bývalých spojencov sa na niekoľko desaťročí stávajú súperi. Socialistické mierové oslavy a ruský tank nemilosrdne drviaci trofejný nemecký z pamätníka bojov na Dukle, sa postupom času transformujú na symboly manifestujúce prevahu komunistického systému.

Fenomén obojstranne ničivého vojnového konfliktu a nemecké obete z radov armády, pri súdružských pietnych spomienkach ako keby ani neboli. Definitívne historické zmierenie v duchu marxistických poučiek sa zdalo nemožné. Prevládal novodobý pátos hrdinov.

Dezertérov nemá nikto rád

Tisíce polozabudnutých a zanedbaných vojenských hrobov príslušníkov Wehrmachtu na východnom a strednom Slovensku, v okolí Žiliny a Bratislavy, však po dlhé roky ideologickej blokády vytrvalo svedčilo o bojovom nasadení a stratách aké sa s úctou pripisovali skôr víťazom. Pripomenúť si ich mohli len najbližší.

Až po páde železnej opony začiatkom deväťdesiatych rokov sa situácia okolo nemeckých vojnových hrobov na Slovensku radikálne mení. Začínajú sa obnovovať, znovu pochovávať do zberných cintorínov. Hranice sa otvárajú, príbuzní môžu prísť. Zároveň sa mení aj historické nazeranie na nemeckého vojaka. Už to nie je nacista, vojnový štváč, chladnokrvný zabijak, ale príslušník nemeckej brannej moci, človek podliehajúci rozkazu. Ako taký po absolvovaní výcviku, vyfasovaní obligátneho potravinového a zdravotného balíčka, výzbroje a munície, v duchu možno preklínajúci vojnu, Hitlera a Stalina, musí ísť na front. Nemecký vojak nemal kam ustúpiť. Nepriateľ bol rovnako dôsledný. Iný muž, podliehajúci inému rozkazu na východe tvrdo ošľahaný sibírskou zimou. A odmietnuť narukovať, sa rovnalo smrti. Dezertérov nemá nikto rád.

Príbeh desiatnika Schüsslera

Jedným z mnohých, viac ako tridsať tisíc padlých a nezvestných nemeckých vojakov bojujúcich počas Druhej svetovej vojny na našom území bol Anton Schüssler, desiatnik z Hösbachu. Zahynul 15. októbra 1944 na východnom Slovensku. Rodina dostala domov iba fotografiu vojenského hrobu.

Po skončení vojny sa na 58 rokov spomienky na desiatnika Schüsslera v rodnom Hösbachu zredukovali na pár zážitkov s dvoma synmi, z ktorých ho jeden v čase odchodu na front ani nepoznal, a na starú, nevýraznú a ohmatanú fotografiu vojenského hrobu. Ale túžba navštíviť miesto posledného odpočinku ich otca, bratov Schüsslerovcov neopustila po celý život. Bola zdanlivo nerealizovateľná v politicky protichodne rozdelenom svete. A predsa.

Po páde komunizmu vo východnom bloku, za pomoci Ľudového zväzu starostlivosti o nemecké vojnové hroby, vycestovali obaja v jeseni 2002 na dlhú cestu do minulosti, k miestu, kde pochovali ich otca. Cieľ cesty, žulový kríž na vojenskom cintoríne v Humennom, vysvätenom 17. septembra 1994, bol vzdialený viac dejinne ako polohou. Veď bratia Schüsslerovci naň čakali 58 rokov.

Medzi 192 vojnovými mŕtvymi, v bloku jeden, rad päť v hrobe číslo 99 odpočíval otec, desiatnik A. Schüssler.

"Pomohlo mi to" spomína starší syn Ewald. "S otcom sme mali vrelý vzťah. Brat nemal ani šesť, keď otec padol na fronte. Kto vie, možno som jediný, kto mu zapálil sviečku." V ten deň horela sviečka pre všetkých ležiacich na tomto mieste. Aj na nich doma iste niekto čakal. Pán Ewald sa rozhodol, že nabudúce sem príde s manželkou. Fascinovalo ho prostredie, okolitá krajina, jeho príbeh, ktorý tu má toľko nasledovníkov.

Čakanie na správu

Podľa podkladov z nemeckej strany, sa na Slovensku nachádza 23 997 hrobných miest podobných Antonov Schüsslerov. K nim treba prirátať niekoľko tisíc nezvestných, stratených v teréne a poľných hroboch. V takýchto prípadoch nie sú takmer žiadne záznamy. Presná lokalizácia je nemožná. Iba ak by niekto objavil náhodne nemeckého vojaka pri vykopávaní základov budovy, ako sa stalo v chatovej oblasti Handlová.

