. Možno som naozaj ponúkal čosi, čo mi už tak úplne nešlo a bolo zo mňa cítiť, že si sám nie som istý tým, čo robím. Zhnusil sa mi celý ten náš takzvaný šoubiznis. Ľudia si tu idú po krku vlastne kvôli pár korunám. Tuná to nie je nijaké Beverly Hills, ale malé pieskovisko, na ktorom sú iba malé bábovčičky. Tak som si povedal dosť, čiara. Odsťahoval som sa z metropoly a prišiel na iné myšlienky. Páči sa mi, keď si pri prechádzke so psom trkocem cez plot so susedmi z ulice. Je to balzam na dušu. Keď potom prídem do Prahy, mám pocit, že som naskočil na tobogán. Všetci do seba vrážajú a sú na seba agresívni a nevrlí.

Čiže chodíte do divadla a domov?

- Zväčša áno, lebo ten blázinec už nevyhľadávam. Iba niekedy. Ale čo súvisí s prácou, nechávam v Prahe a súkromie mám pod Karlštejnom. Usilujem sa nájsť proporciu.

Ako ste prišli na Karlštejn?

- Už ako študenti z DAMU sme jazdievali tráviť prázdniny na letný byt do neďalekých Dobřichovic. Navyše keď som raz oslavoval narodeniny na letisku Točná, každý z mojich hostí si mohol zalietať. Keď sa mňa šéfpilot opýtal, kam chcem, vyšlo zo mňa - na Karlštejn. Tie lesy z výšky a hrad, ihneď som vedel, že ide o srdečnú záležitosť. A keď som na nástenke realitky náhodou zazrel fotku toho domčeka, vedel som, kde chcem žiť a bývať!

Kde?

- Je to obyčajná vidiecka vilka z 30. rokov. Nič honosné. To nie je môj štýl. Ale chcem mu vrátiť dušu, ktorú mu vdýchol architekt, keď si ho staval sám pre seba. Postupne mu vraciam, o čo prišiel za mojich predchodcov, ktorí sa oň nestarali. Už len také detaily: kachlová pec, látkové tapety a starý nábytok. Ten tam bol a ja som si ho vlastnými rukami zreštauroval, lebo ma to baví. Zbožňujem napustiť si v zime vaňu v podkrovnej kúpeľni, hľadieť strešným oblokom, ako sneží a čľapkať sa v pene.

Kachle sú funkčné?

- Nazdávam sa, že by sa moji priaznivci čudovali, keby ma videli štverať sa s motorovou pílou po hŕbe dreva a obrovskou sekerou kálať polená. Ale štiepať drevo v mraze je pre kondičku to najlepšie. Odvtedy, čo tam bývam som chorý nebol. Spustnutú záhradu prebudúvam na taký lesopark. Vysádzal som kosodrevinu, kde tu antická váza a antické stĺpy. Od príbuzných som dostal tri tridsaťročné rododendrony, ktoré chceli zničiť, vlastnoručne som vykopal jamy ako pracujúci spevák, ktorý si pritom nádherne oddýchol, naplnil ich rašelinou a teraz mi už všetko nádherne kvitne. Ako v nejakej rajskej záhrade. Je to taký mišmaš. Ako ja. Ba akýsi botanik mi objavil divoko rásť to, čo inde prácne pestujú, a ja som o tom ani nevedel. Vôbec celý dom ma zbavuje stresov. Vari aj tým, že ma pripútal prácami, ktoré nemôžete obísť. V zime treba kúriť, v lete sekať trávnik, ošetrovať ostatné. Jednoducho, musím deliť prácu medzi prácu, dom a záhradu. Ide mi to.

Ako to?

- Asi návrat ku koreňom. V detstve som veľa času strávil u starej mamy na dedine. Na obrovskom grunte, skade mám aj fúru návykov a skúseností. Pásol som husi, so sesternicou sme zbierali v sade ovocie a predávali ho.

Ďalšie plány rozvoja?

- Mojím snom je na juhozápadnom svahu s uznaným subtropickým pásmom pestovať vlastné víno. A potom s ním stráviť starobu. Ale asi budem musieť ešte zopár rokov zarábať, aby som si to mohol dovoliť. Inak vám teraz zložím poklonu, lebo na Zemplínskej šírave sme ochutnali rizling z okolia Michaloviec a taký vynikajúci som dávno nekoštoval. Nie som nijaký askéta a víno, v prijateľnej miere, patrí k mojim slabostiam.

