tomto krásnom športe. Ako prvú mimobratislavskú juniorská majsterku SR si ju z košického TSM v roku 1978 vybrala do Strediska vrcholového športu v Bratislave významná slovenská trénerka Hilda Múdra. Boli sme zvedaví ako si s odstupom času spomína na úspechy v tomto nádhernom športe a ako sa pozerá na krasokorčulovanie dnes súčastná šéfredaktorka Harmónie.
Priblížte našim čitateľom vašu krasokorčuliarsku kariéru a ktorí tréneri sa na nej podieľali.
"Na ľad som sa dostala po prvýkrát, keď som mala 5 rokov v Košiciach. Pamätám si, že som nebola veľmi nadšená faktom, že je šmykľavý a že sa na ňom dá ľahko spadnúť. Dokonca som plakala, pretože som nevedela vstať. A tiež si pamätám, ako mi to Helka Blažeková a Milka Pigová ukázali. Ony sa totiž postarali, aby som na ľad vôbec prišla. Keď Helka skončila s pretekárskou kariérou, začala trénovať malé deti a stala sa aj mojou trénerkou. Neskôr prišla do Košíc z Hradca Králové trénovať Jarmila Martinská a mňa si vybrala do svojej skupiny. V tom čase bolo v Košiciach veľa nadaných pretekárov. Vzájomne sme sa motivovali a predháňali, kto bude lepší. Aj na tréningoch sme robili súťaže, kto skočí vyššieho a najdlhšieho axla či dvojitého lutza. Stala som sa juniorskou majsterkou Slovenska a keď v Bratislave vzniklo stredisko vrcholového športu, začali ma pozývať na sústredenia. V roku 1978 nás oslovila pani Múdra s tým, či by som nechcela prísť k nej trénovať do Bratislavy. Bolo to pre mňa niečo úžasné, veľmi ma tešilo, že si ma všimla a že chcela so mnou pracovať. Tak som odišla do veľkej Bratislavy. Mala som 13 rokov a naozaj neviem, kde som nabrala odvahu odísť od rodičov a blízkych a bývať na privátoch celkom sama. Pani Múdra však nebola len mojou trénerkou. Chodila mi na rodičovské združenia, cez víkendy ma brávala na chatu do Senca a snažila sa mi nahradiť rodinné zázemie. Dovolím si tvrdiť, že pod jej vedením som urobila najväčší výkonnostný pokrok. O to horšie som znášala fakt, že musela v Bratislave s trénovaním skončiť a odísť. Nakoniec som sa dostala do družstva pani Ing. Búřilovej. Bola to éra Sabovčíka a výrazných úspechov slovenského krasokorčuľovania, aj v kategórii žien. Stala som sa 5-násobnou majsterkou Slovenska a dvakrát som skončila tretia na majstrovstvách Československa. Aj keď si vážim všetkých trénerov, ktorí ma trénovali, teta Múdra má v mojom srdci dodnes najvýznamnejšie postavenie. Asi preto, že nebola len mojou trénerkou, ale že je úžasným človekom."
Ako hodnotíte súčasnú úroveň slovenského krasokorčuľovania?
"Priznám sa, že ho dnes sledujem trochu z diaľky. Ale jedno viem celkom iste - podmienky sa pre pretekárov i trénerov výrazne sťažili. Krasokorčuľovanie je všade vo svete športom solventných. Napriek tomu, že sme mali 3 majstrov sveta, olympijského víťaza, vždy mal na Slovensku prednosť hokej. Dodnes je to tak. Korčuľovanie u nás živorí a obdivujem všetkých, ktorí pri ňom vydržali a nenechali sa znechutiť okolnosťami. Preto som rada, že máme takú vynikajúcu pretekárku, akou je Zuzka Babjaková. Dostala sa do svetovej špičky a to je najdôležitejšie. Slovensko v nej má schopnú zástupkyňu, ktorá dôstojne reprezentuje naše krasokorčuliarske tradície."
V čom vidíte príčiny takého stavu krasokorčuľovania u nás?
"Jednoznačne vo financiách. Šport je o peniazoch a vždy bol. Navyše, krasokorčuľovanie je náročný šport potrebujete kvalitný ľad, kvalitného trénera, kvalitné korčule, kvalitne zostrihanú hudbu, nápaditú choreografiu, šaty, a hodiny, hodiny ľadu na tréning... Je toho veľa. Zoberte si len taký fakt, akým je počet ľadových plôch na Slovensku. Podľa mňa je vrcholne nedôstojné, aby majstrovstvá Slovenska seniorov prebiehali v hale, kde teplota ide do mínusu, kde nie sú priestory na regeneráciu, chýbajú normálne príjemné šatne... Nevykurované "haly" dnes nájdete asi len za Polárnym kruhom na zamrznutom jazere..."
Nelákalo vás dať sa na trénerskú dráhu?
"Kedysi, keď som mala 10 rokov, tak áno. Neskôr už nie. Pred pár rokmi som chodila vypomáhať s trénovaním detí, ktoré sa učili korčuľovať. Ale vždy ma odrádzala atmosféra, ktorá v zákulisí vládla a dodnes vládne. Trénovanie by bolo len mojím hobby a hobby by vám malo prinášať potešenie, oddych a pohodu. Trénovanie v našich podmienkach je však vrcholový výkon a potrebujete k nemu mimoriadne psychickú odolnosť."
Vieme o vás, že ste 6 rokov pôsobili v Holiday On Ice. Čo vám to dalo?
"Na roky strávené v Holiday On Ice spomínam rada a s potešením. Boli sme tam v čase jej vrcholnej éry a odišli sme tiež v pravý čas. Hovorím v pravý čas preto, že keď prekleniete určitú dobu, zvyknete si na kočovný život a len veľmi ťažko sa dokážete niekde usadiť a zaradiť do normálneho života. Spoznali sme veľa krajín, veľa ľudí rôznych naturelov a kultúr. Zistili sme, že show biznis je veľmi náročný a že aj keď v duši máte smútok, na perách vám musí hrať úsmev. Platia v ňom prísne pravidlá, no napriek tomu, dokážete sa im podriadiť a viete, čo musíte, čo nie, čo platí a za čo ste platení. Viete, že máte nielen povinnosti, ale aj práva a že ak odvediete serióznu prácu, máte v podstate "easy life". A to sa u nás ešte mnohí nenaučili či "neodkukali", aj keď môžeme 10 rokov slobodne cestovať i pracovať v zahraničí."
