PhDr. Alexander KVIETOK, psychológ
Ak nám dieťa ochorie, je to vždy starosť, aj v prípade, keď to nie je nič vážne. Ako je známe, choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch a preto treba s nimi počítať a tiež naučiť sa v danej situácii správať. Je to dôležité najmä vo vzťahu k deťom, ktoré sa zväčša nedokážu s náladou a pre nich nevysvetliteľnou zmenou vyrovnať. Aj tu platí zásada, "neliečiť chorobu, ale chorého človeka".
Väčšina rodičov málokedy podceňuje chorobu a ľahostajnosť je viacmenej vzácnym javom. Aj keď celkom samozrejme rodičia o malého pacienta prejavujú zvýšenú starostlivosť, sprevádzanú intenzívnym prežívaním situácie, dieťa má v dospelom vždy cítiť svoju istotu. Je to prvý predpoklad na jeho uzdravenie. Pokojné a uvážlivé konanie otca a matky vyžaduje tiež spolupráca s lekárom. V kontakte s ním je dobré vopred si poznamenať otázky, rovnako tak aj odpovede na ne. Papier a ceruzka sú v takomto prípade vždy spoľahlivejšie ako pamäť, ktorá môže vzrušením či napätím vypnúť.
Je pochopiteľné, že každé ochorenie znamená pre rodičov zvýšené vypätie. Dieťa nechce jesť, zle spí, je mrzuté. Riešením nie je nútenie a prehováranie, ale citlivý a nekonečne trpezlivý prístup, ktorému však nesmie chýbať dôslednosť. Inak sa choroba môže stať začiatkom mnohých nepríjemností s dlhodobým dosahom. Večne opakovanými obavami a vypytovaním sa by výchova smerovala k zvýšenému sebapozorovaniu, sebaľútosti a možno aj k hypochondrii, ktorá, ako je známe, nikomu na obľúbenosti nepridá. Aj keď dieťaťu odpustíme oveľa viac, než je zdravé, nemôžeme pripustiť všetko. S ochorením sa aj celkom malé dieťa má vyrovnať ako s celkom prirodzenou vecou. Predovšetkým to znamená nenarobiť viac reči, než je nutné.
Autor: iká
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
