dodnes píše pre skupinu Elán. Okrem toho vydal aj štyri knižky svojských cestovateľských Tam-tamov. Autorsky pripravoval a moderátorsky uvádzal svoje programy Gala Borisa Filana a Ligapasáž. Výber z klubovej Talk šou Cesta okolo seba vydalo vydavateľstvo Ikar na CD a MC nosičoch pod názvom To najlepšie od Filana.

Je ženatý s herečkou Ingrid Žirkovou, má dvoch synov. Dvadsaťštyriročný Marek študuje jadrovú fyziku na Karlovej univerzite v Prahe. K tomu ho vraj priviedli štúdiá na lýceu vo Francúzsku. Devätnásťročný Olino ide do Literárnej akadémie Jozefa Škvoreckého študovať mediálnu komunikáciu a virtuálne médiá.

* * *

Pán Filan, s vami, ako niekdajším novinárom, ťažko robiť rozhovory, lebo človek odrazu zistí, že sa nepýta, lež odpovedá.

- Áno? A pritom rozhovory je to najbezpečnejšie, čo sa so mnou dá robiť.

Čo vaše cestovateľské potulky? Kde ste boli naposledy?

- Na večeri na Malorke so šéfom rádia Okej Michalom Arpášom. Dostali sme chuť na víno tinto, na chobotničky so sladkou cibuľou a na paelu, čo je také osobité rizoto. Na obed sme leteli, navečerali sme sa a ráno sme sa vrátili domov.

Doma nevaríte?

- V okruhu 500 metrov odo mňa je 10 špičkových reštaurácií, tak načo by som varil. Mexická, francúzska a manželka veľmi dobre varí. Z Indie som jej priniesol desať kilo korenia a dodnes tam ležia. Ona uznáva iba horehronský jedálniček.

Sú všetky vami opisované príhody naozaj pravdivé?

- Všetky sú stopercentne pravdivé. Ale to je nepodstatné. Som predsa vyštudovaný scenárista a spisovateľ. Sedem rokov som chodil na VŠMU s Dežom Ursínim, Dušanom Mitanom. Tam ma na moje dnešné prekvapenie vycvičili ako v izraelskom výcvikovom tábore. Čiže mám spisovateľsko-scenáristický výcvik. Preto aj písanie celý život považujem za najprimeranejšie povolanie. Štýl mám v podstate odvodený od amerického nového žurnalizmu, kde sa kombinuje niekoľko žánrov a hovorí o vážnych veciach s odstupom. Výsledok má podobu eseje a nie cestopisu. Napriek tomu sú však tie veci pravdivé. Najväčší dnešný omyl je chcieť, aby boli správy zábavné a romány pravdivé. V skutočnosti to má byť naopak.

Vždy viete, ktorý príbeh na ľudí zaberie?

- Mám to už vyskúšané "Pod viechou". Tam si ich overím na kamarátoch. Keďže sú strašne prísni, za všetko, čo nestojí za veľa, ma hneď sfúknu. Čiže väčšina vecí, s ktorými idem pred ľudí, už prešlo takým sitom.

Zbierate aj historky svojich kamarátov?

- Často. A sú senzačné. Minule sme v programe 7 s. r. o. preberali, že Rusi chcú trojnásobne predĺžiť ľudský život. Ja som považoval za potrebné dodať, že mne sa zdá ľudský život dosť dlhý a netreba ho predlžovať. Len niekedy nie je dosť dobrý. Bol som raz "Pod viechou" s kamarátom, sedeli tam dvaja dôchodcovia a keď dopili svoje dva deci vína, jeden sa pozrel na hodinky a hovorí: "Pre boha! To sú ešte len štyri?"

To sa zaneprázdnenému človeku nemôže stať!

- Ako kedy. Keď idem niekedy, napríklad, na chatu a všetko porobím, narežem drevo, očistím okolie, tiež potom sedím a hovorím si: "Preboha, to sú ešte len štyri hodiny?"

Neprekáža vám to naše čoraz rýchlejšie tempo?

- Mne nie. Ja mám zatiahnutú ručnú brzdu. Robím už len, čo chcem. Píšem si knižôčky, robím pre rádio Okey Tri opice. Som v pohode.

Námety?

- To je osud. Keď osud chce, aby ste boli lekárka, pošle vám pacientov, keď chce, aby ste boli učiteľka, tak vám pošle žiakov. Keď máte byť rozprávačom, zošle vám príbeh. Uveril som Karlovi Čapkovi, ktorý povedal, že chlap by nemal pred päťdesiatkou písať romány. A trochu sa mi aj potvrdzuje, že niektoré veci človek vidí až potom v reálnom svetle. A má od nich správny odstup. Teraz mám tri témy. Jedna znie: "Chceš rozosmiať bohov? Zver sa im zo svojimi plánmi!" Druhá je práve o čase, tretia o sklamaniach.

