kauza je bezpochyby najdlhším tieňom, ktorý začierňuje nástupnú fázu pravicovej vlády. Presne pri stodňovom medzníku nie je ani jasné, či kauza zásadne neovplyvní ďalšie fungovanie spolku, ktorý - zdá sa - si nevie vážiť cenu šťastia a súhry okolností, čo nezištne napomohli, aby sa dostali k moci.
Aj bez príbehu "veľkého ucha" je ale sto dní viac sklamaním, než by bolo pre Slovensko žiaduce. Samozrejme, ide o neskonale sľubnejšiu a určite lepšiu vládu, než bola prvá Dzurindova, či tie ešte pred ňou. Združuje dve neoceniteľné prednosti - je programovo konzistentná a táto konzistentnosť je zároveň nastavená správnym smerom. To je unikátna príležitosť, ktorá sa nemusí tak skoro, možno desaťročia, zopakovať. Do tretice, i personálnou skladbou je jednoznačne vyššej akosti. Práve preto je ale výkon, ktorému by sme pred štyrmi rokmi určite tlieskali, zatiaľ rozčarovaním.
Premiér vníma týchto 100 dní, samozrejme, pozitívne. Na prvom mieste stoja u neho pozvánky do NATO a EÚ. K tým sa však patrí povedať, že by ich inkasovala akákoľvek vláda bez HZDS a Mečiara, nech by jej predsedal aj medveď panda. Ak sa rozhliadneme po okolí, vidíme, že do NATO a EÚ už ide každý. Integrácia dávno nie je výberová, ale náborová akcia. Pokiaľ vychádzame zo stavu, ktorý tu zanechal Mečiar, tak pozvánky sú úspechom, ale vavríny za dobiehanie náležia ešte prvej Dzurindovej garnitúre. Je populistické a nevkusné chváliť sa vecami, ktoré sa nemohli nestať.
Nebol by s medovými motúzmi až taký problém, keby reformný štart vlády bol naozaj taký "razantný", ako sa pochválil Dzurinda. Nie je najhorší, ale mohol vypáliť podstatne lepšie. Prvé potknutie prišlo ešte pred nástupom vlády, keď z koaličných rozhovorov nevzišlo radikálnejšie zoštíhlenie kabinetu. Slovensko šestnásť ministerstiev nepotrebuje - napr. osemmiliónovému Rakúsku stačí 10. Dvanásť mali vo volebných programoch KDH i ANO, o vážnejšie presadenie redukčnej diéty sa ale ani nepokúsili. To bol prvý signál, že odtučňovať zo štátno-byrokratického sadla sa nebude až tak smelo, ako sa zastrájali programy.
Druhá epizóda, kde zaradili spiatočku, a to vôbec najprudšiu, je územnosprávne členenie. Všetky štyri vládne strany sľubovali prehodnotenie "osmičky" a viac-menej doslovne prechod k "dvanástke". Spomeňme si len, aký cirkus robila SMK, a aký Dzurinda, že bude "sceľovať Spiš" a pod. Je pravdou, že by šlo o dramaticky náročnú operáciu, aj s kolíziou s nedávno zvolenými regionálnymi samosprávami. Načo a komu to ale potom sľubovali?
Ukazuje sa zároveň aj malé nadšenie pre znižovanie aparátu - iba tento týždeň bolo schválené definitívne zrušenie OÚ. Prednostovia KÚ - viď košický Dolný - sa pritom vôbec netaja tým, že "neprišli ako likvidátori". Aj nový štátny rozpočet, schválený v decembri, jednoznačne signalizuje, že miera škrtov v obslužnom štátno-verejnom sektore výrazne zaostáva za inými oblasťami. Toto je jedna z najciteľnejších chýb koalície - reštrikcie, nepochybne nutné a dobré, nie sú spravodlivo rozložené. V samotnom vládnom programe je zapísaný "audit štátnej správy vychádzajúci z prezumpcie nepotrebnosti". Kde je?
Tretie zaváhanie prvých 100 dní je privatizácia. Je jednoducho absurdné, že iba asi pred dvomi týždňami bolo prijaté akési predbežné rozhodnutie, ministerstvo hospodárstva má vypracovať "analýzu" (načo?) a až potom sa rozhodne, aké podiely sa budú predávať. Tu je brzdou KDH a je naozaj podivné, v akých tmárskych predsudkoch ešte stále žije strana, ktorá sa za posledné dva roky vyprofilovala silne reformne.
Ak majú byť realizované ostatné reformy sociálneho systému, dôchodkového systému, zdravotníctva, školstva, ktoré vláda za týchto sto dní ako-tak spustila, doprivatizovať sa musí proste všetko. Iba obsluha štátneho dlhu, to jest úroky z úverov, dávajú v rozpočte na r. 2003 astronomických 30 miliárd. Toto je položka absolútne rozhodujúca - ak neberieme do úvahy zničujúci efekt štátneho vlastníctva ako takého (viď napr. 350 miliónov za Duckého zmenky).
Faktorom, ktorý vôbec neteší, je aj zraniteľnosť koalície zoči-voči nájazdom lobistických skupín. KDH lámu celkom úspešne zdravotníci, SMK si omotali okolo prsta priatelia lokálnych vláčikov, u SDKÚ stále existuje pochybnosť, či je to politická strana, alebo SDKÚ, s.r.o.
Napokon, vyjavujú sa ťažké vzťahové defekty. Medzi KDH a ANO je pnutie priam neznesiteľné a koalícii nič lepšieho nezostáva, len prekonať emócie rozumom. Bohužiaľ, tu neplní svoju funkciu ani premiér, ktorý pokračuje vo výkone z prvého funkčného obdobia - nie je autorita, koalíciu nevedie, ale sa s ňou vezie. Len aby sa doviezol...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