Vyhľadávanie nemeckých vojnových hrobov v zahraničí, ich udržiavanie, poskytovanie informácií pozostalým, má z poverenia nemeckého štátu na starosti Ľudový zväz, pôsobiaci od roku 1919. Funguje nepretržite s malou prestávkou vynútenou zákazom činnosti počas nástupu fašizmu. Obnovuje sa po vojne. V rámci dohôd zameriava svoje aktivity na Európu a severnú Afriku. Navyše organizuje stretnutia mladých ľudí na realizáciu projektov s mierovou tematikou, vyvíja osvetovú kampaň na školských i mimoškolských humanitných podujatiach. Rozsiahle zameranie zväzu je spojené s nemalou námahou.

Veľa pozostalých, ešte aj dnes dávno po skončení prvej a druhej svetovej vojny čaká na správu o osude svojho padlého. Ťažkosti spôsobuje nájdenie viac ako stotisíc hrobov, ktoré sú označené len približne, na základe záznamov v centrálnom nemeckom archíve Deutsche Dienstelle. Mnohé z nich sú zničené, zastavané alebo vyrabované. Práce v Rusku sú veľmi obtiažné, prednedávnom sa začalo v Poľsku. Napriek problémom sa v posledných rokoch podarilo v krajinách východnej, strednej a juhovýchodnej Európy upraviť, resp. nanovo založiť 190 cintorínov z druhej svetovej vojny.

Dohoda o vojnových hroboch

Ľudový zväz pôsobí oficiálne na Slovensku až od roku 1990. Vo svojej práci sa opiera o článok 30 Nemecko-Československej zmluvy o susedstve z 27. 2. 1992 obsahujúcom vyhlásenie o ochrane a vyhľadávaní vojnových hrobov. Právoplatnosť nadobudla aj Dohoda o vojnových hroboch uzavretá medzi Spolkovou republikou Nemecko a Slovenskou republikou 2. 3. 1999. Táto dohoda tvorí právny základ starostlivosti o vojnové hroby v obidvoch krajinách. Okrem iného umožňuje pravidelné návštevy brigád Bundesweru, ktoré pracujú na údržbe nemeckých vojnových cintorínov v SR.

V minulosti starostlivosť o vojnové hroby pre bývalé Československo vyplývala z podpisu dokumentov Ženevskej konferencie 1949. V praxi sa prejavovala jednostranne, nadmieru pompéznou výstavbou vojnových cintorínov a pamätníkov Červenej armády. Každé slovenské mesto, každá obec a dedina, mala svoj pomník, hrob neznámeho vojaka, osloboditeľa. Nejeden z nich je možno prázdny, nejeden z tvorcov, sochárov a staviteľov si ale vďaka projektu zabezpečil kariéru, umelecké pocty najvyššie. V rozpore s ratifikáciou Ženevskej dohody, nemecké vojnové hroby na našom území ostali neudržiavané. Najmarkantnejšie sa to prejavilo v 50-tych rokoch a začiatkom normalizácie. O hroby sa sporadicky starali obyvatelia obcí, kde sa nachádzali. Zanedbanosť bola značná, nevykonával sa prieskum. Časť sa znehodnotila lokálnou výstavbou, prekrytím inými hrobmi Žilinským viaduktom alebo cestnou komunikáciou.

Iniciatíva z nemeckej strany a dočasné uvoľnenie politických pomerov v Československu v prvej polovici 60-tych rokov, umožnili obnovu vojenských hrobov v Brne, Karlových Varoch a Mariánskych Lázňach. Po sľubnom začiatku prichádza zmrazenie.

Väčší projekt návrhu vládnej dohody NSR a ČSSR na zriadenie ústredného zberného cintorína nemeckých vojakov pri Žiari nad Hronom v 80-tych rokoch zamieta predsedníctvo ÚV KSČ na osobný pokyn Husáka. Jediný kompetentný v tejto veci konať, Československý Červený kríž a Výbor pre ľudské práva so sídlom v Prahe pracujú primerane možnostiam. Nemecké vojnové obete druhej svetovej, sú v socialistickom Československu oficiálne odsúdené na postupné vymazanie z pamäti národa.

Oživenie historického svedomia

Historické svedomie sa ale riadi inými, nie ideologickými zámermi. Nedovolí zabudnúť. V súčasnosti sa s odtajnenou problematikou nemeckých vojnových hrobov na Slovensku v spolupráci s Ľudovým zväzom, zaoberá Spoločnosť starostlivosti o nemecké vojnové hroby v Prešove. Popri zabezpečovaní údržby už vysvätených pohrebísk, sa venuje systematickému prieskumu a zhromažďovaniu dokumentačných materiálov nemeckých vojakov pochovaných na našom území aj z obdobia prvej svetovej vojny.