Napríklad?

- Napríklad, že som si v Indii, unavený, sadol k jednému predavačovi s vetrovkami. On na mňa tri naložil, vypili sme čaj a už som mu na očiach videl, ako ráta, že si zo zisku konečne kúpi nové topánky a tak podobne. A ja som na konci vstal a tie vetrovky mu vrátil. Za ten čaj som mu dal pár halierov a on sa mi pozrel do chrbta takým nenávistným pohľadom, že dodnes, keď si obliekam vetrovku, cítim, ako ma tá jeho nenávisť pichá medzi lopatkami.

Kedy vám niekto vyrazil dych?

- Naposledy včera, keď som išiel taxíkom a pýtal sa taxikára, kde je v Košiciach dobré pivo a on, že úplne všade.

Mal pravdu?

- Áno. Bol som na večeri a mali tam vskutku dobré pivo. U toho chlapa boli dve možnosti. Buď má šťastnú povahu, alebo mizerný vkus.

Takže ste už skončili s abstinenciou. Minule ste mi tvrdili, že si už jedy nebudete dávať do tela?

- Istý čas, keď som to pociťoval ako potrebu, som si nedával a tak som si včera večer dal pivko.

Vykrútili ste sa dobre. Vie vás vôbec čosi zaskočiť?

- Nič také. Možno iba zdravie.

Dá sa zo všetkého vyhovoriť?

- Isteže sa zo všetkého dá vyhovoriť. Keď človek klame, má klamať iba krátko. Keď kradne, má kradnúť veľa a keď potom uteká, treba utekať rýchlo.

Písanie nie je kolektívne povolanie. Spisovateľ sedí v tichu svojej pracovne.

- Za ľuďmi chodím iba vtedy, keď mi je za nimi smutno. Viete, jestvuje taký príbeh: za starnúcim mužom príde mladé dievča a začne mu variť, prať a zdieľať s nám posteľ - to je veľká odmena spravodlivým. To dievča je pramatka líška. Prišlo jej smutno za ľuďmi.

Jazdíte hojne po svete, badáte rozdiely medzi národmi?

- Problémy aj psychika sú podobné. Ale podpisuje sa na nás prostredie, z ktorého pochádzame. Spomínam si, ako prichádzali moji príbuzní z Užhorodu a prinášali príšerné darčeky. Zelené hodinky, lesklé nádoby, starý kaviár po záruke. A na nich som videl, ako my vyzeráme, keď ideme do Rakúska. Keď príde môj strýko z Užhorodu do Košíc, tak je na ňom vidieť, že je z Užhorodu. Keď príde niekto z Košíc do Bratislavy, je vidieť, že prichádza z Košíc a, keď prídeme do Prahy, už vidia, že sme zo Slovenska. Z Prahy do Mníchova tam je vidno, skade ste prišli a keď z Mníchova prídete do New Yorku, tak ide pieseň dokola. Ale v New Yorku žijú tí najlepší Užhorodčania a Košičania a tak sa ten kruh uzavrie.

Vy máte príbuzných v Užhorode?!

- Moja stará mama je užhorodská Maďarka, starý otec Moravan z Kroměříža, dedko z druhej strany Rakúšan a babka je Piešťanka. Takže, keby som mal problém s krvou, neviem, ako by mi spravili transfúziu.

Komu potom dávate za pravdu? Zástancom monarchie?

- Mal som v rodine ľudákov, komunistov, národovcov, čechoslovakistov, a myslím si, že to mi dáva dobrú šancu chápať všetkých. Že každý má svoju pravdu. Ja sa napríklad úžasne priatelím s predsedkyňou Tisovej spoločnosti. Napísal som o nej aj poviedku. Je to pani posadnutá rehabilitáciou Tisa. Napriek tom je to moja najlepšia kamarátka. Má 76 rokov. Sedíme spolu a rozprávame si úžasné veci. A ja ju chápem.

Závidíte niekomu? Napríklad iné povolanie?

- Keď budete chcieť, aby som sa stal kozmonautom, za tri roky sa to naučím, keď poviete, že potápač, budem potápač, keď poviete, aby som sa naučil hrať kricket, tak to skúsim. Jediná vec, čo nedokážem, je byť matkou. To je čosi, čo je nad sily každého muža a ženy to robia úžasne.

Dnešní mladí deti veľmi nechcú. Onedlho budú deti zo skúmavky. Načo potom matky?

- Najdôležitejšie na svete sú matky. Tie môžu všetko zmeniť. A aj to celé držia na svojich pleciach. Raz som napísal taký text, že hvezdári dávno vedia, že boh je múdra žena. Ako sa všelijakí starí chreni vytŕčajú v televízii a myslia si, že keď sú premiéri a ministri, že sú dôležití. Omyl. Najdôležitejšie sú matky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.