Lilian Malkinovú poznáme hlavne vďaka úlohe starej mamy v Svěrákovom Koljovi. Zďaleka to však nie je jediná činnosť, ktorou sa môže v Českej republike pýšiť. Nakrútila vyše pätnásť snímok, prevažne koprodukčných, a napriek jazykovému handicapu vystupuje aj v divadlách.

Prečo ste si za útočisko zvolili práve Prahu?

- Už ma to nebaví dookola opakovať. Hlavný argument bol však jasný. Ako estónska židovka som zo všetkých strán počúvala, že tuná nejestvuje antisemitizmus, ktorý mňa aj celú rodinu súžil v ZSSR. Kým príbuzní odišli do Spojených štátov a Izraela, ja som sa pred desiatimi rokmi vybrala do srdca Európy.

Prečo nie Izrael?

- Mohla som tam síce ostať a pracovať v ruskom divadle, ale: po prvé Praha mi pripomína rodný Tallin. Gotikou aj mestskými časťami. Po druhé tu nie je také teplo ako v Izraeli. Z páľavy omdlievam.

Aj u tu máme horúčavy.

- Keď je parné leto, odskočím si s kamarátmi za známymi do niektorej zo severských krajín. Alebo do sibírskej tajgy. Keď mám peniaze, tak cestujem. Už som prešla skoro celý svet. Vidíte tam na chladničke tú zbierku magnetov? Sú zo všetkých kútov zemegule. Viete, túžba cestovať bola tiež príčinou, prečo som opustila vlasť, kde to vtedy obmedzovali.

Vraciate sa občas domov?

- Nikdy by som tu nebola šťastná, keby som nemala možnosť raz ročne ísť na pár týždňov do Ruska. Do Tallinu chodím už iba na hroby, ale v Petrohrade, kde som strávila najviac rokov, chcem vidieť divadlá a kamarátov. Budem to robiť do konca života.

A Moskva?

- Naposledy som tam bola kvôli interview. Nemám ju rada. Je pre mňa priveľká.

Praha nie je?

- Tá je tak akurát.

Najväčší prínos?

- Miera zdvorilosti. S takou som sa ešte v živote nestretla.

Po desiatich rokoch ste v tejto zemepisnej šírke už doma. Kde badáte zápory?

- Dostávam hrôzu zo zárodkov antisemitizmu, pred ktorým som sem utiekla. Teraz sa to začína aj tuná. Počúvam v televízii, ako skinheadi zničili židovský cintorín... Som otrasená. Na Slovensku ku mne prišiel človek a ponúkol mi noviny bol to antisemitský plátok.

Spomínali ste priatelov.

- Je mi ľúto, ako dnes žijú, ako je im zle. Chcem pomôcť, tak posielam balíky a postupne ich sem všetkých pozývam. Ako Popoluška prišla na ples, tak oni pricestujú do Čiech a ja robím všetko pre to, aby im tu bolo dobre. Už som sa stala skoro profesionálnou sprievodkyňou, ako každú návštevu zoznamujem so stovežatou matkou miest.

Aj niekoho známeho?

- Keď tu boli, zastavili sa u mňa napríklad Michail Baryšnikov a Bulat Okudžava.

S akými predstavami ste odchádzali?

- Keď som pred desiatimi rokmi prišla do Prahy, bola som ako nepopísaný list. Je to čudné v päťdesiatich dvoch rokoch sú ľudia pevne na nohách a všetko je za nimi. U mňa to bolo naopak. Nik okrem mojich najbližších nevie, kto som bola a aká som bola. Skrátka z Ruska prišla dáka herečka. Mienila som zahájiť pokojný život dôchodkyne a k tomu si pribrať prácu vrátničky alebo biletárky, aby som si privyrobila. Myslela som si, že odchodom z Ruska sa mi herecká kariéra končí. Ale začala sa odznova.

Predsa len nebáli ste sa zmeniť prostredie vo vašom veku, odísť do neznáma?

- Najväčší strach som mala, aby som si tu našla kamarátov. Kamarátstvo je pre mňa najväčšie šťastie v živote. Práca je až to posledné, a preto som sa jej dokázala v Rusku vzdať.

Hereckou ste chceli byt od malička?

- Rovnako ako moja teta, ktorá tančila v Kráľovskom divadle v Bruseli, som rojčila o balete. Začala som s ním ako šesťročná.

A?

- A ako dvanásťročná som ho musela nechať.

Lebo?

- Lebo ma vyhodili. Bola som tučná. Už pri nástupe mi povedali, že pokiaľ to nebude detská guľatosť, tak ma vyhodia. Detská guľatosť to nebola.

Čo vy nato?

- Celý rok som preplakala. Potom som si našla novú vášeň.

A to?

- Šport. Hádzala som diskom, skákala do výšky. Ako volejbalistka som pôsobila v estónskej republikovej reprezentácii. Istý čas som aj uvažovala o štúdiu telocviku, ale na poslednú chvíľu som sa rozhodla pre činohru. Vždy som bola a budem tučná a už s tým nechcem nič robiť. Hrám role, kde to neprekáža. Hneď prvú úlohu som dostala vo filme pre deti "Pozor, korytnačka" a stelesnila som trénerku hasičského teamu.