V Nižnej Polianke, okres Bardejov, má byť v roku 2004 vysvätený prvý cintorín nemeckých obetí tohto vojnového konfliktu. Jedná sa o mŕtvych z lazaretu. Prieskumné práce hrobov z prvej svetovej vojny začínajú tiež v okolí Medzilaboriec. Výkonný podpredseda Spoločnosti starostlivosti o nemecké vojnové hroby dr. Ján Tomko hovorí: "Naším cieľom je v základe definitívne uzavrieť lokality nemeckých vojnových cintorínov v SR do konca roka 2004. Spravujeme šesť cintorínov pre druhú svetovú vojnu, pribudne Nižná Polianka pre prvú. Zo všetkých štátov bývalého východného bloku sme na tom najlepšie. Pokročilo zhromažďovanie dokumentačného materiálu. Ľudia z obcí, kde sú vojaci pochovaní, sa zbavili strachu a ochotne poskytujú informácie. Naposledy sme takto získali vojenské knižky z Komárna. Prípady rabovania hrobov sú vzácne a ide skôr o zvedavosť, nie o zhanobenie. Radi by sme naše úsilie zavŕšili zriadením samostatnej expozície nemeckej armády vo Vojenskom múzeu v Svidníku."

Pochovaní v cudzej zemi

Nemecké vojnové hroby z obdobia bojov počas druhej svetovej, ktoré sú na našom území najpočetnejšie, možno rozdeliť do troch skupín.

Prvá predstavuje vojakov pochovaných príslušníkmi nemeckej brannej moci za asistencie cirkevných inštitúcií a slovenských občanov v tyle vojnového konfliktu, podliehajúca presnej evidencii. Takými sú cintoríny v Hukovciach a na Dukle.

Do druhej skupiny možno zaradiť nemeckých vojakov padlých počas bojov pri prechode frontu. Tých pochovali miestny obyvatelia na verejných cintorínoch. Podľa záznamov z nemeckej strany sa hroby všetkých padlých nemeckých vojakov nachádzajú v 1283 slovenských obciach.

Najväčšie problémy tvoria takzvané poľné hroby priamo na mieste boja, prevažne hlboko v slovenských horách počas zimných mesiacov. Tu chýba akákoľvek evidencia a pochovanie je iba približné. Slúžilo najmä ako ochrana pred lesnou zverou. Do tretej a najproblematickejšej kategórie nemeckých vojakov padlých počas druhej svetovej vojny na Slovensku, možno zaradiť aj niekoľko tisíc nezvestných, čím sa celkový počet obetí nemeckej armády, Wehrmachtu, na našom území zvyšuje na asi 35 000. Tento počet však stále možno považovať za približný.

Žulové kríže pod Tatrami

Abstraktná reč čísel najkrvavejšieho vojenského konfliktu v 20. storočí dostáva konkrétnu podobu studených žulových krížov cintorínov takmer zabudnutých vojakov z druhej strany frontu v Hunkovciach, Važci, Bratislave - Ružinove, v Humennom, v Prešove a na Zborove. Cintorín vo Važci je najväčším nemeckým vojenským cintorínom na území Slovenska. V areáli s dominantným dubovým krížom, pod panorámou Vysokých Tatier, odpočíva 6 500 mŕtvych. S možnosťou ďalšieho pochovávania sa celkový počet zvýši na 8 000. Doposiaľ bolo identifikovaných 4 000 vojakov.

V kontraste s najväčším pohrebiskom vo Važci sa stala drevená zvonica Zborovského cintorína v blízkosti Bardejova prvým znamením oficiálneho zmierenia s nemeckými vojakmi padlými na našom území po vysvätení 19. septembra 1992. Súčasťou cintorína je schránka s knihou návštev a memoriálne dosky nezvestných. Na tomto pohrebisku sa už nepochováva, podobne ako v Prešove a v Humennom.

Deň národného smútku

Deň národného smútku je jedným z najväčších nemeckých štátnych sviatkov. Uctieva sa vždy tretiu novembrovú nedeľu. Kytice kvetov, pálenie sviečok, prítomnosť delegátov a kladenie vencov, pripomína živým mŕtvych aj za hranicami Nemecka. Viac ako 35 000 "Antonov Schüsslerov" čakalo na tento okamih v cudzej krajine pod Karpatami spolu so svojimi blízkymi 50 rokov. História vyžaduje niekedy dlhý odstup.

Kladenie vencov na vojnových cintorínoch Bratislava - Ružinov, Važec a Zborov svedčí o tom, že základná myšlienka zmierenia v Deň národného smútku, ktorá je aj ideou Ľudového zväzu, sa stáva skutočnosťou i u nás. Hovorí o konci zabúdania. Masívne žulové kríže nemeckých vojakov tiahnúce sa od Dukly cez Važec a Bratislavu, spolu s cintorínmi Červenej armády a padlých odbojárov, ostanú späté s historickou pravdou. Ako memento tragickej márnosti vyrastajú zo zeme ťažkých bojov.

Autor: Štefan Lazorišák

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.