Skade ste nabrali odvahu priznať sa k pohlavnej orientácii?

- Príčin je viacero. Istý bulvárny denník začal vydierať môjho priateľa, aby im poskytol dôverné informácie o spevákoch, ktorých agentúrne zastupuje, keďže pripravujú zoznam prominentých homosexuálov Českej republiky. Inak napíšu o jeho súkromí, lebo na čiernej listine figurujeme aj my obaja s priateľom Janisom Sidovským. Žijem teraz pätnásť rokov v šťastnom vzťahu a okolie to berie ako bežnú vec. Aj dievčence z môjho fanklubu sa s tým zmierili a verím, že rovnako bude aj s ostatnými. Pokladám za rozumnejšie hovoriť o našom vzťahu otvorene, než sa nechať špehovať cez kľúčovú dierku. K môjmu rozhodnutiu prispelo aj doznanie hovorcu Havlovej prezidentskej kancelárie Martina Krafla. Dodal mi odvahu a ja, ktovie, povzbudím ďalších.

Má to zmysel?

- Zmení sa len to, čo dokážeme zmeniť sami. Začínam sa zaujímať hoci o ekológiu a sám si pestujem všetku zeleninu. Nazdávam sa, že aj s tým treba pohnúť, lebo čo sa týka ochrany životného prostredia, zavše sa u nás správame sťa v rozvojových krajinách.

Máte vzťah k zvieratám?

- Bullmastiff Monty nahradil predchodcu, ktorého stratu som ťažko niesol. Pes totiž nie je len zviera, strážca domu, ale živá energia. Keďže Monty váži skoro metrák, kúpil som kvôli nemu dokonca väčšie auto.

Aké?

- Som verný Subaru. Rád jazdím rýchlo. Keď sme robili na východe 'Draculu', na trase Prešov - Žilina - Makov - Praha bol môj rekord v noci čistej jazdy päť hodín. Pritom nijaká nadzvuková rýchlosť. Len rozumne.

Čo voľný čas?

- Prechádzky so psom, posilovňa, hodiny spevu u profesora Klezlu, kam ma priviedla rola Stevena. A cestovanie. Chcel by som na Kubu. Ešte teraz, kým Castro nenatiahne zobák a nestane sa z nej americké Miami alebo Las Vegas. Vidieť všetok ten kolorit s ošúpanými domami a hrdzavými autami…

V Thajsku ste navštívili odľahlé budhistické kláštory v džungli. Nezávidíte Danovi Hůlkovi jeho himalájsku výpravu?

- Priznávam, Danovi závidím odvahu ísť sa tam pozrieť. Možno raz aj ja... Viete, každý sme sa k budhizmu dostali iným spôsobom. Mňa ovplyvnilo čítanie východnej filozofie a dokumenty Igora Chauna. Pokiaľ ide o môj vzťah k budhizmu, rovnako ako ku všetkému, pri svojich vnútorných záležitostiach si vystačím sám. Iná vec je duchovný rozmer tohoto myslenia. Civilizačná frustrácia, ktorú tuná poznáme, keď každý každému šliape na päty, rastie kriminalita, v Severnej Amerike pomaly každý potrebuje svojho psychoanalytika, je dôsledkom štýlu života. Nazdávam sa, že sa jednoducho potrebujeme vrátiť ku kolíske, z ktorej sme vyšli. Neostáva, než uznávať akýsi morálny kódex, ktorý nám bol vo vnútri raz daný. Nech už ho nazývame hocakým -izmom, musíme ho hľadať, stotožniť sa s ním a naplniť ho. V budhizme som našiel ukážku iba jednej z možných ciest. Každý má právo si slobodne vybrať svoju cestu. Duchovného vodcu máme každý v sebe.

Takže nepresviedčate iných ako Igor Chaun?

- Inak mi raz povedal, že si to uvedomuje. Že ľudí k tomu navádza. Ale tvrdil mi, ale že si to vždy s odstupom uvedomí.

Iné zaujímavé cesty?

- Splnil som si, napríklad, ďalší sen, lebo som navštívil skalné mestá i domorodé dediny v Maroku.

Chystáte sa zas na Slovensko?

- Rád by som. Veď do 90. roku som chodil veľmi často. A konkrétne práve na východ. Azda ľudia celkom nezabudli.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.