A tie ostatné?

- Kvôli antisemitským predsudkom som v Rusku nedostávala nijaké veľké filmové roly, tak som bola populárna hlavne v Petrohrade a v hereckom prostredí Moskvy. Za tridsať rokov som na doskách, ktoré znamenajú svet stvárnila v Talline, Petrohrade aj v legendárnej moskovskej Taganke vyše sto postáv. Ale...

Ale?

- Ale zároveň ma lákal cirkus a klaunské povolanie. Vtedy som o takej škole nevedela, tak som cirkus obdivovala z diaľky. Z Petrohradu som jazdievala na premiéry po celom Rusku a písala som si s ostatnými cirkusovými fanúšikmi. Neskôr som kočovala s vlastnou estrádou. Hrali sme zábavné monológy, scénky, spievali sme, hrali na gitaru, hvízdali...

Prečo hvízdali?

- Hrať na rôzne predmety ako lyžičky, zápalky, zapaľovač a hvízdať ma naučil otec, ktorý mal mimoriadny hudobný sluch. Teraz sa mi to hodilo napríklad v kabarete Divadla Na Fidlovačke, kde som ukázala tance z rozličných republík bývalého Sovietskeho zväzu.

Neprekážala vám medzera medzi zubami?

- Celé pokolenie z otcovej strany má medzeru medzi prednými zubami, ktorá sa s pribúdajúcim vekom zväčšuje. Často ma brali do filmov práve pre ňu. Keď som študovala na hereckej akadémii, hrozne som sa pohádala so svojím majstrom. Nehovorili sme spolu do konca štúdia. Potom prišiel za mnou a povedal: "Ja viem, že si ma nevážiš, ale prosím ťa, urob pre mňa jednu vec nikdy si nenechaj nasadiť nový zub. Tá medzera je tvoja prednosť".

Napríklad?

- Môžem si medzi zuby strkať cigaretu.

Učiť sa texty po česky vám nepôsobí ťažkosti?

- Pamäť ani zrak už nie sú také ako kedysi, takže môžem čítať denne iba dvadsať minút. Preto ani nečítam české texty a jazyk sa učím počúvaním v každodennom živote.

Hovoríte už celkom dobre, hoci podaktoré vetné konštrukcie sú doslovizmami z ruštiny.

- Rozumiem však oveľa lepšie, ako hovorím.

Čo na to kolegovia?

- Tolerujú mi tie nové české výrazy a pomáhajú sa mi zžívať s prostredím, kde som sa rozhodla stráviť zrelé roky.

Aký máte názor na tunajších filmových a televíznych režisérov?

- Boja sa ma brať kvôli prízvuku. Nechápem, prečo by ma nemohli nadabovať. A tiež sa vraj nerozhliadajú po divadlách, aby našli nových ľudí. V televíznych show a kabaretoch vidím stále tie isté tváre. Už sa na to nemôžem dívať, a pritom tu nežijem zas až tak dlho.

Obecenstvo?

- Priznávam, trocha mi prekáža chladnejší prístup českého publika. Je to mentalitou s tým nič nenarobíte. Hoci inscenácia "Fidlikanta na streche" v Divadle na Fidlovačke, kde hrám dohadzovačku Jente, je prvá, po ktorej sa mi zdá odozva divákov podobná ako v Rusku. Ľudia ostávajú v sále až pätnásť minút, všetci vstávajú a tlieskajú.

A herci?

- Tí sú všade rovnakí. Tuná síce majú menej temperamentu a hlasu, ale riešia rovnaké problémy ako tí v iných krajinách.

Čo robievate vo voľnom čase?

- Rada varím a hostím návštevy. Celý život som na to nemala čas, lebo som pracovala dvadsať hodín denne. Teraz si to vynahrádzam. Dokonca vymýšľam recepty.

Nevydáte ich knižne?

- Raz. Azda.

Titul?

- "Krájanie na štvorčeky alebo Jedlá za päť minút a iné pozoruhodnosti od Koljovej babičky". Zatiaľ nimi v zošitovom vydaní obdarúvam priateľov.

Pozoruhodnosti?

- Prevažne vegetariánske pochúťky, ale nájdete tam aj pár mäsových pokrmov a návody, ako sa zbaviť opice.

To ma zaujíma. Ako?

- Podľa mňa je najlepšia gulášová polievka alebo vychladený červený melón.

Prečo vám zišlo na um vraziť tam rady práve takéhoto druhu?

- Prečo, prečo. Lebo sama nie som abstinent.

Čo pijete?

- Jedine vodku. A môže byť aj česká.

Aj česká kuchyňa?

- Tej príliš neholdujem. Knedlíky mi nesedia, lebo sa po nich priberá. Dvakrát za rok si však guláš alebo sviečkovú s knedlíkmi dám.

Plány do budúcna?

- Určite neleňošiť. Budem však pracovať pomaly a potichu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.