medzi typické v domácej dielni.
Pojem domáci majster sa už akosi podvedome spája s drevom, doskami, poličkami. Je pravda, že drevo je najobľúbenejším a najdostupnejším materiálom v domácich dielňach, hneď za ním nasleduje práca s kovom, teda opracovanie a tvárnenie plechu alebo drôtu, pravda, v rámci možností výbavy našej dielne. Je tu však aj veľká skupina materiálov, ktorá neodmysliteľne patrí do moderného sveta, aj keď nám nemusí prirásť k srdcu. Sú to plasty. Niekedy nepotrebnú vec vyhodíme, pritom ak poznáme materiál a jeho vlastnosti, môžeme ho opätovne využiť.
Preto ani plasty nemusíme pri domácom majstrovaní ignorovať, treba ich však poznať, pretože sú rozmanité a od ich zloženia a fyzikálnych vlastností záleží aj možný spôsob opracovania. Dnes si teda povieme o ich základnej klasifikácii, niekedy inokedy zase o konkrétnom využití.
Plasty sú organické látky na báze ropy, v súčasnosti sa vyrábajú desiatky tisíc rôznych druhov. Podľa spracovateľnosti sa delia do dvoch hlavných skupín, a to: hmota teplom tvrditeľné, teda duroplasty, ktoré po spracovaní prechádzajú do dokonale tvrdého stavu. Nie sú rozpustné v organických rozpúšťadlách a opätovným zahriatím nemäknú. Druhou skupinou sú termoplasty, ktoré zahriatím zmäknú, stávajú sa plastické a po ochladení na pôvodnú teplotu tvrdnú. Pri zahrievaní však nesmieme prekročiť rozkladnú teplotu danej plastickej látky.
Stručnú charakteristiku termoplastov sme priniesli pred týždňom, povedali sme si o vlastnostiach, ktoré má polyetylén, teda igelit; polypropylén; polymetylmetakrylát, čiže organické sklo alebo plexisklo; polystyrén; polyamid a jeho vlákna: silon, nylon, kapron, perlon; polyvinylchlorid - PVC, ku ktorému patrí aj novodur, vinidur a ďalšie; polytetrafluóretylén známy ako teflon; acetylcelulóza a nitrocelulóza.
Ďalšia skupina plastov je vývojovo staršia. Sú to duroplasty alebo plasty teplom tvrditeľné. Vyrábajú sa zo živice, ktorá teplom najprv mäkne, v tekutom stave sa do nej primiešavajú plnivá pre výrobu hotových výrobkov. Hotová zmes sa lisuje vo formách a vypaľuje, čím stvrdne. Takto stvrdnutý materiál už ďalším ohrievaním nemäkne, ani sa nerozpúšťa v rozpúšťadlách. K takýmto hmotám patrí:
Fenoplast (bakelit) Je to plastická hmota s typickým zápachom, vyrábaná zo živice tmavej farby, takže výrobky ani po pridaní svetlejších farieb nemajú svetlejšiu farbu než hnedú. Odoláva teplotám do 170 ° C, pri vyšších teplotách stráca pevnosť. Pri teplote vyše 400 ° C zuhoľnatie a rozpadáva sa. Je tvrdý, odolný, ale krehký. Vyrábajú sa z neho rôzne technické súčiastky, spínače, rukoväte, izolátory. V súčasnosti je nahrádzaný modernejšími materiálmi.
Aminoplast sa vyrába z formaldehydu a karbamidu. Má podobné vlastnosti ako bakelit, môžno ho však vyrábať v jasných farbách. Vo forme polotovaru ho nedostať, podobne ako bakelit má v domácej dielni malé využitie.
Polyesterové tekuté živice. Z dikarboxylových kyselín a dvojsýtnych alkoholov sa vyrába medovitá zlúčenina, ktorá po pridaní rôznych katalyzátorov mení na priehľadnú látku. Pred stvrdnutím ju možno pridaním farby zafarbiť. Veľmi ľahko sa odlieva v akejkoľvek forme. Iný spôsob jej využitia je taký, že pevná textília sa namočí do pripraveného roztoku a prestrie na pripravenú formu. Takto sa robia prilby, člny, rôzne kryty a pod.
Epoxidová živica patrí tiež medzi polyestery, má vyhovujúce vlastnosti pre domáce použitie. Využíva sa ako polyesterové živice, ale tiež ako známe dvojzložkové lepidlo CHS Epoxy 1200.
Zisťovanie plastických hmôt je základným predpokladom pre ďalšiu prácu, ak nemáme výrobcom označené o aký druh ide. Presné zloženie nepotrebujeme, to zisťujú odborníci v laboratóriách, jednoduchá skúška ohňom by však mala stačiť na základné rozlíšenie skupiny.
Kúsok plastickej hmoty opatrne zohrievame nad plameňom zápalky alebo zapaľovača. Ak sa roztaví, ide o hmotu, ktorá po zahriatí mäkne, teda termoplast. Ak horí vlastným plameňom, ide o polyetylén, polypropylén, polystyrol, polymetylén, plexisklo alebo nitrocelulózu (celuloid).
Polyamidy ani PVC nehoria vlastným plameňom, tak isto ani teflon. Polyetylén a polypropylén horia malým modrastým plameňom, polystyrén má silne čmudiaci plameň so sladkastým pachom. Acetát celulózy horí nečadiacim bublavým plameňom, nitrocelulóza horí prudkým vzplanutím.
Ak držíme v plameni polyamid, vytvárajú sa bubliny, polyamid praská, no nehorí. PVC tiež nehorí, zafarbuje plameň do zelena a páchne pichľavým zápachom.
Duroplasty sa v plameni tiež správajú rôzne. Fenoplast po vytiahnutí zhasne, aminoplast horí praskavým plameňom aj po vytiahnutí z plameňa. Epoxidová živica nepraská, po vytiahnutí z plameňa krátko horí ďalej, po sfúknutí plameňa ju cítiť spálenou srsťou.
Pri takýchto skúškach vzniká nepríjemný čmud, ktorý je navyše aj zdraviu škodlivý, často jedovatý. Preto by sme mali skúšku plameňom robiť vonku alebo v dobre vetrateľnej miestnosti pri otvorenom okne a v bezpečnej vzdialenosti od horľavých predmetov. Nabudúce si povieme o spôsoboch tvárnenia a opracovania plastických hmôt.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
