tvrdého stavu. Nie sú rozpustné v organických rozpúšťadlách a opätovným zahriatím nemäknú. Druhou skupinou sú termoplasty, ktoré zahriatím zmäknú, stávajú sa plastické a po ochladení na pôvodnú teplotu tvrdnú. Pri zahrievaní však nesmieme prekročiť rozkladnú teplotu danej plastickej látky.
Stručnú charakteristiku termoplastov sme priniesli pred týždňom, povedali sme si o vlastnostiach, ktoré má polyetylén, teda igelit; polypropylén; polymetylmetakrylát, čiže organické sklo alebo plexisklo; polystyrén; polyamid a jeho vlákna: silon, nylon, kapron, perlon; polyvinylchlorid - PVC, ku ktorému patrí aj novodur, vinidur a ďalšie; polytetrafluóretylén známy ako teflon; acetylcelulóza a nitrocelulóza.
Ďalšia skupina plastov je vývojovo staršia. Sú to duroplasty alebo plasty teplom tvrditeľné. K nim patria fenoplasty (bakelit); aminoplasty; polyesterové tekuté živice a epoxidová živica.
Domáci majster musí mať určitú prax pri opracovaní plastov, získanú pri klasických materiáloch. Plastické hmoty sa obrábajú často podľa bežných známych spôsobov (obr. 1 - 3), avšak pri bežnom obrábaní sa môžu zahrievať, čo spôsobuje komplikácie, preto ich obrábame pri nízkych otáčkach s veľkými zubami. Bežne sa používa stolárske náradie, teda píla, sústruh, hoblíky.
Termoplasty zase môžeme tvárniť teplom, pričom využívame dostupné domáce zariadenia. Plexisklo, ktoré chceme tvárniť pomocou formy, ohrievame napríklad v kuchynskej rúre na pečenie. Pritom však treba dávať pozor na správnu teplotu jednotlivých materiálov, ktorú sledujeme vhodným teplomerom.
Ďalším spôsobom tepelného tvárnenia je ohrievacia doska. Tu môžeme využiť kovovú platňu z hrubšieho plechu alebo liatiny, ktorú umiestnime na elektrický či plynový sporák. Táto metóda je vhodná na zohriatie menších kusov pri súčasnej kontrole teploty.
Otvorený plameň z horákov na sporáku, liehových kahanov alebo benzínovej opaľovacej lampy je tiež možné využiť, v súčasnosti sú však v domácich dielňach bežné aj teplovzdušné pištole, s ktorými sa lepšie pracuje a sú bezpečnejšie. Teplotu či už plameňa alebo vzduchu pôsobiaceho na materiál regulujeme približovaním a odďaľovaním tvárneného predmetu od zdroja tepla.
Ďalším spôsobom ohrievania, ktorý si vyžaduje opatrnosť aj skúsenosti, je horúci olejový kúpeľ. Plastická hmota sa v oleji rovnomerne zohrieva, teplota sa dá ľahko kontrolovať a udržiavať. Treba však poznať bod vzplanutia použitého oleja, na zohrievanie nepoužívať otvorený plameň. Rovnomernú teplotu oleja dosiahneme jeho miešaním.
Plastové platne, ak nie sú hrubšie ako 1 až 1,5 mm ohýname do určitého uhla pomocou kovového pravítka, ktoré upevníme jedným koncom do zveráka, druhý koniec nahrejeme. Na platňu vyznačíme čiaru, ktorou ju položíme na rozohriate pravítko a po ohnutí do požadovaného uhla ochladíme (obr. 4). Hrubšie platne dávame medzi dve hrubšie pravítka.
Na ohýbanie plastových rúr do pravidelných oblúkov bez záhybov je zasa vhodný horúci piesok, ale tiež špirálová pružina, zodpovedajúca svetlosti rúry. Rúru po zmäknutí opatrne ohneme pomocou šablóny a ochladzujeme vlhkou špongiou (obr. 5).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
