1550-1597 objavil Medvedí ostrov a Špicbergy. Okolo Islandu a Grónska sa plavil už lepšie známy moreplavec Henry Hudson v období 1550-1611. Dnes prieliv i prieplav je pomenovaný práve podľa tohto hrdinu.
Neskôr expedície, ktoré tiahli k severnému pólu, skôr či neskôr uviazli v drsných podmienkach. Preto dosť dlho moreplavci na podobné dobrodružstvá radšej ani nepomysleli. Plameň túžby opäť vzplanul moreplavec John Ross v roku 1829. Kanadské ľadovce mu odrezali cestu späť, takže tam trávil tri roky. Jeho synovec James určil polohu magnetického severného pólu v roku 1831.
Severoamerické pobrežie zmapoval v roku 1905 Roald Amudsen a so svojím psím záprahom dosiahol 14. 12. 1911 južný pól na Antarktíde. O štyri týždne predbehol výpravu kapitána Roberta Scotta. Ale vráťme sa späť k podmienkam, za akých skalní bádatelia riskujúc svoje životy dosiahli svoj cieľ. Severný pól sa pokúšal dosiahnúť aj nórsky oceánograf Fridjot Nansen. Andrée Salomon sa pookúšal na severný pól priletieť na balóne. Všetky tieto pokusy sa skončili veľkým neúspechom.
Na scéne sa v roku 1892 objavil Robert Peary. Svoju najdôležitejšiu cestu absolvoval v roku 1898. Po prvej expedícii sa musel podrobiť amputácii siedmich prstov, napriek tomu sa nevzdal. V roku 1908 začal pripravovať ďalšiu expedíciu. Mal vyše päťdesiat rokov a predpokladal, že expedícia bude úspešná, ak ju uskutoční v termíne od februára do mája. V lete 1908 sa parníkom Roosevelt dopravil do severnej Kanady, kde prezimoval. Vo februári sa rozhodol nasadnúť do saní, ťahaných psím záprahom.
Na výpravu si Peary urobil naozaj dobré zásoby. Mal pripravených 15 ton sušeného mäsa, 8 ton múky a 5 ton cukru. Na palube lode bolo vyše 20 osôb, kapitánom lode bol Robert Barlett, nechýbal ani čierny sluha Matthew Henson. Na lodi boli vedci, lekár a mechanici. Bol úspešný, lebo bol múdry. Uvedomil si, že skôr než vyrazí, si musí osvojiť životný štýl Eskimákov a musí mať aj vhodné oblečenie.
Začal sa obliekať do teplých kožušín, naučil sa prenocovať v eskimáckom iglu. Naučil sa prevážať na saniach so psím záprahom. V Etahu si najal vyše päťdesiat grónskych Eskimákov - Inuitov. Na výpravu si zobral vyše dvesto psov špeciálneho plemena husky. Vyše päťdesiat ton veľrybieho mäsa považoval za postačujúcich pre psí záprah.
K najťažšiemu úseku trasy patrilo posledných 500 kilometrov. V septembri dorazili do prístavu, loď sa utiahla do zátoky. Zásoby potravín preniesli do mysu Columbia tesne pred polárnou nocou. Je to najsevernejšia časť Kanady, odkiaľ vyrazili na spomínaných saniach. Čakal ich najťažší úsek, na ktorý sa tak dlho pripravovali. Inuiti sa vybrali na lov, takže dokázali zabezpečiť dostatočné množstvo potravy.
Na cestu sa vydali 17. februára takmer na dvadsiatich saniach. Denne zdolali dvadsať kilometrov, čo nebolo ľahké v 40-stupňových mrazoch. V marci sa museli zastaviť, lebo v ľadovci vznikla trhlina, ktorú nedokázali prekonať. Čakali do 11. marca a potom mohli pokračovať v náročnej ceste ďalej. Posádky stále ubúdalo, lebo sa báli, že nebudú mať dostatok potravy. Koncom marca v expedícii pokračoval už iba Peary, sluha Henson, kapitán Barlett a šiesti Eskimáci. Počasie sa zlepšilo, takže mohli denne prekonať až 40 kilometrov. V rámci úsporných opatrení zjedli vysilených psov, aby im zásoby potravín vydržali čo najdlhšie. Na vytúžené miesto dorazili 6. apríla 1909 (na snímke).
Návrat späť bol oveľa ľahší, už o šestnásť dní sa ocitli na pevnine. Už 5. 9. 1909 telegrafoval Peary z kanadského prístavu, že vztýčili americkú vlajku na severnom póle. Nastali však problémy. Šéfredaktor New York Herald dostal telegram, že 21. 4. 1908 Frederik Cook dobyl severný pól. Medzi oboma mužmi sa rozpútal spor. Cook nevedel predložiť žiadne dôkazy, definitívne malo rozhodnúť súdne pojednávanie 11. júna 1911. Senát pridelil prvenstvo Pearymu, bol dobrým kamarátom s prezidentom Rooseveltom. Zo 160 hlasov získal Peary 143, čím spor jednoznačne vyhral.
Ostávalo otvorenou otázkou, či Peary správne určil polohu severného pólu. Nikto po ňom výpočty nekontroloval, vec je teda diskutabilná. Sovieti prvýkrát letecky pristáli na severnom póle v roku 1948. Napokon Wally Herbert definitívne rehabilitoval Pearyho s konečnou platnosťou. Väčšina veľkých objavov a výprav je spojená s rôznymi pochybnosťami. Aj vynálezcovia sa bežne súdia medzi sebou, kto získa prvenstvo. Vedci by chceli dosiahnuť čo najväčší úspech, no väčšinou vyhrávajú tí múdrejší a skromnejší...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
