doteraz iba zdiaľky registrovali a vnímali akosi v akademickej rovine. To včera skončilo.

Americký veľvyslanec Ronald Weiser si vyžiadal vážny rozhovor s premiérom Dzurindom, v ktorom mu tlmočil žiadosť USA o pripojenie sa SR k medzinárodnej protisaddámovskej koalícii. Aj s predstavami americkej strany, ktoré je Dzurinda, spolu s odpoveďou SR, ochotný prezradiť až po rokovaniach s partnermi v koalícii. Je ale viacmenej zrejmé, že SR v nejakej forme účasť v protiirackej aliancii prijme. Samozrejme, nie v prvej línii, nejaká ženijná jednotka priamo na tvári miesta je ale dosť pravdepodobná.

Významné je, že do irackého deja padáme súbežne s kampaňou za referendum o vstupe do NATO. Ak sa uskutoční, naše iracké angažmá dramaticky ovplyvní výsledok plebiscitu. Je dokonca nepochybné, že vojenská účasť v Iraku ovplyvní aj referendum o EÚ - ktoré určite bude.

Začína teda debata ostrá. A hneď vidíme, aké krátke nohy majú argumenty petičiarov o NATO. Ak sa Slovensko zúčastní irackej operácie, tak ako nečlen NATO. A mnohí členovia - napr. Nemecko, Grécko - zostanú bokom. Je teda vrcholne demagogické, keď Čarnogurský a spol. dôvodia, že do aliancie sa nemá vstupovať preto, aby sme neboli zatiahnutí do "vzdialených" konfliktov. Zákrok v Iraku nebude v gescii NATO, bude akciou USA a ich ad hoc spojencov.

Zásadná je v tomto zrkadle otázka, či naši politici činia správne, ak sa pridajú na stranu USA, ktoré sú odhodlané udrieť prípadne aj bez ďalšej rezolúcie OSN. Veď by sme si mohli vybrať aj cestu Nemecka a ďalších, ktorí zostanú v publiku (resp. sa zastrájajú - ešte uvidíme). Ušetria peniaze a možno i životy svojich synov. Navzdory tomu je odpoveď jednoznačne kladná.

Áno, v Iraku žijú určite aj mierumilovní ľudia, ktorí nemajú so Saddámom a jeho zločinmi nič spoločné. Práve naopak, ako v každej diktatúre, sú neslobodní a trpia. Vojna je hrozná a hoci bude vedená špičkovou technológiou, určite si vyberie aj daň civilných obetí. Ale: To predsa platí o každej spravodlivej vojne. Zlo nemá právo na existenciu, ani vtedy nie, ak jeho zničenie je možné dosiahnuť iba ďalším zlom. Minulé storočie ešte nie je tak ďaleko, aby nás nemátali odstrašujúce príklady; trebárs s Miloševičom sa do bludu rokovalo, chvíľu bol dokonca oslavovaný ako mierotvorca, hoci srbské vojská páchali zverstvá v Bosne i Chorvátsku. Muselo prísť Kosovo, aby všetci pochopili, že je to blázon a zločinec. Pre dnešok je zaujímavé, že pri tomto precitnutí asistovali Clintonovi napr. aj Francúzi a Nemci. A čo Hitler? Z Mníchova odchádzali Daladier s Chamberlainom ako hrdinovia - predali Československo, ale zachránili mier. Vydržal presne rok.

To je podstata príbehu. Niet najmenších pochýb, že Saddám Husajn patrí do čeľade najhorších diktátorov a vrahov. Predviedol sa nespočetnekrát. Rozdiel oproti minulosti je ten, že dramaticky narástla miera ohrozenia - akčný rádius Hitlera a Miloševiča bol obmedzený územím, ktoré dobyli. Ak sa ale Saddám dostane k zbraniam hromadného ničenia, v nebezpečí je celý svet. Resumé: Zmenila sa povaha hrozieb, preto je legitímne, ak sa menia aj prostriedky, ktoré im čelia.

Áno, inšpektori OSN zatiaľ nemajú nezvratné dôkazy. Faktom je, že ich aktualizovaná správa, ktorú chcú dnes predstaviť v Bezpečnostnej rade, jednoznačne konštatuje neochotu a obštrukcie Iračanov pri kontrole. Kto dnes Saddámovi uverí, že svoje arzenály, ktoré dokázateľne jestvovali, zničil po tom, čo v r. 1998 vypudil z krajiny bývalých inšpektorov?

Pochybností je viac. Prečo neurobí Bush poriadok najprv so severnou Kóreou, ktorá otvorene vyhlasuje, že spustila jadrový program? Odpovedí je ešte viac, tú správnu vedia asi iba v Langley (ústredie CIA). A čo bude so svetom, ak si jedna, vojensky najmocnejšia krajina, prisvojí právomoci žalobcu, sudcu i trestajúcej ruky? Pokiaľ prijmeme doktrínu, že najsilnejší má vždy pravdu, kto zabráni Amerike, aby nabudúce nafackala komukoľvek, kto sa jej znepáči? Otázky sú to legitímne, ale zúfalo nepodstatné a krátkozraké. USA majú predsa nad ostatným svetom takú vojenskú prevahu, že keby si zmysleli kdekoľvek zmeniť vládu, nehľadali by zámienky, nediskutovali by s OSN, ale by jednoducho použili silu. USA majú isteže tiež svoje záujmy, ktoré presadzujú, ale silu a životy svojich vojakov nasadzujú iba na obranu slobody. To je historická skúsenosť.

A preto Dzurinda a koalícia majú iba jednu správnu voľbu - reagovať na nótu USA kladne.