najprominentnejšími cestujúcimi pri slávnostnej skúšobnej jazde vlaku Transrapid medzi centrom Šanghaja a letiskom Pudong. Dôvod na radosť mal predovšetkým nemecký premiér, pretože dodávateľom technológie pre čínsky Transrapid sú nemecké firmy. Táto radosť je o to väčšia, že Čína je vôbec prvou krajinou na svete, ktorá postavila komerčnú trať Transrapid. Transrapid sa pritom považuje za prvú "vážnu" inováciu železničnej dopravy od roku 1825, keď bolo medzi britskými mestami Stockton on Tyne a Darlingtone otvorené prvé železničné spojenie na svete - zaslúžil sa o to najmä George Stephenson, ktorý skonštruoval prvú prakticky využiteľnú parnú lokomotívu. Pravda, hovoriť v prípade Transrapidu o "železničnej" trati je možno trochu nevhodné alebo aspoň zavádzajúce, pretože súpravy vlaku Transrapid nemajú žiadne kolesá, ktoré by sa pohybovali po "železných" koľajniciach. Vlak Transrapid sa totiž pri svojom pohybe vôbec nedotýka nosnej dráhy, pretože je pôsobením magnetického poľa nadnášaný - ide tu o tzv. magnetickú levitáciu, takže takémuto usporiadaniu sa zvykne hovoriť maglev. O dopravných prostriedkoch typu maglev uvažoval už začiatkom 20. storočia americký fyzik Robert Goddard ( ten okrem iného zostrojil aj prvú raketu na kvapalné palivo). Goddard navrhol umiestniť sústavu magnetov do zeme a ďalšiu sústavu magnetov do spodnej časti ľahkého vozidla. Magnety mali byť otočené súhlasnými pólmi proti sebe, takže by medzi nimi pôsobila pomerne silná odpudivá sila - vozidlo by sa nad zemou vzášalo. Francúzsky vynálezca Emil Bachelet si zase nechal patentovať vlak maglev, nadnášaný a poháňaný elektromagnetmi, ktoré sú účinnejšie ako permanentné magnety. Prototyp vysokorýchlostného dopravného prostriedku na báze magnetickej levitácie skonštruoval v roku 1935 nemecký inžinier Hermann Kemper.

Výstavba čínskeho maglevu je úspechom nemeckého konzorcia Transrapid International, ktoré vytvorili nemecké firmy Siemens a Thyssen-Krupp. Spomenuté konzorcium zažilo pre niekoľkými rokmi veľké sklamanie, keď nemecká vláda zrušila plánovanú výstavbu trate Transrapid z Hamburgu do Berlína. 30 kilometrov dlhá trať zo stredu Šanghaja na letisko Pudong, pre ktorú Transrapid dodal prakticky celú technológiu vrátane vlakových súprav, sa tak môže stať významným medzníkom pri ďalšom rozvoji tohto typu dopravy. Jazda vlakom Transrapid je veľmi pohodlná a bez akýchkoľvek vibrácií, pretože súprava doslova "pláva" vo výške približne 10 mm nad vodiacou dráhou. V spodnej časti tejto dráhy sú umiestnené statorové vinutia tzv. lineárneho elektromotora - ide vlastne o rozvinutie statora klasického trojfázového elektromotora do roviny. Napájaním týchto za sebou umiestnených statorových vinutí elektrickým prúdom vzniká posuvné magnetické pole (rovnako ako v klasickom elektromotore vzniká rotujúce pole), ktoré za sebou "ťahá" súpravu, ktorej spodná časť predstavuje čosi ako lineárny rotor. Pohyb magneticky nadnášaného vlaku Transrapid nie je brzdený žiadnym trením, iba aerodynamickým odporom vzduchu. Zmenou intenzity a frekvencie napájacieho prúdu možno meniť ťažnú silu i rýchlosť súpravy. Prúdom je pritom napájaná vždy len tá sekcia trate, nad ktorou sa súprava pohybuje. Zmenou smeru posuvného magnetického poľa vzniká brzdný účinok, ktorý spôsobí spomaľovanie resp. až zastavenie vlaku. Pretože vlak Transrapid neobsahuje žiadne pohyblivé a potenciálne hlučné hnacie prvky, je bezkonkurenčne tichý. Pri vysokých rýchlostiach vzniká síce aerodynamický hluk, ale ani pri rýchlosti 400 km/h nie je Transrapid hlučnejší ako bežný vlak, idúci rýchlosťou 300 km/h. Pretože spodná časť vozňov súpravy Transrapid obopína nosné teleso, nemôže v žiadnom prípade dôjsť k vykoľajeniu vlaku.

