staroveku, no neboli také intenzívne a časté ako počas temného stredoveku. Jednou z príčin bola prakticky nulová hygiena. Kým v dobách slávnej Rímskej ríše malo každé väčšie mesto verejné kúpele, fontány, kanalizáciu a akvadukty s čistou vodou, v stredoveku sme to mohli nájsť maximálne na panovníckych dvoroch a v sídlach boháčov. Verejné kúpele boli zakázané cirkvou (pokladali sa za "hniezdo nemravností"), kanalizácia nejestvovala, splašky a odpadky sa z okien domov vyhadzovali rovno na nedláždené ulice. Tie boli domovom najrôznejších cudzopasníkov a hlodavcov, hlavne vší, bĺch a krýs. A v takomto "čistučkom" prostredí našiel mor rýchlo vynikajúcu živnú pôdu.
V roku 1347 obliehali krymskí Tatári bohatý čiernomorský prístav Kaffu, obývaný prevažne talianskymi obchodníkmi. Keďže obliehaní odmietli kapitulovať, rozhodol sa tatársky vojvodca Džanibeg (v jeho vojsku práve prepukla morová epidémia) vystreľovať za hradby mesta z katapultov mŕtvoly vlastných bojovníkov. Tejto zvrátenej, no v dejinách vojenstva pomerne rozšírenej taktike, mohol Džanibeg ďakovať za víťazstvo a neskôr milióny nešťastníkov za svoju smrť.
Keď sa totiž Taliani v Kaffe nakazili, spanikárili a snažili sa dostať domov. Na koráboch však nevedomky previezli i mnoho čiernych krýs s infikovanými blchami, ktoré mor prenášali. Tri galéry po strastiplnej ceste dorazili do Janova, ďalšie do Benátok a Messiny. Ako uvádzajú dobové kroniky "ľudia vyhnali umierajúcich námorníkov späť na more, pretože sa ich nikto neodvážil ani dotknúť", no už bolo neskoro. "Čierna smrť" prišla do Európy...
Koncom roku 1347 už epidémia vystrájala v Taliansku naplno. Zomierali bohatí i chudobní, deti i dospelí bez rozdielu veku. Dediny ostali vyľudnené, nemal kto obrábať pôdu, starať sa o dobytok a tak sa k moru pridal i hladomor. Lekári, mastičkári a rôzni zázrační liečitelia boli úplne bezmocní. Nepomáhalo prikladanie pijavíc, púšťanie žilou ani podanie preháňadla (tri najpoužívanejšie stredoveké liečebné metódy), nakazení zvyčajne podľahli chorobe do dvoch dní. Európou sa šírili dva druhy moru, tzv. bubonický alebo hľuzový a pľúcny. Pri bubonickom sa na tele, hlavne na krku a v podpazuší objavovali nádory čiernej farby, ktoré niekedy navreli až do veľkosti cibule. Postihnutý trpel dávením, vykašliavaním čiernej krvi a horúčkami. Pľúcny mor bol ešte nebezpečnejší, obete sa často nedožili ani nasledujúceho dňa.
V roku 1348 sa choroba objavila i vo Francúzsku, Španielsku a v lete dorazila do Anglicka, na lodi nesúcej známe červené vína z francúzskeho Bordeaux. Aj odtiaľto sa nákaza šírila závratnou rýchlosťou, neušetrila ani obyvateľov Škótska, Írska, Škandinávie, pobaltských krajín a Ruska.
Cirkev v morovej rane videla trest boží, napríklad aj zato, že sa pápežský stolec premiestnil z Ríma do Avignonu. Pápež Klement V. usporiadal veľkú procesiu, pri ktorej prosil boha o zmilovanie, no nič nepomáhalo, ľudia umierali aj počas sprievodu. Niektorí mnísi a duchovní sa pridali k hnutiu flagelantov. Jeho členovia museli prisahať, že sa budú denne trikrát bičovať a to po dobu tridsaťtri dní. Každý deň symbolizoval jeden rok života Ježiša Krista. Flagelanti chodili v plášťoch s korbáčom a krížom v rukách a keď prišli do nejakého mesta, vyzliekli sa do pol pása a navzájom sa bičovali. Keďže si však nesmeli umývať rany, percento úmrtnosti v ich radoch bolo veľmi vysoké.
Niektorí ľudia sa nazdávali, že mor môže zastaviť vôňa kvetov, preto so sebou nosili schránky s lupienkami kvetín a vonnými bylinkami. Tie používali aj lekári, ktorí navštevovali chorých. Keďže sa verilo, že "nakaziť sa dá i obyčajným pohľadom", mali doktori oblečený dlhý biely plášť až po členky, na hlave kapucňu a na tvári masku s dlhým "zobákom" naplneným korením a bylinkami, ktorý čistil vdychovaný vzduch. V rukách držali pochodne, tie mali izbu čo najviac vydymiť a takisto nástroje na vypaľovanie nádorov u osôb postihnutých bubonickým morom.
V roku 1352 sa "čierna smrť" stratila tak rýchlo, ako sa do Európy dostala. Bilancia jej hrôzovlády bola šokujúca, zomrelo približne 25 miliónov ľudí, teda jedna tretina vtedajšej populácie starého kontinentu. Napriek neopísateľnej radosti tých, čo prežili, skazonosná morová rana zasiahla Európu opäť v roku 1369, 1382, 1625, 1665 a 1720.
Pri veľkej epidémii koncom deväťdesiatych rokov 19. storočia v Číne, sa podarilo identifikovať morovú baktériu francúzskemu vedcovi Alexandrovi Yersinovi. Ten zistil, že všetky formy tohto neľútostného zabijaka spôsobuje baktéria Pasteurella pestis, ktorá sa šíri prostredníctvom infikovaných bĺch cudzopasiacich na krysách. Našťastie, dnes sa už dá bez problémov vyliečiť jednoduchým antibiotikom tetracyklínom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