Na trati zo Šanghaja na letisko Pudong sa pravidelná doprava začne začiatkom roka 2004. Dnes trvá cesta autobusom alebo taxíkom na letisko 45 minút, vlaky Transrapid zvládnu túto 30 km dlhú trasu za osem minút, pričom dosiahnu maximálnu rýchlosť 430 km/h. Rýchlosť 300 km/h dosiahne súprava Transrapid po rozjazde dlhom 5 kilometrov - nemecké expresy ICE na to potrebujú vyše 30 kilometrov. Na šanghajskej trati budú jazdiť tri súpravy s piatimi sekciami, od júna 2004 budú mať súpravy šesť sekcií. Automaticky riadené súpravy (bez vlakvedúceho) s kapacitou 574 cestujúcich budú jazdiť v desaťminútovom takte. Predpokladá sa, že už v roku 2005 zažije "let v nulovej výške" vo vlaku Transrapid až 10 miliónov cestujúcich. Počet cestujúcich by mal do roku 2010 stúpnuť až na 20 miliónov - denne by teda súpravami Transrapid cestovalo v priemere okolo 54 000 ľudí. To však nie je konečný počet. Na šanghajskom letisku sa majú postupne postaviť ďalšie tri terminály i ďalšia vzletová a pristávacia dráha, čím by kapacita tohto letiska vzrástla na neuveriteľných 70 miliónov cestujúcich ročne a uvedené letisko by sa stalo najväčším vzdušným prístavom v celej Ázii. To sa bude písať rok 2020 a súpravami Transrapid by na šanghajské letisko (alebo z neho do mesta) malo cestovať 33 miliónov cestujúcich. Zdá sa, že vrcholní čínski predstavitelia prišli Transrapidu takpovediac na chuť, pretože existujú úvahy o tom, že v Číne by sa mohla vybudovať sieť vysokorýchlostných, magneticky poháňaných a nadnášaných vlakov systému Transrapid s celkovou dĺžkou približne 8 000 kilometrov. Transrapid sa možno konečne dočká uplatnenia aj na domácej, teda nemeckej pôde (v Nemecku je zatiaľ postavená len jedna krátka skúšobná trať Transrapid).Pokiaľ všetko pôjde dobre, mala by byť už v roku 2009 v činnosti trať Transrapidu, spájajúca centrum Mníchova s letiskom F.J Straussa. Trať dĺžky 37 kilometrov, na ktorej prekonanie potrebujú dnes súpravy predmestských vlakov (S-Bahn) približne 45 minút, by Transrapid absolvoval len za 10 minút, pričom by dosahoval maximálnu rýchlosť 350 km/h. Predpokladá sa, že ročne by Tranrapidom cestovalo medzi Mníchovom a jeho letiskom viac ako osem miliónov cestujúcich. Druhá trať Transrapid by sa mala postaviť v oblasti medzi riekami Rýn a Ruhr, ktorá patrí medzi najhustejšie osídlené oblasti v Európe. Navrhovaná trať, ktorá dostala predbežný názov Metrorapid, by bola dlhá 79 kilometrov a viedla by temer výhradne pozdĺž existujúcich železničných tratí. Táto trať povedie - ak sa jej výstavba uskutoční - z Düsseldorfu cez Duisburg, Mülheim, Essen a Bochum do Dortmundu. Celú túto trať - vrátane zastavení v uvedených mestách - by Transrapid absolvoval za 39 minút, pričom by dosahoval maximálnu rýchlosť 300 km/h. Na uvedenej trati by mali vlaky jazdiť v desaťminútovom takte, pričom by ročne prepravili vyše 30 miliónov cestujúcich. O stavbe tratí, na ktorých by jazdili magneticky nadnášané vlaky, sa už dlhšie uvažuje aj v USA. Tesne pred rozhodnutím sú tam dva projekty na výstavbu tratí nemeckého systému Transrapid. Prvá trať dĺžky 60 kilometrov by mala spájať mestá Washington a Baltimore, druhá by viedla z Pittsburghu na letisko a mal by dĺžku 76 km. Už v tomto roku by sa malo rozhodnúť, ktorý z oboch projektov sa bude realizovať. Záujem o výstavbu takýchto vysokorýchlostných vlakových ciest má aj vláda USA, ktorá na realizáciu jedného projektu Transrapid vyčlenila miliardu dolárov. O možnosti výstavby tratí na princípe magnetickej levitácie sa uvažuje aj v niektorých ďalších krajinách. Napríklad v Holandsku sa uvažuje o výstavbe trate Transrapid medzi Amsterdamom a Groningenom.

Tak či onak, prvá komerčná trať Transrapid, spájajúca Šanghaj s jeho letiskom, je zrejme dobrým štartovacím impulzom pre výstavbu ďalších takýchto tratí. Ticho, bez vibrácií a veľmi rýchlo jazdiace súpravy Transrapid predstavujú jeden z perspektívnych smerov vo vývoji "železničnej" dopravy. Ak by vlak Transrapid videl pán George Stephenson, asi by len krútil hlavou - veď takýto vlak nie je ťahaný žiadnou dymiacou lokomotívou, nemá dokonca žiadne kolesá, nejazdí po žiadnej "železnej" koľajnici a do pohybu ho uvádza akási magická sila. Ale krútiť hlavou môžeme aj my - vo svete sa zrejme začína písať nová éra koľajovej dopravy na báze magnetickej levitácie a naše železnice nie sú schopné ani nakúpiť ľahké motorové jednotky, ktoré sú napokon stále ešte len trochu modernejšou verziou Stephensonovho prvého vláčika...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.